Nízka účasť na referende o vstupe SR do EÚ – príčiny a súvislosti

Historické referendum o vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je za nami. Napriek nesporne úspešnému výsledku - 92 % občanov hlasujúcich "za vstup" - rezonuje otázka nízkej volebnej účasti.

 

Častým a paušalizujúcim vysvetlením niektorých politikov i médií sú pritom vyúčtovania nedoplatkov za energie, ktoré boli zasielané občanom “v najmenej vhodnú chvíľu”. Nahnevaní občania neprišli k referendovým urnám a tým akoby symbolicky vytrestali vládu. Napriek racionálnemu jadru tohto argumentu je problematika nízkej účasti oveľa zložitejšia. Pokúsim sa aspoň v stručnosti načrtnúť niekoľko faktorov a súvislostí.

Jedným z najvýznamnejších faktorov je nízka predreferendová mobilizácia a s ňou súvisiaca nízka pevnosť rozhodnutia zúčastniť sa hlasovania. Od februára do marca 2003 avizovali výskumy, že iba niečo vyše 40 % oprávnených voličov je pevne rozhodnutých zúčastniť sa referenda. Pomerne veľká časť respondentov, približne 25 – 30 %, však deklarovala, že sa na referende “skôr zúčastní ako nezúčastní” a ďalších 7 až 10 % nebolo stále rozhodnutých. Empirické zistenia a skúsenosti z predošlých (komunálnych, parlamentných, prezidentských) volieb potvrdzujú, že možno rátať iba s hlasmi tých, ktorí deklarujú pevné rozhodnutie “zúčastniť sa”. V prípade ostatných – teda nepevne rozhodnutých a váhajúcich – je potrebné rátať s podstatne väčším rizikom odhadu i skutočnej volebnej účasti. Už na základe aprílového výskumu ÚVVM pri ŠÚ SR sa dalo predpokladať, že takýmito “rizikovými skupinami” môžu byť najmä mladšie vekové skupiny; kvalifikovaní i nekvalifikovaní robotníci; obyvatelia menších a stredne veľkých miest; obyvatelia Žilinského a Ban-skobystrického kraja; stúpenci Smeru, HZDS či ľudia nesympatizujúci so žiadnou stranou.

Príčiny nízkej účasti je možné, okrem iného, hľadať v nízkej mobilizácii verejnosti, ktorej úspešnosť je závislá predovšetkým od typu a formy kampane, od jej časovej periódy a intenzity. To je pravdaže úloha politického marketingu. Napriek tomu, že podľa zistení ÚVVM sa od februára do apríla 2002 zvýšila informovanosť občanov o konaní referenda zo 74 % až na 86 %, k volebným urnám napokon prišlo iba 52 % oprávnených voličov. Ak porovnáme mobilizáciu účasti na referende napríklad s mobilizáciou v parlamentných voľbách zistíme, že verejnosť býva na tento akt systematicky pripravovaná takmer rok vopred. Médiá, politici, strany, odborná verejnosť, mimovládne organizácie vytvárajú atmosféru očakávania niečoho, čo má zásadný spoločensko-politický význam a môže ovplyvniť ďalší vývoj. Niekoľkotýždňová predreferendová kampaň bola asi príliš krátka na to, aby sa takéto vedomie “dôležitosti” v spoločnosti hlbšie ukotvilo.

JAZYK KAMPANE

Z iného pohľadu je podstatné, na aké cieľové skupiny sa kampaň zameriavala, aký typ komunikácie s voličom používala, alebo akým jazykom sa mu prihovárala. Znovu použijem príklad z parlament-ných volieb 2002, kde bola z hľadiska volebnej účasti identifikovaná ako pomerne riziková skupina prvo- a druhovoličov. Systematickou a cielenou kampaňou sa však podarilo zvrátiť nepriaznivý trend z 50 % “potenciálnych” na 70 % “reálnych” prvo- a druhovoličov. Zdá sa, že v prípade referenda bol namiesto takéhoto úzko cieleného prístupu uplatnený prístup celoplošný, prevažne cez elektronické médiá. Veľmi sporné boli v tomto ohľade SMS správy zasielané celoplošne oboma mobilnými operátormi. Už výskumy IVO z februára a apríla 2002 upozorňovali, že ľudia veľmi citlivo reagujú na tie formy kampane, ktoré sú založené na bezprostrednom a “nevyžiadanom” kontakte, akými sú osobná návšteva politikov, agitácia na pracovisku, zasielanie osobných listov politikmi, SMS správy, kampaň cez telefón či e-mail. Napríklad až 42 % spomedzi prvo- a druhovoličov by negatívne reagovalo na SMS správu s politickým obsahom, ktorú by im zaslali ich vlastní známi! Ako potom asi reagovali títo ľudia, ak dostali nevyžiadanú SMS od Úradu vlády SR? Inou kuriozitou z hľadiska politického marketingu bola “raňajšia prechádzka” lídrov významných politických strán po centre Bratislavy s cieľom oslovovať a presviedčať občanov.

Nedostatky kampane bolo možné identifikovať už v priebehu troch mesiacov pred samotným konaním referenda. Iba necelá pätina opýtaných sledovala kampaň so záujmom, ďalších takmer 50 % jej venovalo iba okrajovú pozornosť, viac ako pätina ju nesledovala vôbec a každý desiaty opýtaný ani nevedel, že nejaká kampaň prebieha. Za tri mesiace teda nedochádzalo k podstatnejším zmenám vo vnímaní kampane – čo je nezvratný signál, že niečo nie je v poriadku. Pritom o informačnú kampaň vôbec nejavili záujem tie skupiny, u ktorých je oprávnené podozrenie, že sa na referende nezúčastnili, resp. zúčastnili v nízkom zastúpení: 18 – 24 roční (34 % z nich sa o kampaň nezaujímalo); ľudia so základným vzdelaním (31 %); nezamestnaní (26 %); ekonomicky neaktívni ako ženy v domácnosti, študenti,… (38 %); obyvatelia veľkých miest s 50- až 100-tisíc obyvateľmi (27 %); obyvatelia Trenčianskeho kraja (29 %); prívrženci KSS (27 %) a nesympatizujúci so žiadnou stranou (30 %).

Iným významným faktorom neúčasti je nízka politická kredibilita, ktorú si inštitút referenda v očiach občanov doteraz získal. Doteraz všetky plebiscity na Slovensku boli neplatné práve z dôvodu nízkej účasti, ktorá bola výsledkom aktívnej “demobilizácie” (niektorých) politikov, strán i médií. Plebiscit tak na Slovensku dostal imidž politicky účelovej hry. Až referendum o vstupe SR do EÚ sa nemalo stať politickým inštrumentom “proti niečomu”, ale “za niečo”, keďže sa oprávnene očakávalo, že tí, čo sa na ňom zúčastnia, budú vo väčšine hlasovať za vstup do EÚ.

Súvisiacim problémom je tiež empiricky overený fakt, že slovenská verejnosť integráciu do EÚ výrazne väčšinovo podporovala dlhé roky, bez ohľadu na politickú rozštiepenosť spoločnosti či koalično-opozičné tábory. V prípade niektorých skupín obyvateľstva tak mohlo dôjsť k pod-ceňovaniu dôležitosti situácie a ku konečnému rozhodnutiu neúčasti s argumen-tom “veď ich je dosť”. Svoje tu iste zohrala aj absencia hlbšej spoločenskej diskusie na tému EÚ a z nej profilujúcej sa proeurópskej a euroskeptickej časti verejnosti, ktorá by mohla v konečnom dôsledku pôsobiť ako hnací motor účasti na plebiscite.

FENOMÉN “BLBEJ” NÁLADY

Do kontextu volebného rozhodovania je potrebné pridať aj celkovú spoločenskú atmosféru a jej vnímanie občanmi. Výskum IRI/IVO z februára 2003 potvrdil, že celkové hodnotenie diania a zmien v krajine po voľbách 2002 je naplnené predovšetkým výhradami. Pokračujúci trend prevažujúcej nespokojnosti verejnosti s vývojom situácie na Slovensku sa po krátkej úľave z volieb 2002 opäť vrátil do svojich pôvodných koľají z volebného obdobia 1998 – 2002. Zatiaľ čo tesne po voľbách 2002 kritické stanoviská iba mierne prevažovali nad pozitívnymi (46 % ku 37 %), vo februári 2003 už výrazne dominovalo negatívne vnímanie smerovania spoločnosti (65 % ku 27 %).

Viditeľné úspechy bývalej i terajšej Dzurindovej vlády v integrácii Slovenska do EÚ a NATO sa síce podpísali na pokračujúcom trende pozitívneho hodnotenia v tejto oblasti, ale zároveň jej mnoho ľudí vyčítalo (79 %), že sa príliš venuje zahraničnopolitickým a integračným problémom na úkor naliehavých spoločenských problémov – nezamestnanosti, zdravotníctva, životnej úrovne, korupcie a klienteliz-mu, ekonomiky, atď.

V spoločnosti tiež stále prevláda pocit odcudzenia bežného občana od politiky a ignorovanie jeho záujmov a potrieb. Napríklad iba každý desiaty respondent si myslí, že vláda sa stará o problémy takých ľudí ako je on. Do takéhoto vnímania sa celkom logicky premietlo aj kritické hodnotenie dôležitých aktérov moci – vlády, ministrov, premiéra, prezidenta či vládnej koalície a parlamentnej opozície – teda tých, ktorí mali občanov v predreferendo-vej kampani presviedčať. Charakteristické je najmä zistenie, že až 60 % opýtaných nevedelo nájsť žiadny pozitívny krok v doterajšej činnosti vlády. Podstatne jasnejšie však majú ľudia v tom, čo vláda (podľa nich) robí zle. Ekonomické a sociálne reformy označilo za chybný krok až 50 % opýtaných.

Ako vidíme, nájsť spoločného menovateľa nízkej účasti v referende o vstupe SR do EÚ nie je jednoduché, rovnako ako nie je ľahké nájsť vyčerpávajúci “balík” faktorov, ktoré ju ovplyvnili. Ešte ťažšie je identifikovať, ktoré sociálne skupiny a prostre-dia podliehajú vyššie uvedeným faktorom, a najmä, aká je ich váha, resp. intenzita pôsobenia. Všeobecne by sa však dalo konštatovať, že účasť na referende bola determinovaná prevažujúcim modelom volebného správania, politickým marketingom, (doterajšou) politickou kredibilitou referenda, absenciou širšej spoločenskej diskusie o EÚ a celkovou spoločensko-politickou atmosférou.


Autor je analytik Inštitútu pre verejné otázky (IVO).

Tu si môžete prečítať pôvodný text.

Ďalšie analýzy môžete nájsť na stránke Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku.

REKLAMA

REKLAMA