Romney vo Varšave: Spomienky na staré časy

Poslednou zastávkou kandidáta na prezidenta USA Mitta Romneyho počas jeho turné po Európe bola Varšava. Jeho návšteva sa niesla v stereotypnom duchu, v ktorom na seba USA a Poľsko nazerajú. Zároveň to veľmi dobre ilustruje ako tieto vzájomné pohľady – pripomínajúce opojné časy keď sa Poľsko vymanilo spod komunistickej nadvlády - prinášajú nostalgické upokojenie pre obe krajiny v období neistoty, tvrdí Roderick Parkes.

„Komunikácia na najvyššej politickej úrovni býva väčšinou veľmi jednoduchá. Spolieha sa na improvizovanú mimiku, ktorú si väčšinou nechávame na zahraničné dovolenky – všetci sa škeria, usmievajú a uškŕňajú, a pritom sú medzi ľuďmi, ktorí ani nehovoria tou istou rečou a pravdepodobne sa navzájom nemôžu vystáť.

Toto cvičenie volebnej kampane doviedla návšteva Mitta Romneyho vo Varšave do extrému. Obraz Ameriky sa stretol s obrazom Poľska. Ani jedna verzia sa však veľmi nepodobala na jej reálnu podobu. A presne tak to aj malo byť.

Na pódiu stál prezidentský kandidát, ktorý práve vyšiel z hollywoodskeho štúdia. Tím jeho kampane prišiel týždeň predtým s batohom plným hviezdneho prachu a niekoľkými kampaňovými dolármi. Preslávení varšavskí inžinieri a technici, ktorí si inak užívajú pokojné leto, nemali najmenšiu šancu.

Počas jedného víkendu sa z miestnej univerzitnej knižnice stalo americké volebné rečnícke pódium. Niekde v rohu stála osamotená modrá vlajka so zlatými hviezdami. Bola však momentálne mimo diania. Na jedno poobedie sa svet opäť stal unipolárnym.

Poľsko zahralo svoju rolu výborne. Utorkové Poľsko sa stalo krajinou, ktorá bola len nedávno oslobodená spod represívnej vlády a vydáva sa na cestu stať sa pulzujúcim slobodným trhom. Akákoľvek zmienka o radikálnych trhových reformách, ktoré komunisti uskutočnili ešte v roku 1988, by vyznela ahistoricky. Akákoľvek zmienka o nasledujúcich dvadsiatich rokoch ešte viac.

Ešte aj nepredvídané okolnosti zapadali do celej scény. Na poľskej strane boli neohrabane staromódne – americká novinárka, ktorej pas si našiel svoju cestu na čiernu listinu, a ktorá sa len tesne vyhla vyhodeniu zo strany zamračených ochrankárov; jej kolega, ktorý sa oprel o zadnú lištu pódia pre fotografov len aby zistil, že tam žiadne nie je.

Prešľapy na americkej strane boli očarujúce. Romney stratil pojem o čase a nonšalantne prišiel na svoj prejav o desať minút neskôr; bannery, ktoré sa opatrne doviezli v pondelok z USA, sa cez noc zbesilo prelepovali po tom, čo nejaká nápaditá osoba rozhodla, že prejav nakoniec nebude o „Liberty [sloboda] and democracy“, ale o „freedom [sloboda] and democracy“.

Tvrdiť, ako to urobil Romney, že Poľsko nemá vo svete lepšieho priateľa ako Spojené štáty, je ohýbaním pravdy: Najbližší priatelia Poľska sú v Európskej únii. A je aj hlúpe poukázať na to, ako to urobil Romney, že poľská ekonomika, na rozdiel od zvyšku Európy, prekvitá, ako keby to bol bonus pre krajinu, ktorá je vo veľkej miere naviazaná na svojich susedov.

Tak či onak, vyznieva trochu trápne vniesť do tohto príjemného cvičenia z nostalgie príliš veľa reality. Pre obe strany tkvelo potešenie zo stretnutia v predstieraní, že ten druhý je presne taký, ako ten prvý chce, aby bol, a že sa svet od ich posledného stretnutia pred dvadsiatimi rokmi nezmenil.

Okrem toho, dejiny majú svoje spôsoby ako vypudiť cynikov. Prejav prezidenta Ronalda Reagana z júna 1987, kedy povedal „zbúrajte túto stenu“, bol v tej dobe považovaný za anachronistický – nič viac než len zbožné prianie upadajúcich Spojených štátov. Až neskôr ho prehodnotili. Kto vie, ako sa vzťahy medzi Amerikou a Poľskom v budúcnosti vyvinú?

Táto miera nostalgie však poukazuje na klesajúcu intenzitu tohto kedysi vitálneho transatlantického vzťahu. Diváci včera neprišli hľadať jednoznačné ubezpečenie alebo skutočné odpovede zo strany Američana, a on zase necítil potrebu im ich poskytnúť.

Poliaci sa napríklad nezaujímali o to, ako sa republikánska administratíva postaví k východnej Európe, a ani o to, aké kroky podnikne v prípade destabilizujúceho vplyvu skutočnej vlny slobody a demokracie, ktorá sa teraz ženie juhom.

Návšteva bola pozoruhodná iba tým, že sa guvernér Romney stal obeťou  nostalgie, ktorú sa snažil využiť. Ak 35 amerických novinárov nepísalo o udalosti dostatočne, je to v dôsledku nádeje, že nájdu svet, kde sú entuziastické davy ešte stále ochotné prísť sa pozrieť na amerických hodnostárov.

Ich kritika Romneyho nemá nič spoločné s jeho faux pas – chceli iba prijateľné vysvetlenie pre upadajúce postavenie USA vo svete. Avšak žiadne množstvo kampaňovej mágie 80. roky už nevráti."

Pozadie

Ďalšie zdroje

    • EurActiv.com
    REKLAMA

    REKLAMA