Národná identita voči novým výzvam

Vstup Slovenskej republiky do EÚ postaví pred slovenskú spoločnosť celý rad nových problémov. Každá sféra bude postavená pred problém sebadefinície. Samozrejme, najviditeľnejšie tieto zápasy o nové sebaurčenie budú vo sfére ekonomiky. Skúškou konkurenčnej schopnosti však budú prechádzať aj sféry sebavedomia spoločnosti: možno preto očakávať, že sa v nasledujúcich rokoch zdvihne vlna diskusií o zmysle národa, štátnosti, o kultúrnej orientácii Slovenska, o jeho vzťahu k susedným národom.

 

Pre jednu skupinu zostane národná identita prežitkom, zvyškom kolektivistických ideológií 19. storočia a prijateľná bude pre nich len ako „folklór“. Pre druhých je príslušnosť k národu súčasťou európskeho povedomia, v ktorom väzba na miesto života, vzťah k iným obývajúcim toto miesto zohráva dôležitú úlohu pri formovaní vlastnej identity. Je však možné očakávať, že v atmosfére hľadania „zmyslu“ v epoche straty zmyslu pre veľké dejinné projekty a vízie bude o „miesto“ zápasiť aj tendencia absolutizovať národné povedomie ako výlučnú mieru všetkých vecí.

Nadobudnutím štátnosti národné vedomie Slovákov završuje fázu „dobiehania“ iných a vyrovnávania sa s nimi. Národné vedomie prechádza do fázy, keď začína existovať ako predpoklad fungovania všetkých spoločenských štruktúr a činností, predovšetkým však tých, ktoré sú spojené s kultúrou, vzdelávaním a kultivovaním životného štýlu. Premena spôsobu bytia národného vedomia neznamená, že národné vedomie dostáva definitívne status samozrejmosti: národné vedomie musí byť systematicky udržiavané, kultivované, rozvíjané. Len tak dokáže zostať súčasným, vyrovnať sa s výzvami doby, udržať sa v zmenách, presadiť sa ako dôležité médium formovania sa identity moderného človeka. Procesy „folklorizácie“ a „absolutizácie“ národného vedomia prebiehajú do značnej miery „automaticky“, pod tlakom dobových síl a spontánnych reakcií na ne. Proces modernizácie, ktorý jediný dokáže udržať národné vedomie ako pozitívnu silu, ako oporu kultúry a ako zdroj potenciálnej solidarity, je však potrebné inštitucionálne podporovať.

Definície národnej identity

Národné vedomie ako základná zložka národnej identity reálne existuje len prostredníctvom série interpretačných a identifikačných praktík a tvorí rámce spôsobov vnímania, prostredníctvom ktorých jednotlivci v rámci vnútorne diferencovaného spoločenstva tvarujú vzťah k sebe samým, k iným, k svojim možnostiam a svojim obmedzeniam. Národná identita nie je niečím nemenným, nie je ahistorickým fenoménom: vzniká v čase, formuje sa, mení svoje formy a kompetencie a dosah na bytie spoločnosti, silnie a slabne. Je však potrebné zdôrazniť, že národná identita je fenoménom, ktorý sa konštituuje v „dlhom čase“ a jej reálne zmeny majú skôr pomalý evolučný charakter, nikdy nemajú charakter „revolúcie“.

Národné vedomie bolo vždy predovšetkým vedomím spoločného osudu. Zdrojom integrity národného spoločenstva bol jazyk a kultúra, vzdelanosť, možnosť odvolať sa na spoločnú dejinnú skúsenosť, na schopnosť vypracovať a obhájiť svoje vlastné videnie skutočnosti. Národné vedomie je dôležitým nositeľom normativity, v jeho rámci sa formujú spoločensky akceptované predstavy o žiaducich formách života. Normativita sa predstavuje v širokej škále foriem a siaha od kultúry každodennosti až po galériu osobnostných vzorov a významných výkonov.

Vzdelávacie systémy a jazykové povedomie

Aj dnes sa ťažiskom národného vedomia stávajú opäť predovšetkým systémy vzdelávania. Osud národa ako komplexu pozitívnych, identitu ponúkajúcich hodnôt je priamo závislý od kvality vzdelávacích systémov. Ich jadrom je samozrejme školstvo, k týmto systémom patria všetky tie systémy, v ktorých sa prejavuje osvetová zložka. Medzi takéto systémy patrila aj politika, médiá, ale aj šport a občianska spoločnosť ako systém spolkov.

Zároveň sa národné vedomie musí stať kompatibilným s eurovedomím. Je potrebné podporovať trend, ktorý umožní, aby sa viacjazyčnosť, prinajmenšom dvojjazyčnosť, opäť – tak ako pred prvou svetovou vojnou – stala spoločenským štandardom. Podporu si zaslúži i trend pomáhajúci k osvojovaniu jazykov národov strednej a východnej Európy. Viacjazyčnosť je osobitnou výzvou pre humanitné vzdelanie v národnom jazyku. Diskusie o vyučovaní rodného jazyka, slovenskej literatúry, dejepisu, vlastivedy a geografie sa musia stať trvalou súčasťou verejného diskurzu.

Dnes procesy globalizácie, internacionalizácie, multikulturizácie a regionalizácie a individualizácie oslabujú integráciu spoločenstva, založenú na povedomí národnej spolupatričnosti. Svet individualizmu, legality a utilitaristicky motivovanej kooperatívnosti je však „chladným“ svetom, a preto reakciou na tieto legalizáciu a utilitarizáciu spoločenských väzieb je hľadanie nových foriem súdržnosti, ktoré sa môžu dostať za rámce doterajších štandardov prijateľnosti.

Identita medzi identitami, alebo „my a oni“

Presun ťažiska národného povedomia je vždy spojený aj s premenami formy vzťahov typu „my“ a „oni“. V prvých fázach vývoja národnej identity sa zdôrazňuje istá výlučnosť, neskoršie sa národ začína chápať ako kultúrno-historický fenomén a do popredia sa dostáva motív kompatibility s inými národmi alebo s inými identitu garantujúcimi spoločenstvami. V Európe má po roku 1945 šance na úspech len inkluzívna – kultúrno-politická – koncepcia národa, teda koncepcia národa, v ktorej etnicita je marginalizovaná a príslušnosť k národu sa stáva primárne záležitosťou osobnej identifikácie sa s istou kultúrou: výberom, voľbou. Nie je to však len voľba, je to aj adaptácia, ohľad na iných, fungujúci pod podmienkou prijatia či uznania inými. Zmysel pre celok, ku ktorému chceme patriť, je podstatným spôsobom kultivovaný tým, ako sme prijímaní týmto celkom.

Národná identita bola fakticky vždy len jednou z mnohých identít, ktorými sa jednotlivec alebo spoločenstvo orientovali vo svete hodnôt a významov. Rovnako dôležitými určeniami boli štátna príslušnosť, regionálna identita, príslušnosť k cirkvi, k politickému bloku alebo strane, politickému spoločenstvu vôbec. Vždy prebiehal „zápas o hierarchiu identít“. V posledných dvoch storočiach však v Európe prebiehal proces nacionalizácie kultúry, na dominantné postavenie „medzi identitami“ si nárokovala národná identita, tá mala byť centrom, okolo ktorého sa mali usporiadať všetky ostatné identity. Toto dominantné postavenie však dosiahla len vo výnimočných situáciách a v menšej časti populácie. Väčšina dávala prednosť, pokiaľ to bolo možné, „koexistencii identít“. Pri formovaní a udržiavaní národnej identity dôležitú úlohu hrá porovnávanie sa s inými. Porovnávanie je a bolo stanovovaním si možností, ktorým sa spoločenstvo chce priblížiť, a berie ich súčasne za vlastné možnosti. Doteraz sme sa porovnávali predovšetkým s Čechmi. Predpokladáme, že v nasledujúcom období sa tento priestor porovnávania bude rozširovať a sme presvedčení, že je žiaduce, aby bol aj inštitucionálne usmernený k porovnávaniu sa so severskými štátmi. Možno očakávať, že proces porovnávania môže byť sprevádzaný obavami zo „straty vlastnej osobitosti“. Vo všeobecnosti však platí, že identitu si dokáže zachovať len ten, kto dokáže včas využiť podnety prichádzajúce „zvonku“. Perspektívu rizika „hodnotového importu“ môže nahradiť iná, vychádzajúca z nutnosti stanovenia možností a cieľov slovenskej spoločnosti tak, aby v nich dominovala vitalita a efektívna komunikácia s aktuálnym dianím.

Naše národné problémy

Slovenská spoločnosť sa dnes plne rozvíja v silovom poli svetových trendov: reaguje na ne, podlieha im, prispôsobuje sa im a na pozadí svetových trendov sa snaží ako vnútorne diferencovaný subjekt dosiahnuť svoje vlastné ciele. Všetky spomínané denacionalizačné tendencie a spektrum reakcií na ne, i keď niektoré z nich len v zárodku, nachádzame aj na Slovensku. Zároveň však spolu s týmito novými výzvami slovenská spoločnosť sa musí vyrovnávať aj s „bremenom“ minulosti, teda s problémami, ktoré zostali nedoriešené z minulostí. Sme presvedčení, že otázka národnej identity sa bude v nasledujúcich dvadsiatich rokoch aktualizovať v súvislosti s nasledujúcimi témami:

  • Otázka výkonnosti slovenskej spoločnosti.
  • Regionálne diferencie.
  • „My a oni“: vzťah k menšinám – maďarskej, rómskej.
  • Vyrovnanie sa s minulosťami.

Otázka výkonnosti

Integrácia do EÚ znovu postaví otázku reálnej výkonnosti nielen slovenskej ekonomiky, ale celej spoločnosti. Úspech integrácie a jej pochopenie ako zavŕšenie procesu národnej emancipácie bude impulzom k rozvoju národného sebavedomia. Národné vedomie sa však môže stať „témou“ aj v prípade, že proces integrácie nebude v zmienenom období zreteľným prínosom ku zvyšovaniu kvality života na Slovensku. Slovenská spoločnosť sa môže ocitnúť pred problémom ako zvládnuť frustráciu prameniacu z pochopenia, že „nemáme na to“, a následne z nedostatku uznania. Objavia sa tendencie „úteku“ zo slovenskosti alebo, v protiťahu, sa budú hľadať náhradné formy uznania, pohybujúce sa smerom k extrémnym podobám nacionalizmu. Je zrejmé, že žiadna z takýchto kompenzačných konštrukcií neprinesie pozitívne riešenia a prispeje k rastu neužitočnej nespokojnosti spoločenstva so sebou samým.

Keďže národne vedomie je aj dôležitou zložkou síl súdržnosti spoločnosti, ide o to, aby sa rozhodujúce politické bloky zhodli na určitej „minimálnej“ koncepcii štátu ako správcu síl súdržnosti spoločnosti a sústredil sa na podporu rozvoja „kultúrneho“ kapitálu ako faktoru, ktorý umožňuje vytvárať podmienky pre dlhodobú výkonnosť ekonomiky. Stálou úlohou je garancia fungovania vzdelávacích systémov a podnecovania rastu organizačnej kultúry.

Nič nie je dnes potrebnejšie ako pozitívna teória štátu. Toto je mimoriadne dôležité pre menšie štáty, teda tie, ktoré vari najviditeľnejšie strháva vír modernizácie. V tomto „víre“ sa ukazuje, že „monopolizácia“ výkonu moci bola len jednou z foriem prejavu dôležitejšieho výkonu štátu. Moderný štát je totiž predovšetkým správcom síl súdržnosti spoločnosti. Súdržnosť nemusí znamenať vždy solidaritu, „držať pospolu“ nás totiž môže aj konflikt a svár. Ide o to, aby inštitucionálny systém premieňal aj energiu konfliktov na zdroje pozitívnej energie spoločenstva.

