Rozširovanie EÚ a jeho história

Analýza sa snaží nájsť korene premeny Európskej únie na dostredivé centrum pre jej susedné štáty počas posledných päťdesiatich rokov, a načrtáva dva možné scenáre jej vývoja v nasledujúcom polstoročí.

CEPS, logo
CEPS, logo

 

Na otázku, čo ho najviac zaujímalo počas jeho dlhej politickej kariéry, vtedajší britský premiér Harold Macmillan odpovedal: „Udalosti, drahý chlapče, udalosti.“ Macmillan bol určite dostatočne sčítaný na to, aby poznal Tolstého argument v diele Vojna a mier o prílivových vlnách v oceáne dejín. „Hoci sa povrch zdal nehybný, pohyb ľudstva pokračoval tak nerušene, ako tok času,“ napísal Tolstoj. „Skupiny ľudí sa združili a zase rozpadli; príčiny, ktoré spôsobili sformovanie a rozpad impérií a presídľovanie národov, sa pripravovali.”

Naši drahí európski lídri majú stále problém držať krok s vývojom, najmä čo sa týka politickej štruktúry a geografie Európy. No existujú udalosti, ktoré nám v týchto dňoch hovoria o prílivových vlnách v oceáne súčasnej európskej histórie?

V zásade ide o to, že EÚ vytvorila systém inštitúcií a hodnôt, ktoré sa stali dominantnou gravitačnou silou na celom európskom kontinente. No európski lídri čelia strategickej dileme. Na jednej strane by radi udržali kompaktnosť EÚ prostredníctvom rozumného počtu členských štátov; na druhej strane jedným z najvyšších princípov systému je otvorenosť voči všetkým európskym demokraciám. V dôsledku toho vytvorili, na vlastné prekvapenie a nie so strategickým úmyslom, najsilnejší magnet sveta, ktorého prísne podmienky pre členstvo transformujú perifériu v súlade s modelom centra.

Tento úžasný podmieňovací stroj je vo svojej podstate jednoduchý, no veľmi zložitý v praxi. Ak sa skutočne chcete stať členmi klubu, sú tu pravidlá, ktoré musíte rešpektovať, najmä neslávne známych 30 000 strán legislatívy EÚ. No lídri bývalých komunistických štátov strednej a východnej Európy zistili, že je to najrýchlejší a najistejší spôsob, ako dosiahnuť prechod do moderného sveta liberálnej demokracie a otvorenej spoločnosti.

EÚ sa po 20 rokov usilovala presvedčiť svojich susedov, aby sa uspokojili s dohodami o pridružení, a nežiadali plné členstvo. Plnú integráciu do spoločného trhu bez politického členstva ponúkla najprv severským krajinám. Švédsku a Fínsku trvalo iba niekoľko rokov, kým sa rozhodli, že je politicky neprijateľné byť prijímateľmi politiky bez hlasu pri prijímaní politických rozhodnutí.

Po páde Berlínskeho múru sa zdalo, že vážnymi kandidátmi budú iba štyri višegrádske krajiny strednej Európy, a neočakávalo sa, že bývalé sovietske pobaltské štáty ich budú nasledovať. To však nefungovalo. Potom sa predpokladalo, že Rumunsko nebude schopné dosiahnuť dostatočný pokrok, no zdá, sa že ani to už nie je pravda. A tak tu máme EÚ-25, ktorá sa čoskoro stane EÚ-28 (s Rumunskom, Bulharskom, a krátko po nich Chorvátskom). Čo sa týka zvyšku Balkánu, naši lídri opäť nedokázali zastaviť prílivovú vlnu dejín, a schválili, že zvyšok regiónu by sa jedného dňa mal pripojiť k tomu, čo bude EÚ-33. Dovtedy sa aj Nórsko a Island rozhodnú, že je čas vstúpiť, a z EÚ-33 sa stane EÚ-35.

Vážna je aj otázka Turecka. Turecko má na čele bývalú islamistickú stranu, na ktorú sa pred pár rokmi s úľavou nahliadalo ako na dôkaz nevhodnosti Turecka pre vstup do EÚ. Prekvapenie! Strana vyhlásila, že konvertovala k moslimskému ekvivalentu nemeckej Kresťanskodemokratickej strany, a dokazuje, že islam je kompatibilný so sekulárnou demokraciou presne podľa európskych noriem – v čase, keď existenčnou prioritou Európy je zabrániť zrážke civilizácií. Takže Turecko nemožno ďalej ignorovať.


Celý text analýzy bol uverejnený na stránke Centre for European Policy Studies vo februári 2005.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA