Referendum o zavŕšení cesty a prijatí historickej šance

Slovenská republika vstupuje do akéhosi finálneho obdobia, v ktorom sa má naplniť dôležitý zmysel zásadných spoločenských zmien po novembri 1989.

 

 Slovensko dostalo príležitosť prekonať nepriaznivé dôsledky rozdelenia Európy Jaltskými dohodami. V stabilnom bezpečnostnom prostredí sa môže sústrediť na rozhodujúcu úlohu, ktorú sa mu na rozdiel od Rakúska, Írska, Talianska či škandinávskych krajín nepodarilo v 20. storočí zvládnuť. Ide o vyrovnanie rozdielov v ekonomickej výkonnosti v porovnaní s vyspelejšou západnou Európou. Od jej zvládnutia závisí zvýšenie životnej úrovne slovenských ľudí a prekonanie priepastných rozdielov v rozvinutosti slovenských regiónov.

Aj Slovensko má svoje národno-štátne záujmy, ktoré chce v EÚ a v NATO presadzovať a uspokojovať. Aby v tom bolo úspešné, musí byť predovšetkým schopné tieto záujmy správne a včas identifikovať, dosahovať v ich chápaní širší vnútropolitický konsenzus a podporu občanov a získavať v zahraničí spojencov pre podporu svojich stanovísk. Zároveň musí byť pripravené robiť kompromisy, pretože bude neprestajne narážať na rovnako oprávnené národno-štátne záujmy iných.

Zvládnuť túto rôznosť záujmov a rôznosť vnímania tých istých procesov v rozširujúcej sa Európskej únii a NATO, prejaviť empatiu voči partnerom, rozlišovať medzi oprávneným záujmom a nacionálnym egoizmom, hľadať a prijímať rozumné rozhodnutia, to sú hlavné požiadavky na proces sociálneho a politického učenia sa, ktorými musia prejsť nielen politici, ale aj ostatní občania, ak chceme, aby sa Slovensko nielen stalo členskou krajinou EÚ a NATO, ale aby v týchto integračných zoskupeniach bolo aj dlhodobo úspešné.

TEST ZRELOSTI A ZODPOVEDNOSTI

Prvou skúškou tejto schopnosti poučiť sa zo starších historických, ale aj celkom čerstvých chýb, skutočným testom zrelosti a zodpovednosti predovšetkým politickej elity, akademických kruhov, MVO a ďalších štruktúr občianskej spoločnosti za strednodobú a dlhodobú budúcnosť Slovenska vo svete plnom nových rizík a neistôt, bude referendum o vstupe do EÚ iniciované parlamentom a zrejme aj referendum o NATO, ktoré vzíde z petičnej akcie. Po silnej medializácii pozvánok do NATO a EÚ ako historického úspechu súčasnej vládnej koalície a širších demokratických a prointegrčných síl, ktorým sa definitívne ukončili dôsledky obdobia zahraničnopolitickej izolácie SR, by prípadný neúspech referenda o vstupe do EÚ v podobe nedostatočnej účasti občanov (o odmietnutí vstupu v plat-nom referende nie je zatiaľ realistické uvažovať) znamenal doslova historické zlyhanie vládnucej politickej elity, ktorá má nesporné zásluhy na obnovení integračných šancí Slovenska.

Referendum o vstupe do EÚ bolo vypísané napriek faktu, že viacerí odborníci na ústavné právo hovoria, že z hľadiska Ústavy SR nie je obligatórne, pretože vstup SR do EÚ neznamená vstup do štátneho zväzku. Nemohlo to byť inak, keďže od samého začiatku sa úsilie o integráciu do EÚ pokladalo za úplne samozrejmé, rovnako ako fakt, že v konečnom dôsledku rozhodnú voliči. Preto si je sotva možné predstaviť politické rozhodnutie o vstupe SR do EÚ – tak zo strany vlády SR, ako aj zo strany 15 členských krajín EÚ – ak referendum bude neplatné. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa Ústavy SR by občania museli na ďalšie referendum o vstupe do EÚ čakať minimálne tri roky. Pravdaže, ak nás EÚ aj po týchto troch rokoch, keď sa naplno prejavia “zažívacie ťažkosti” po jej veľkom rozšírení, ešte bude vôbec chcieť…

Podcenenie prípravy na referendum zo strany vlády, ku ktorému evidentne došlo, môže mať preto fatálne dôsledky pre budúcnosť Slovenska a jeho rozvojové šance. Toto podcenenie sa už prejavilo v oneskorenom prijatí Stratégie predreferendovej kampane o vstupe SR do EÚ a v pôvodnom vyčlenení iba 30 miliónov Sk zo štátneho rozpočtu na jej zabezpečenie. Prejavilo sa tiež v nezáujme o rýchle zorganizovanie širokého predreferendového politického konsenzu a praktickej spolupráce nielen medzi politickými stranami, ale aj na báze sociálneho partnerstva. Vláde by predsa malo ísť predovšetkým o vstup do histórie úspešným zavŕšením integrácie SR, nie o malé taktické víťazstvá v boji so sociálnymi partnermi alebo v konfliktoch s opozíciou. Prípadný úspech pri znižovaní rozpočtového deficitu nebude znamenať nič v porovnaní s prípadným neúspechom referenda o EÚ alebo o NATO. Aspoň minimálny konsenzus s odbormi a opozíciou v hospodárskej, sociálnej a zdravotníckej politike mohol byť významným predpokladom pozitívnej mobilizácie voličov a úspechu referenda. Vláda konfrontovaná s masovými protestmi odborov a s opozičnou politikou “na život a na smrť” totiž nevyhnutne stráca veľa času, energie, dôveryhodnosti i presvedčivosti potrebnej na vysvetľovanie nevyhnutnosti a výhodnosti vstupu SR do EÚ a NATO. Je škoda, že vláda sa nepokúsila hneď po ukončení summitu v Kodani dojednať “pakt stability” s odbormi, zamestnávateľmi a s opozíciou v mene integračného úspechu, ako sa to podarilo R. Prodimu v Taliansku v rokoch 1995-1996, keď bol postavený pred náročnú úlohu vrátiť taliansku líru do Európskej menovej únie po politických a hospodárskych otrasoch, alebo J. Aznarovi, keď sa ocitol pred výzvou znížiť katastrofálnu mieru nezamestnanosti v Španielsku.

Rozhodovanie slovenských ľudí bude nepochybne ovplyvňovať skutočnosť, že bezprostredne pred referendom nadobudnú účinok nepopulárne reštriktívne opatrenia, ktoré vláda prijala koncom roku 2002. Je mimoriadne dôležité, aby sa tieto sprievodné znaky zamýšľaných reforiem a ozdravenia verejných financií nezdôvodňovali tým, že to od nás “vyžaduje Európska únia”. Žiaľ, v posledných mesiacoch minulého roku z úst vládnych politikov, ktorí obhajovali svoje ekonomické rozhodnutia, zaznievala práve táto nekorektná rétorika. Zrejme aj vďaka tomu – podľa koncoročných sociologických prieskumov – výrazne poklesla podpora občanov pre vstup do EÚ. Pritom je známe – ako príklad môžeme uviesť neúspešné referendum o zmluve z Nice v Írsku v roku 2001 – že ľudia všade v Európe radi využívajú referendá ako príležitosť zaprotestovať si proti vláde. Najväčším rizikom pripravovaného referenda o vstupe do EÚ preto je, že aj napriek intenzívnej a dobre pripravenej informačnej kampani vlády sa referendum môže pre sklamaných ľudí, predovšetkým v zaostalejších regiónoch s vysokou mierou nezamestnanosti, stať príležitosťou, ako sa na vláde vyvŕšiť a vytrestať ju za nepopulárne opatrenia. Takýto iracionálny proces sa dá iba ťažko zastaviť chladnými racionálnymi, historickými, geopolitickými, zahraničnopolitickými či bezpečnostnými argumentmi. Kľúčom k úspechu referenda bude schopnosť ponúknuť slovenským ľuďom reálnu a dôveryhodnú perspektívu vyšších sociálnych štandardov, nových pracovných príležitostí a vyrovnania rozdielov medzi regiónmi na princípoch solidarity a rovnosti príležitostí v EÚ. Preto všetky útoky na európsky sociálny model a požiadavky na amerikanizáciu slovenského hospodárstva a ďalšie oslabovanie sociálnych funkcií štátu bude voči kľúčovým cieľovým skupinám referendovej kampane kontraproduktívne.

NATO: REFERENDUM S OTÁZNIKOM

Ešte zložitejšie sa situácia vyvíja v procese rozhodovania a vstupe do NATO. Iba ľudí bez politickej predstavivosti mohlo prekvapiť, že KSS iniciovala referendum o vstupe do NATO a s podobnou iniciatívou vyšiel aj petičný výbor, v ktorom sa konzervatívne a antiliberálne orientovaný expredseda KDH, J. Čarnogurský, spojil s reprezentantmi ďalších politických a myšlienkových prúdov – od národniarskych izolacionistov a obhajcov mečiarovskej osobitnej slovenskej cesty, cez zástupcov slovenskej generality, nezávislých intelektuálov, niekoľkých ľavicových politikov, až po radikálnych ekologických aktivistov a antiglobalistov. Úroveň podpory vstupu do NATO bola vždy nižšia než úroveň podpory vstupu do EÚ a naopak, počet rozhodných odporcov vstupu do NATO vždy prevyšoval počet odporcov vstupu do EÚ. Navyše, odporcov vstupu do NATO mobilizuje aj skúsenosť s dramatickým poklesom podpory v roku 1994, spôsobeným bombardovaním Juhoslávie počas kosovskej krízy. Rátajú s tým, že vojna v Iraku môže vyvolať podobný efekt. Šikovne využili aj to, že po naštartovaní kampane pred parlamentnými voľbami sa prakticky prestalo s informova-ním slovenskej verejnosti o NATO a o výhodách vstupu do tejto organizácie, v dôsledku čoho na jeseň minulého roku opäť značne poklesol počet prívržencov vstupu do NATO. Argumentácia prezidenta a ďalších ústavných činiteľov, že referendum o NATO je zbytočné, je, samozrejme, iracionálna. Referendum o NATO ústava nepredpisuje, pretože pristúpením k Washingtonskej zmluve sa SR ani v naj-menšej miere nevzdá svojej suverenity. Vstup do NATO bol súčasťou programových vyhlásení všetkých vlád samostatnej SR a volebných programov všetkých súčasných parlamentných strán, s výnimkou jedinej – KSS. Súhlas dospelých občanov s volebnými programami v parlamentných voľbách je nespochybniteľným demokratickým aktom. Napriek tomu bolo potrebné pripraviť sa na možný súbeh referend o EÚ a NATO, pretože vynútiť si vypísanie referenda o takej významnej otázke, akou je vstup do NATO prostredníctvom petičnej akcie, je štandardný krok, ktorý v demokratickom štáte nie je možné nikomu upierať ani zazlievať.

Odporcovia vstupu do NATO evidentne vsádzajú na latentný antiamerikanizmus a rozšírený predsudok pochádzajúci ešte z čias studenej vojny, že NATO je iba priamym nástrojom americkej veľmocenskej politiky. Žiaľ, účinok tejto karty, najmä v kombinácii s účin-kami komunikačného nezvládnutia prípadnej vojny v Iraku, nemožno podceňovať. Analýza argumentov hlavných verejne známych odporcov NATO, okrem KSS, poukazuje na fakt, že vsádzajú predovšetkým na vytvorenie, resp. posilnenie ilúzie, že napriek všetkým peripetiám z rokov 1994-1998 i neskôr je na tom SR geopoliticky, zahraničnopoliticky, hospodársky i vnútropoliticky tak dobre, že sa môže smelo porovnávať s Írskom, Fínskom, Švédskom a Rakúskom, ktoré kedysi z úplne odlišných historických príčin získali štatút neutrality, s ktorým potom vstúpili do EÚ a ponechali si ho. J. Čarnogurský v rozhovore pre denník SME 2.1.2003 tvrdí, že “NATO nerieši žiadny bezpečnostný problém Slovenska, lebo v strednej Európe vojna nehrozí a stabilizáciu našich vzťahov s okolitými štátmi, najmä s Maďarskom, lepšie zabezpečí Európska únia, prípadne Rada Európy ako členstvo v NATO”. Táto stabilizácia je pritom výsledkom rozšírenia NATO, ktoré definitívne ukončilo aj pre Slovensko neblahé dôsledky rozdelenia Európy Jaltskými dohodami. Bývalý dánsky minister zahraničných vecí zo sociálnodemokratickej vlády, U.E. Jensen, reagoval na skutočnosť, že po ďalšom rozšírení NATO sa jeho súčasťou stanú všetky krajiny bývalej Varšavskej zmluvy okrem Ruska a Ukrajiny, slovami: “Žiadna krajina v novej Európe už nemôže byť vnímaná ako zóna inej krajiny”. NATO zaplnilo strategické vákuum v strednej Európe, ktoré – ako na to poukázal H. Kissinger – “v 20. storočí predstavovalo pokušenie pre nemeckú i ruskú rozpínavosť”. A ak hovoríme o Maďaroch, práve pozvánka do NATO umožnila slovenskej vláde definitívne a razantne odmietnuť zákon o zahraničných Maďaroch, ktorého oficiálnym cieľom bolo spájať maďarský národ ponad hranice vytvorením inštitucionálnych väzieb medzi Maďarskou republikou a Maďarmi žijúcimi v susedných krajinách.

J. Čarnogurský chce, aby SR na jednej strane využívala pozitívny vplyv rozšírenia NATO pre stabilitu v strednej Európe, ale aby zároveň všetko zaplatili tí druhí. A spolu s E. Chmelárom ponúka slovenským ľuďom rozprávku, že takéto neutrálne Slovensko (pozri článok Natoidná demokracia, Slovo č. 27, s. 8) nebude terčom teroristov alebo akejkoľvek inej definovanej hrozby. Tento parazitický prístup Slovenska k vlastnej, regionálnej i globálnej bezpečnosti sa má zrejme stretnúť s nadšením u najbližších susedov i u ďalších členských krajín NATO, ktoré majú bezpečnosť financovať a brať na seba všetky riziká. Títo odporcovia NATO vychádzajú z predpokladu, že členské krajiny NATO, ktoré Slovensku so všetkou vážnosťou dali pozvánku do Aliancie, s úsmevom mávnu rukou po tom, čo SR pozvánku odmietne a budú jej naďalej povinné nezištne pomáhať v hospodárskom rozvoji, zaisťovaní bezpečnosti, budú jej poskytovať všetky informácie potrebné pre zvládnutie nových bezpečnostných rizík. V dôsledku týchto falošných predpokladov sa ignoruje aj riziko, že pre niektoré z parlamentov členských krajín EÚ, ktoré sú zároveň členmi NATO, sa môže neochota Slovenska vziať na seba spoluzodpovednosť za bezpečnosť celého spoločenstva stať dôvodom, aby odmietli ratifikovať aj dohodu o vstupe SR do EÚ. Veď vo viacerých krajinách EÚ politici stále hľadajú zámienky na spomalenie alebo dokonca zastavenie procesu rozšírenia EÚ. Navyše, podľa výsledkov prieskumu Eurobarometra, týkajúceho sa obľúbenosti u občanov EÚ, je Slovensko spomedzi kandidátskych krajín na vstup do EÚ až na šiestom mieste, ďaleko za Českou republikou a Maďarskom.

KOMPLEMENTÁRNOSŤ INTEGRAČNÝCH PROCESOV

Priehľadný pokus odstrihnúť Slovensko prostredníctvom odmietnutia vstupu do NATO od spojeneckého zväzku s USA je výsledkom nielen ignorovania reálneho vplyvu tejto krajiny v Európe, ale aj podcenenia potenciálneho prínosu vstupu ďalších amerických investícií do slovenského hospodárstva. Tento prístup k USA je aj výsledkom nepochopenia reálneho vzťahu EÚ a USA a paralelnosti, ba dokonca komplementárnosti procesov rozširovania NATO a EÚ. Jeden bez druhého by nemohol byť úspešný. Politickú reálnosť názoru, že je možné sa len tak, bez konzekvencií rozhodnúť pre účasť v jednom procese, t.j. v rozšírení EÚ a odmietnuť účasť v druhom, t.j. v rozširovaní NATO, spochybňujú slová vysokého predstaviteľa EÚ pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku, J. Solanu: “NATO zachovaním mieru vytvorilo podmienky, ktoré zaručili rozkvet Európskej únie. Únia ukázala, že existuje alternatívna budúcnosť, v ktorej môžu všetky európske štáty napriek všetkým doterajším historickým skúsenostiam žiť spolu v mieri. Obe organizácie konajú paralelne a dopĺňajú sa… NATO a EÚ majú spoločnú agendu ako strategickí partneri, nie ako rivali”.

Dobrovoľné vzdanie sa tej úrovne národnej bezpečnosti, na ktorej sa už nachádzajú Česi, Maďari a Poliaci, odmietnutie šance ovplyvňovať politiku NATO zvnútra a byť radšej jej pasívnym objektom, vystavenie sa riziku, že SR nakoniec nebude prijatá ani do EÚ, podliehanie ilúzii, že Slovensko si môže dovoliť akési osobitné postavenie v stredoeu-rópskom priestore, ktoré mu umožní dlhodobo sa spoliehať na to, že susedia budú financovať jeho bezpečnosť, kým ono bude ušetrené peniaze dávať na školstvo a zdravotníctvo, to je ponuka, ktorú slovenským ľudom dávajú vyššie spomenutí odporcovia vstupu do NATO. Nehovoriac už o KSS, ktorej ide o historický revanš za 17. november, o spochybnenie politických elít, ktoré obnovili šancu Slovenska na integráciu do EÚ a NATO, o oslabenie zahraničnopolitických pozícií Slovenska a takú zmenu vnútropolitických pomerov, po ktorej by prestala hrať okrajovú úlohu. Odpoveď na otázku, kto tu komu a čomu pomáha, je na odporcoch vstupu do NATO. Problémom preto nie je samotné referendum o vstu-pe do NATO, ale politické záujmy, ktoré za ním stoja.

Budúcnosť Slovenska je potrebné opäť vybojovať. V serióznej diskusii, silou argumentov, ktoré sa presadia aj voči demagógii podopretej silnými emóciami – poukazovaním na časťou verejnosti ignorované alebo podceňované zahraničnopolitické a bezpečnostné faktory definitívnej stabilizácie demokracie v stredoeurópskom regióne, odstránením hrozby etnických konfliktov a vytvorením podmienok pre dlhodobo udržateľný, stabilne vysoký hospodársky rast a zvýšenie úrovne a celkovej kvality života slovenských ľudí. Obyvatelia sami napokon rozhodnú, či si želajú zavŕšiť doterajšiu zložitú integračnú cestu a prijať historickú šancu žiť v zjednotenej, slobodnej, prosperujúcej a bezpečnej Európe, alebo opäť raz stáť bokom a prepásť šancu.


Fakulta medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave.

Pôvodný text nájdete na stránke SFPA.

Ďalšie analýzy si môžete prečítať na stránke Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku.

 

REKLAMA

REKLAMA