Centrum a regióny

Na Slovensku sa osobitne živým stáva problém regionálnych a sociálnych znevýhodnení. Starosť o rovnomerné rozmiestnenie rozmanitých zdrojov a možností ich využitia na celom území krajiny sa musí stať vnútropolitickou prioritou. Tvorba a dobudovanie infraštruktúry (ekonomickej a inej – vzdelávanie, zdravotná starostlivosť) bude zohrávať nezastupiteľnú rolu pri vytváraní nových možností, využití jestvujúcich a transformácii zaostalých regiónov. Proces regionalizácie bude skúškou politickej a kultúrnej homogenity slovenskej spoločnosti. Práve regionalizácia, tá môže byť podnetom k oživovanie slovensko-maďarského problému a vyhrotenia problému integrácie Rómov. Nová sociálna a regionálna diferenciácia spoločnosti bude nútiť k hľadaniu nových spôsobov politickej reprezentácie problémov. Ešte sa len hľadajú spôsoby, ako politicky reprezentovať nové napätia v spoločnosti. Musíme počítať s tým, že v nasledujúcich rokoch bude rásť dôležitosť regionálnosti v činnosti politických strán.

Maďarská menšina v zrkadle slovenskosti

Národná identita sa utvára vždy vo vzťahu, vo vedomom odlíšení a voľbou príbuzností. Primárnym „Iným“ v procese konštituovania slovenskej národnej identity boli Maďari. Po konštituovaní Česko-Slovenska vzťah k Maďarom stratil existenciálne dimenzie a presunul sa do viac menej politickej roviny. Posledné desaťročie však „prebudilo“ staré problémy a vzťah k Maďarom (prostredníctvom maďarskej menšiny) opäť nadobudol existenciálne dimenzie. Je v záujme Slovenska, aby sa rozvinulo vedomie spoločného osudu stredoeurópskych národov v európskych a globálnych kontextoch. Doterajšie tendencie nie sú príliš povzbudivé.

Vzťah Slovákov k maďarskej národnostnej menšine osciluje od modelu silného národného štátu (jeho predstavitelia väčšinou radia k opatrnosti pri procesoch integrácie) až k modelu tzv. „nadnárodných“ identít, pre ktoré je národná identifikácia „historickou brzdou“, hlásia sa k vedomiu európskej spolupatričnosti a väčšinou stavajú na princípoch krajného individualizmu alebo kozmopolitizmu. Odlišnosť sociálno-kultúrnych rámcov je ale reálna, preto princípy občianskej spoločnosti favorizujú menšinové záujmy, nie však snahu o zachovanie etnickej identity v multikulturálnom prostredí. Tá je pravdepodobne iluzórna, ale realizuje sa práve prostredníctvom ideí posilňovania národnej identity a spolupatričnosti, prostredníctvom tzv. regionálnej politiky, ktorá môže zohrávať v budúcnosti renacionalizačné i denacionalizačné funkcie. Príslušnosť k národu sa v prípade maďarskej menšiny môže stať nástrojom voľby „mnohoobčianstva“.

Rómski občania a autonómia životného štýlu

Integrácia Rómov je vari najťažším problémom, s ktorým bude Slovensko v nasledujúcich desaťročiach konfrontované. Ide o komplex problémov, preto naznačíme len niektoré jeho momenty. Je faktom, že niektoré sociálne a etnické skupiny, medzi nimi sú aj Rómovia, sú doterajšími štruktúrami programované k marginálnosti, a preto je potrebné vytvárať podmienky, ktoré by umožnili, aby sa zvýšilo ich kultúrne a sociálne sebavedomie. Tieto veľké opatrenia však nestačia, musí tu byť i vôľa samotných Rómov integrovať sa, ako aj väčšinovej spoločnosti samej k prekonaniu predsudkov, vžitých stereotypov, otvorených a aj skrytých podôb nadradenosti, resp. otvorených a skrytých podôb marginalizácie. Vlastne existujú len dve cesty ako prekonať terajšie postavenie rómskej menšiny: plná asimilácia do väčšinových národov, alebo ich vlastná národná emancipácia. Nasledujúce dve desaťročia budú v znamení sporu týchto dvoch tendencií. Je veľmi pravdepodobné, že rómske elity prídu k záveru, že asimilácia nie je možná, a pokúsia sa ísť cestou konštituovania rómskeho národa, t.j. upevnenia vedomia oprávnenosti svojej existencie, svojho štýlu života.

Kultivácia dejinného vedomia

Dôležitou súčasťou súčasných foriem národnej identity je kultivácia dejinného vedomia. Jeho súčasťou budú procesy aj „vyrovnanie“ sa s minulosťami. Ohniskami týchto diskusií budú problémy prehodnocovania nášho „bytia“ v Uhorsku, Česko-Slovensku, v Slovenskom štáte a v období autoritárneho socializmu. S generačným posunom možno očakávať zostrenie diskusií o povahe obdobia 1948 – 1989.

Integrácia ako interpretačný problém

Proces integrácie si vynucuje novú definíciu postavenia štátu, jeho vzťahov k občianskej spoločnosti a k národným hodnotám. Tento proces redefinície prebehne, dnes ide len o to, či prebehne živelne, na rovine pragmatickej adaptácie sa tlakom zvonku, tlakom z vnútra spoločnosti, alebo bude usmernený verejnými diskusiami, v ktorých o dominantnú pozíciu budú zápasiť akademické inštitúcie, občianske združenia a politické strany. Predovšetkým akademické inštitúcie (SAV a univerzity) by sa nemali pod zámienkou politickej neutrality vyhýbať týmto diskusiám. V súčasnosti sa zdá, že politická sféra má monopolné postavenie pri „stavaní“ problémov, ktorým spoločnosť čelí. „Tretí sektor“ a akademická sféra sa dostali „do tieňa“ politických štruktúr, predovšetkým politických strán. Je to nepriaznivý trend a je potrebné hľadať spôsoby ako vziať politickým stranám monopol na tematizáciu spoločenských „problémov“. Dominantnú úlohu tu musí hrať akademická sféra v širokom zmysle slova. Dominantné postavenie akademickej sféry sa však nedá „nadekrétovať“. Musí sa však pretvoriť tak, aby bola pohotovejšia pri poskytovaní expertíz.

V súvislosti s integráciu do EÚ politická agenda bude výrazne strácať pre neodborníkov na zrozumiteľnosti. Reakciou na to bude zrejme „inscenačná politika“, respektívne politika mediálnych prezentácií. Demokratické štruktúry sa na rovine štátu stanú stále viac fasádou, za ktorou sa o reálnu moc budú deliť „centrály“ NATO a EÚ, nadnárodné korporácie a organizácie, prípadne regionálne zoskupenia. Tento trend bude rozširovať priestor pre populistické kritiky fungovania politického systému. Je možné očakávať, že aj na Slovensku sa sformujú politické aktivistické populistické strany, ktoré súc nespokojné s rutinnými demokratickými procedúrami, sa pokúsia získať pozície sľubovaním „radikálnych“ riešení „mimo“ systém. Istou brzdou takéhoto vývoja môže byť – okrem konsolidácie straníckeho systému – presun ťažiska politického života do sféry regionálnych samospráv, kde sa môže vytvoriť priestor, v ktorom si občan dokáže vytvoriť účinné vedomie toho, že má možnosti ovplyvniť verejné záležitosti.

Súčasťou dobe primeranej formy vyrovnávania sa s problémami súčasnosti je aj nevyhnutnosť konštituovania elitných inštitúcií typu „think tank“. Súčasťou spoločenského diania je vždy aj jeho pochopenie a interpretácia a zložkou spoločenských sporov sú aj spory o vysvetlenie toho, čo sa deje, spory o zmysel a determinanty prebiehajúcich premien. So svetom ideí je to tak ako s ekonomikou: aj v produkcii ideí, tak ako v zdravej ekonomike, by sa v dlhšej dejinnej perspektíve vývoz a dovoz mali vyrovnávať. Pokiaľ ide o „ekonómiu ideí“, tak i tam žiadna krajina nemôže žiť len z dovozu. Nemôže však žiť ani bez dovozu. Dôležité je však to, ako sa „idey z dovozu“ spracujú. Idea má zmysel ako používaná, len vtedy, keď ju použijem na interpretáciu vlastnej situácie. Ináč sa mení na muzeálny exponát, je to niečo ako televízia v krajine, kde niet elektrického prúdu. Otvorenosť teda predpokladá schopnosť „domáceho“ spracovania a schopnosť ponúkať vlastné interpretácie diania, ktoré sú schopné konkurovať dovážaným. Tam, kde niet schopností konkurovať, tam je „otvorenosť“ len iným pomenovaním pre stratu identity a vedomia identity.

Autor pôsobí na Oddelení sociálnej a politickej filozofie Filozofického ústavu SAV

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA