Poľsko: Zahraničnopolitické zázemie „koalície Rádia Maryja“

Analýza skúma zahraničné kontakty strán poľskej vládnej koalície.

ssve, spoločnosť pre strednú a východnú európu
ssve, spoločnosť pre strednú a východnú európu

 

Vývoj po parlamentných voľbách 2005 potvrdil tie najpesimistickejšie očakávania. Vytvorenie menšinovej vlády prinieslo permanentnú nestabilitu. Vládna národno-konzervatívna strana Právo a spravodlivosť (PiS) bola vystavená na milosť a nemilosť populistickej Sebaobrane a klerikálno-nacionalistickej Ligy poľských rodín (LPR). Opozičné strany však nedovolili lídrovi PiS bezpečne vybŕdnuť z krízy prostredníctvom predčasných volieb. Odmietli samorozpustenie Sejmu, a tak bol PiS donútený vytvoriť nacionalisticko-euroskeptickú koalíciu. Prvou obeťou tohto kroku sa stal minister zahraničných vecí, skúsený poľský diplomat Stefan Meller.

Vznik súčasnej koalície PiS, Sebaobrany a LPR je na jednej strane výsledkom politického patu, ktorý vznikol v dôsledku neochoty opozičnej Občianskej platformy (PO) modifikovať svoje liberálne názory na sociálno-ekonomickú problematiku, na druhej strane aj výsledkom konfrontačného štýlu, presadzovaného PiS a snahou lídra tejto strany Jarosława Kaczyńského neutralizovať menšie nacionalistické a populistické zoskupenia a ovládnuť tak tradične fragmentovanú pravú stranu politického spektra v krajine. Tento jav sa už dvakrát v novodobých dejinách Poľska pričinil o porážku pravicových síl – v roku 1993 a neskôr v parlamentných voľbách 2001, ktoré v oboch prípadoch skončili víťazstvom postkomunistickej ľavice.

Poľsko od roku 1989 zastávalo úlohu regionálneho lídra. Bolo to tak nielen vďaka jeho veľkosti, strategickej geopolitickej polohe alebo vojenskému potenciálu. Dôležité bolo jeho duchovné líderstvo. Procesy, ktoré sa odohrávali v tejto krajine – vznik masovej protikomunistickej opozície, dohody za „okrúhlym stolom“ v roku 1989, pokojná likvidácia komunistického monopolu moci, ale aj nástup postkomunistov v roku 1993 či nie veľmi úspešné reformy vlády Jerzyho Buzeka (1997-2001), predznamenávali vývoj aj v ďalších postkomunistických štátoch. Poľsko bolo zároveň iniciátorom zásadných strategických rozhodnutí, ktoré ovplyvnili politickú i bezpečnostnú architektúru regiónu, akými bolo rozšírenie NATO a čiastočne aj EÚ, podpora integrácie pobaltských štátov do euroatlantických štruktúr, diskusie o energetickej bezpečnosti v regióne a v neposlednom rade aj diskusie o prehodnotení doterajšej politiky EÚ voči Ukrajine a Bielorusku.

Aj napriek vnútropolitickej nestabilite, diskontinuite straníckej reprezentácie a častému striedaniu vlád sa Poľsko vyznačovalo stabilitou zahraničnopolitickej orientácie a relatívne širokým konsenzom politických elít v základných otázkach zahraničnej politiky. To z neho robilo predvídateľného a zodpovedného partnera v regióne strednej a východnej Európy. Po vytvorení súčasnej koalície sa však táto pozícia môže zmeniť ani nie tak v dôsledku politiky najsilnejšej strany vládnej koalície, ako v dôsledku negatívneho imidžu a pochybných zahraničnopolitických aktivít menších koaličných partnerov.

Po počiatočných eurooptimistických vystúpeniach prezidenta Aleksandra Kwaśniewského, ktorý v roku 2001 načrtol ambiciózny projekt Európy ako politickej únie, si aj vláda proeurópsky naladených postkomunistov osvojila víziu EÚ ako „Európy národných štátov.“ Napriek tomu však Poľsko bolo vnímané ako štát, ktorý podporuje ďalšie rozširovanie Únie a selektívne aj prehlbovanie spolupráce v jej formáte – najmä v ekonomických a sociálnych veciach, ale aj pri formulovaní spoločnej energetickej politiky a vzťahov so štátmi bývalého ZSSR.

V roku 2005 vládu vytvorili „mäkkí euroskeptici“ z PiS, ktorí aj napriek výhradám voči súčasnej, resp. projektovanej podobe EÚ považujú európsku integráciu za výhodnú pre Poľsko. Súčasní koaliční partneri však v minulosti mali na členstvo Poľska v EÚ diametrálne odlišný názor. Počas referenda o vstupe do Únie v roku 2003 vyzývali voličov, aby hlasovali proti vstupu a hoci v súčasnosti nepresadzujú vystúpenie z EÚ, vyslovujú sa za prehodnotenie podmienok členstva.

Duchovné i mocenské líderstvo Poľska v regióne strednej Európy však môžu spochybniť aj autoritatívne tendencie súčasnej poľskej vlády. Oproti pôvodným zámerom spred parlamentných volieb tu už nejde ani tak o model potenciálne autoritatívnej prestavby štátu, ktorá by nadväzovala na systém vlád tzv. sanácie v rokoch 1926-1938, ale skôr o snahy vládneho PiS o maximálnu politizáciu všetkých sfér verejného života – počnúc justíciou, končiac médiami a školstvom, napr. v dôsledku projektu tzv. vlasteneckej výchovy. Prvým vážnym varovaním sa stalo napr. podpísanie Stabilizačného paktu iba za prítomnosti „katolíckych“ médií, t. j. v skutočnosti iba predstaviteľov jednej opcie vo vnútri katolíckej cirkvi.


Plné znenie analýzy nájdete v slovenskom jazyku na stránkach Spoločnosti pre strednú a východnú Európu

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA