Rudolf Schuster – koniec v politickej izolácii

Autor hodnotí výsledky pôsobenia Rudolfa Schustra vo funkcii prezidenta SR. Zamýšľa sa aj nad možnosťami a šancami jeho nástupcu Ivana Gašparoviča.

 

Keď sa Rudolf Schuster v roku 1999 ujímal funkcie prezidenta, mohol počítať s podporou takmer 60 % obyvateľov. S určitými výhradami za ním stála väčšina strán vládnej koalície. Keď z funkcie odchádzal, banoval za ním iba málokto.

Aj počet hlasov, ktoré získal v prvom kole tohtoročných prezidentských volieb, potvrdil, že jeho pôvodný elektorát sa v priebehu piatich rokov v absolútnych číslach scvrkol na necelú desatinu. Napriek jednoznačne negatívnemu verdiktu voličov si však Schuster nezaslúži, aby záver jeho prezidentovania sprevádzalo iba nedôstojné vtipkovanie na jeho adresu na stránkach pravicovej tlače. Schuster sa totiž až tak veľmi neodlišoval od bežného priemeru slovenskej politiky. Do značnej miery bol obrazom stavu, v ktorom sa nachádza slovenská spoločnosť, jej politické elity, ale aj súčasného stavu slovenskej ľavice.

Úspechy v zahraničí

Schuster a ním založená Strana občianskeho porozumenia zohrali pozitívnu rolu pri porážke autoritatívneho politického kurzu Vladimíra Mečiara. Vcelku pozitívne možno zhodnotiť pôsobenie R. Schustra v oblasti zahraničnej politiky. Prispel k obnoveniu dôveryhodnosti Slovenska na medzinárodnej scéne a k úspešnému zavŕšeniu vstupu SR do NATO a EÚ. Hoci sa zahraničnopolitická orientácia na USA, s ktorou sa zhoduje väčšina politickej reprezentácie SR, nestretáva s pozitívnou odozvou vo verejnosti, nemožno Schustrovi uprieť dôslednosť pri presadzovaní tejto línie. To bola jedna z mála otázok, v ktorej sa dokázal nájsť spoločnú reč so súčasnou vládnou koalíciou. Výrazný bol jeho osobný vklad v prípade vzťahov s Izraelom.

Pozitívnu rolu zohral aj v rozvíjaní kontaktov so susednými štátmi. Schustrovo osobné priateľstvo s poľským prezidentom Aleksandrom Kwaśniewským či s ukrajinským Leonidom Kučmom bolo azda podmienené spoločnými nomenklatúrnymi koreňmi týchto politikov. V prípade vzťahov s prezidentmi Maďarska, Česka či Rakúska však nemožno Schustrovi uprieť, že mu záležalo na kultivovaní stredoeurópskeho rozmeru zahraničnej politiky SR, na čom sa zrejme podpísalo aj multikultúrne prostredie Schustrovho rodiska. V situácii, keď napr. vo vzťahoch medzi vládami SR a Maďarska panovalo určité napätie, spôsobené spormi o tzv. krajanský zákon, kontakty na úrovni prezidentov pôsobili ako stabilizačný faktor.

Ďalšou agendou R. Schustra boli, najmä pred prezidentskými voľbami 1999, vzťahy medzi majoritnou populáciou a národnostnými menšinami. Bolo jeho osobným úspechom, že sa mu v roku 1999 podarilo získať hlasy maďarských voličov na južnom Slovensku. Je smutné, že zostal jediným slovenským politikom z radov väčšinového obyvateľstva po roku 1989, ktorý bol ochotný komunikovať s maďarskými voličmi v ich vlastnom jazyku. Schustrova snaha o slovensko-maďarské zblíženie, či už na vnútropolitickej, alebo medzištátnej úrovni, však zostala iba v polohe okázalých gest a symbolických krokov. Zdá sa, že podobne ako v ďalších zahraničnopolitických otázkach sa inšpiroval skúsenosťami svojho poľského kolegu A. Kwaśniewského z procesu zmierenia medzi Poliakmi a Ukrajincami, resp. Poliakmi a Židmi. Na rozdiel od Kwaśniewského však Schustrovi pri realizácii susedskej, resp. stredoeurópskej politiky chýbala akákoľvek vízia, resp. koncepcia. Exprezident na jej vytvorenie nedisponoval ani vhodným personálnym, resp. inštitucionálnym zázemím. Preto ani deklarované zámery nebol schopný naplniť obsahom, hoci vo funkcii najvyššieho predstaviteľa krajiny mal možnosti vytvoriť si vhodný priestor pre podobnú politiku.

V oblasti regionálnej spolupráce teda Schustrovo pôsobenie možno označiť za premárnenú príležitosť. Jeho nástupca Ivan Gašparovič totiž, aj napriek verbálnym deklaráciám o potrebe rozvíjania dobrých vzťahov so susedmi, len ťažko dokáže zaujať v slovensko-maďarských vzťahoch v domácom i medzinárodnom kontexte podobnú pozíciu ako R. Schuster. Bude mu v tom brániť nielen jeho politická minulosť, ale pozícia obrancu „národných záujmov“, do ktorej sa štylizoval počas predvolebnej kampane.

V oblasti zahraničnej politiky bol R. Schuster úspešný predovšetkým vtedy, keď postupoval v súlade s vládnou koalíciou. Viaceré jeho samostatné iniciatívy sa skončili neúspešne, resp. vyvolali vo verejnosti oprávnenú kritiku. Schustrovým hlavným problémom bolo, že hoci akceptoval demokratické princípy, problematika ľudských práv preňho zostala druhoradým problémom. Na rozdiel od Kwaśniewskeho, ktorý udržiava s ukrajinským prezidentom Leonidom Kučmom intenzívne kontakty, Schuster nikdy nekritizoval jeho autoritatívne tendencie. Nepomohol tým však ani sebe, ani európskym ambíciám Ukrajiny. Kučmov politický štýl je pre ostatných európskych partnerov neprijateľný a je prekážkou pre úvahy o perspektíve užších vzťahov medzi Ukrajinou a EÚ. Inak povedané – znemožňuje efektívne fungovanie potenciálnej proukrajinskej lobby v rozšírenej Únii. Podobne negatívne boli vnímané aj Schustrove vyjadrenia, ktorými odmietol odsúdiť porušovanie ľudských práv v Číne. Skúsenosti z obdobia po roku 1998 však preukázali, že nezáujem o otázky demokracie a ľudských práv nie je iba problémom R. Schustra. Tieto otázky vytrvalo ignoruje väčšina politických strán, vyjadrujú sa k nim spravidla iba jednotlivci.

Postkomunistický pragmatik

Práve Schustrovo vytrvalé ignorovanie problematiky ľudských práv je signifikantným svedectvom o charaktere „transformácie“ podstatnej časti niekdajších komunistických elít v strednej a východnej Európy. Schuster bol iba jedným z mnohých komunistických politikov 80. rokov, ktorí pochopili, že politické a najmä ekonomické zmeny v 90. rokoch sú pre nich výhodné. Zároveň je im však cudzie akékoľvek hodnotové zázemie a preto je aj ich nová, „euroatlantická“ identita v skutočnosti povrchná. Kým však Schustrov politický vzor Kwaśniewski bol jedným z aktérov legendárneho „okrúhleho stola,“ Schustra k transformácii donútili až vonkajšie okolnosti.

Pre politikov podobného typu je charakteristický hodnotový a programový eklekticizmus. Ich politické správanie je determinované čistým mocenským pragmatizmom, resp. tlakom verejnej mienky či záujmových skupín a preto ho nemožno racionálne predvídať. Pri takomto vnímaní politiky sa stáva úplne prirodzeným, keď sa politik, ktorý sa údajne celý život cítil byť dobrým katolíkom, jedným dychom hlási k členstvu v ÚV KSS.

So stredoeurópskymi „komulíkmi“ sú však plne kompatibilní hlásatelia neideologickej a pragmatickej politiky, ktorí sa za jednu noc stali sociálnymi demokratmi alebo politici, ktorí sa podľa potreby vyhlasujú za liberálov alebo konzervatívcov.

Pri Schustrovom „komulíctve“ môžeme opätovne poukázať na Kwaśniewského, ktorý vehementne obhajoval nielen zakotvenie zmienky o Bohu, resp. kresťanských tradíciách v preambule európskej ústavy, ale aj najprísnejší interrupčný zákon v celej Európe. Ten sa však na rozdiel od neho dokázal kultivovaným spôsobom rozísť so svojou komunistickou minulosťou a otvorene odmietnuť praktiky bývalého režimu. Hoci Schustrov podiel na demontáži komunistického režimu bol nepochybne omnoho vyšší ako v prípade ministra zahraničných vecí SR Eduarda Kukana, nedokázal sa so svojou minulosťou vyrovnať aspoň tak ako on. Cynické kalkulovanie s nostalgickými hlasmi stúpencov bývalého režimu mu zrejme nedovolilo priznať si, že pôsobenie v KSČ bolo chybou.

Politik bez zázemia

Schustrov trpký koniec však predznamenala jeho katastrofálna komunikácia s verejnosťou, médiami i politickými partnermi. Kritický postoj k sociálnej a ekonomickej politike druhej Dzurindovej vlády mohol posilniť tábor jeho priaznivcov, ale dôveru voličov v jeho sociálne cítenie spochybnili kauzy ako dovolenka v Latinskej Amerike, vyšetrenia vo Viedni či telefónnych účtov jeho manželky.

Schustrove politické ambície pochovala jeho neschopnosť viesť dialóg a adekvátne reagovať na kritiku, čo vyplývalo z jeho egocentrizmu. Dôsledkom boli nielen nezmyselné exhibície v podobe kutia rýľov v Medzeve či konferencií o jeho literárnom diele, ale neraz aj nekvalifikované vystúpenia, ktorých výsledný efekt sa diametrálne odlišoval od pôvodných úmyslov. Stalo sa tak napr. v prípade, keď odmietol podpísať novelu interrupčného zákona z dielne ANO či pri podpore požiadavky poškodených klientov nebankových subjektov na kompenzácie zo strany štátu. Na druhej strane permanentnými konfliktmi s novinármi si Schuster uzavrel možnosť komunikovať s verejnosťou prostredníctvom médií.

Nedôveru azda všetkých politických partnerov mu priniesol nešťastný výber spolupracovníkov v prezidentskej kancelárii, napr. v prípade úvah o možnom nástupe bývalého šéfredaktora denníka Slovenská republika na tlačové oddelenie. Jeho politickú dôveryhodnosť neposilnil ani spôsob vedenia tohtoročnej prezidentskej kampane, keď jeho tím, azda s výnimkou bývalého štátneho tajomníka ministerstva vnútra SR Ivana Budiaka, zostal pred verejnosťou utajený.

Schuster sa čoskoro po svojom zvolení za prezidenta pokúsil vystupovať ako most medzi vládnou koalíciou a opozičnými stranami. Najmä v prvom období sa usiloval o zblíženie s HZDS a jeho lídrom V. Mečiarom. Jeho snahy však narážali na jasne definované mantinely, ktorými bola neprijateľnosť HZDS pre ostatných politických partnerov, ale najmä na medzinárodnej scéne. HZDS zároveň Schustrovu ústretovosť využilo na jeho kompromitáciu. V konečnom dôsledku Schuster stratil zázemie aj vo svojej materskej SOP. Rovnako neúspešne sa skončilo aj Schustrovo koketovanie so Smerom. Neustálym vracaním zákonov si definitívne uzavrel cestu k vládnej koalícii. Kritikou negatívnych sociálnych dôsledkov ekonomických reforiem si chcel získať sympatie ľavicových voličov, zároveň však zdôrazňoval, že nie je ľavicovým kandidátom.

V dôsledku svojej nevypočítateľnosti sa tak Schuster bezprostredne pred prezidentskými voľbami ocitol v úplnej politickej izolácii. Na jeho podporu nevystúpil jediný politický subjekt, významnejšia mimovládna organizácia či jednotlivec. Zlyhanie pri komunikácii s politickými partnermi spôsobili, že sa mu nepodarilo dotiahnuť do konca nijaké politické zámery. Platí to i pre dialóg s menšinami, i pre program štátnej doktríny SR, ktorá sa mohla stať jeho praktickým prínosom pre slovenskú politiku.

Politik bez posolstva

Ak sa historici v budúcnosti pokúsia o stručnú a výstižnú charakteristiku Schustrovho prezidentovania, budú mať s tým veľké problémy. Jeho predchodca Michal Kováč vniesol do slovenskej politiky duch dialógu a demokratizmu. Svoj demokratizmus síce nevyjadroval v podobe politických esejí, ale bol súčasťou jeho individuálnej identity a prejavoval sa v jeho každodenných skutkoch. Kováč vniesol do slovenskej politiky duch porozumenia a tolerancie. Jeho posolstvo bolo posolstvom konsenzu. Ako jeden z prvých politikov hovoril o nutnosti byť vo svojej rôznosti jednotným, pokiaľ ide o spoločné záujmy krajiny.

Žiadne podobné posolstvo Schuster počas svojho pôsobenia vo funkcii prezidenta do slovenskej politiky nevniesol. Jeho politike chýbal nielen hodnotový rámec, ale aj intelektuálny rozmer či aspoň jediné úspešné politické gesto. Ak sa v budúcnosti historici pokúsia o stručnú a výstižnú charakteristiku, o čom bolo Schustrovo pôsobenie na poste hlavy štátu, budú mať s tým veľké problémy. Aj napriek enormnej energii, ktorú Schuster za asistencie svojich poradcov vynaložil na vlastnú sebaprezentáciu, sa zapísal do dejín ako bezfarebný politik, ktorý sa aj vlastnou vinou stal terčom neraz primitívnych vtipov. Zostal jedným z mnohých politikov, ktorí namiesto myšlienok alebo praktických krokov vsadili na marketing. Ak aj ďalší poradcovia novozvoleného prezidenta budú pripomínať predpokladaného nového šéfa prezidentskej kancelárie Milana Čiča, aj od I. Gašparoviča bude zbytočné očakávať nové impulzy pre slovenskú spoločnosť.

Keď Schuster po neúspechu v prvom kole prezidentských volieb 2004 odmietol ďalšiu komunikáciu s verejnosťou a mlčal aj pri takej udalosti, akou bol vstup SR do EÚ či prvé voľby do Európskeho parlamentu, podarilo sa mu úspešne stratiť aj posledné zvyšky sympatií. Ani tu však Schuster nie je výnimkou, o podobné príklady nedôstojných odchodov (ale aj ne-odchodov) nebola na Slovensku núdza ani po voľbách 1992 či 1998.

Lekcie pre nástupcov

Aj napriek nedôstojnému odchodu, ktorým Schuster nechtiac vydal veľmi smutné svedectvo o vlastnej úrovni, by si slovenskí politici mali z jeho prezidentovania zobrať viacero lekcií. Aj v budúcnosti bude Slovensko odsúdené na kohabitáciu vlády a prezidenta z odlišných politických táborov. Keďže podobná situácia sa už stala takmer politickou tradíciou, konfrontačný štýl politiky môže viesť iba do slepej uličky. Nielenže ohrozuje efektívne fungovanie štátu, ale aj jeho autoritu v očiach občanov a zahraničia. Namiesto politickej konfrontácie je nevyhnutný konsenzuálny prístup k riešeniu problémov krajiny.

Zlepšenie komunikácie medzi prezidentom a vládou bude potrebné predovšetkým v oblasti zahraničnej politiky, kde nedostatočná koordinácia (napr. v otázke bezplatných víz pre občanov Ukrajiny) kompromitovala Slovensko v zahraničí. Rozhodnutie nového prezidenta I. Gašparoviča, že si v oblasti medzinárodných vzťahov ponechá kompetencie, ktoré jeho predchodcovia delegovali na vládu, môže naopak koordináciu výkonu zahraničnej politiky iba zhoršiť.

Pozitívnym signálom pritom je, že na rozdiel od situácie pred rokom 1998 napäté vzťahy medzi vládou SR a prezidentom R. Schustrom neviedli k otvorenej konfrontácii, ktorá by paralyzovala fungovanie štátnych orgánov. Schustrov nástupca však bude musieť vynaložiť značné úsilie, aby dokázal obnoviť vážnosť úradu prezidenta v očiach verejnosti. Na začiatok by azda stačilo zlepšenie komunikácie s novinármi či podrobnejšie informovanie o prezidentových aktivitách a zahraničných cestách, než je to v súčasnosti na internetovej stránke prezidentskej kancelárie.

Doteraz slovenská politika nepoznala inštitúciu bývalého prezidenta. Exprezident M. Kováč po svojom odchode z funkcie takmer zmizol z verejného života. Na verejnosti vystupuje iba sporadicky, ním založená nadácia fakticky živorí a nemá ani vlastnú internetovú stránku. Politici súčasnej vládnej koalície ho veľmi rýchlo po získaní moci opustili bez ohľadu na to, čo pre nich robil ako prezident počas poslednej Mečiarovej vlády. R. Schustrovi však predseda NR SR Pavol Hrušovský otvorene ponúkol spoluprácu. Škoda, že toto sympatické gesto prišlo tak neskoro. Na úlohu „bývalého prezidenta“ ako nezávislej morálnej autority či ako neoficiálneho ombudsmana by sa omnoho viac hodil M. Kováč. Zdá sa, že R. Schuster o ňu ani nemá záujem.


Analýza bola vypracovaná v rámci projektu podporeného Friedrich Ebert Stiftung Slovensko

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA