Rugova – odchod bez následníka

Autor sa pozerá na neistú politickú budúcnosť Kosova po smrti prezidenta Rugova. Ostane súčasťou Srbska? Ak nie, aký bude ich rozchod?

ssve, spoločnosť pre strednú a východnú európu
ssve, spoločnosť pre strednú a východnú európu

 

Smrť prezidenta Kosova Ibrahima Rugovu nebola neočakávanou. Už dlhší čas bolo známe, že trpel rakovinou pľúc a jeho zdravotný stav sa zhoršil začiatkon decembra, keď sa prestal objavovať na verejnosti. Špekulácie o jeho nástupcovi sa objavovali už dva roky, ale diskusie sa zintenzívnili po septembri 2005, keď informoval verejnosť o svojej chorobe. Podľa prištinského denníka „Ekspres“ sa rokovaní zúčastňuje aj šéf UNMIK Soren Jesen Petersen a predstaviteľ USA v Prištine Philip Goldberg. Je však len málo pravdepodobné, že by Petersen mohol mať zásadný vplyv na výsledok rokovaní. V kosovských mocenských zápasoch sú hlavnými protihráčmi osirelá Demokratická liga Kosova a hlavná opozičná Demokratická strana Kosova (PDK) pod vedením Hashima Thaciho. V hre však nie je iba nástupníctvo na poste najvyššieho predstaviteľa Kosova, ale aj vedenie Demokratickej ligy Kosova(LDK) – najsilnejšej kosovskej strany, ktorej vznik v roku 1989 a popularita medzi obyvateľstvom je spojená práve s menom zosnulého lídra.

Na priebeh nadchádzajúcich rokovaní o budúcom štatúte tejto provincie, ktorá je síce oficiálne považovaná za súčasť Srbska, ale od roku 1999 je od neho de facto nezávislá, Rugovova smrť zrejme nebude mať zásadnejší vplyv. Samotný Rugova bol viac symbolom, než reálnym politickým aktérom. Dosiahnutie nezávislosti je spoločným cieľom albánskej reprezentácie, rozdiely panujú len na to, akým spôsobom má byť dosiahnutá. Morálna autorita, ktorú Rugova mal, však dokázala tlmiť radikálne prúdy v kosovskoalbánskej politike.

Kosovo v súčasnosti nemá politika, ktorý by dokázal svojou charizmou a morálnou autoritou nahradiť zosnulého Rugovu. Dôsledkom mocenského i politického vákua, ktoré po jeho smrti v krajine vzniklo, bude zrejme prehĺbenie vnútroalbánskych politických konfliktov, ktoré sa albánski lídri budú snažiť tlmiť radikalizáciou politiky voči nealbánskemu obyvateľstvu. Podobná radikalizácia, či dokonca nová eskalácia násilia v Kosove, môže skomplikovať negociačné pozície kosovských Albáncov. Posilnenie vplyvov niekdajších bojovníkov Kosovskej oslobodzovacej armády (UCK), združených okolo lídra Demokratickej strany Kosova (DPK) Hashima Thaciho, resp. expremiéra a vodcu Aliancie za budúcnosť Kosova (AAK) Ramusha Haradinaja, však rovnako dobre môže prispieť k urýchleniu rokovaní. Predovšetkým USA sa totiž obávajú, že otáľanie s prijatím definitívneho riešenia bude viesť k prehĺbeniu napätia v provincii.

Nárastu radikálnych nálad medzi kosovskými Albáncami sa obávajú predovšetkým zástupcovia tamojších Srbov, ktorí vyzvali medzinárodné spoločenstvo, aby prijalo nevyhnutné opatrenia na zaistenie bezpečnosti srbskej komunity. Predseda Srbskej listiny Kosova a Metohije Oliver Ivanovič vyhlásil, že kosovskí Srbi musia byť opatrní, aby sa v prípade vnútroalbánskych rozporov nestali hromozvodom. Rovnako však k tomu môže prispieť aj politika Belehradu. K zmene atmosféry určite neprispela snaha srbského prezidenta Borisa Tadiča zúčastniť sa pohrebu kosovského prezidenta. Jeho zámer sa stretol s negatívnou reakciou Rugovových príbuzných a kosovskej administratívy Cieľom jeho cesty bolo totiž demonštrovať srbskú zvrchovanosť nad Kosovom. Jeho vyhlásenie, že „je samozrejmé, že prezident Srbska ide do Kosova, ktoré je súčasťou tohto územia a jeho integrity a preukáže potrebnú úctu predstaviteľovi albánskeho národa“, kosovská albánska tlač prijala jednoznačne ako provokáciu, resp. prejav cynizmu.

Prípadný nástup hlavného Rugovovho rivala Hashima Thaciho na čelo vyjednávacieho tímu kosovských Albáncov by však nepotvrdil očakávania lídra Srbského hnutia odporu Momčila Trajkoviča, podľa ktorého sa smrťou Rugovu skončila éra „fanatického separatistického hnutia“, ktoré sa usilovalo o nezávislé Kosovo. Na druhej strane prinajmenšom časť kosovských Srbov si, žiaľ až po Rugovovej smrti, uvedomila, že jeho odchod znamená veľkú stratu aj pre nich. Svedčia o tom slová predsedu Srbskej národnej rady severného Kosmetu (SNV) Milana Ivanoviča, ktorý vyzdvihol Rugovu ako človeka s vrodeným demokratickým potenciálom, ktorého nemožno obviniť z toho, že by postupoval nezákonne. Hoci vízia nezávislého Kosova, ktoré by však bolo demokratické, a kde by sa rešpektovali aspoň základné práva menšín, sa zdala byť málo pravdepodobná aj za jeho života, po jeho smrti sa pesimistické očakávania znásobili ešte viac.

Nový prezident v nedohľadne

V duchu kosovskej ústavy prevzal prezidentské právomoci predseda parlamentu Nexhat Daci, ktorý je z rovnakej strany, ako bol prezident Rugova. Vzhľadom na nízku kredibilitu lídrov kosovských Albáncov je jednou z možností, že prezidentské voľby sa budú konať až po ukončení rokovaní o budúcnosti Kosova. Jedným z najhorúcejších kandidátov na post prezidenta je Rugovov dlhoročný rival Hashim Thaci, ktorý nalieha na urýchlenie prezidentských volieb. Generálny tajomník Thaciho DPK Jakup Krasniqi žiada, aby parlament zvolil nového prezidenta v časovom horizonte dvoch týždňov až jedného mesiaca. Thaci sa ponáhľa, lebo vie, že čas pracuje proti nemu. Ak totiž na rokovaniach o budúcnosti Kosova ako očakávaný šéf negociačného tímu neuspeje s nekompromisnou pozíciou, podľa ktorej albánska delegácia považuje otázku budúceho štatútu za vyriešenú, a so Srbskom je ochotná diskutovať iba o všetkých ostatných záležitostiach, vrátane decentralizácie, jeho doterajšia popularita môže klesnúť. Naopak, v prípade rýchleho vyhlásenia nezávislosti má šancu pomerne dlho sa udržať na najvyššom poste. Thaciho tromfom sú úzke kontakty s USA, predovšetkým so zástupcom štátnej tajomníčky Nicolasom Burnsom i s námestníkom špeciálneho veľvyslanca Martiho Ahtisaariho – rakúskym diplomatom Albertom Roanom. Ďalším variantom je, že by Thaci obsadil kreslo premiéra a jeho strana by za prezidenta nominovala expremiéra Bajrama Rexhepiho, pochádzajúceho z Kosovskej Mitrovice. Jeho kandidatúru na post prezidenta Thaci avizoval ešte v decembri 2005.

Momentálne najpopulárnejším kosovskoalbánskym politikom je veliteľ Kosovského ochranného zboru Agim Ceku. Po ňom nasleduje expremiér Ramush Haradinaj. Na treťom mieste bol zosnulý Rugova. Len malé šance na zvolenie má súčasný premiér Bajram Kosumi (AAK), ktorého v popularite predbehol aj šéf misie UNMIK Soren Jesen Petersen. Medzi voličmi je populárny aj ďalší politik DPK Fatmir Ljimaj, ktorého v decembri 2005 Haagsky tribunál zbavil obvinení z páchania vojnových zločinov. V každom prípade však ani Thaci, ani Haradinaj alebo Ljimaj nemajú podporu Západu. Ich voľba by posilnila vyjednávacie pozície Srbska. Sympatie Západu má líder malej strany ORA Veton Surroi. Jeho strana, s ktorou čiastočne spájajú svoje nádeje aj miestni Srbi, však v posledných parlamentných voľbách sotva dokázala prekročiť prah zvoliteľnosti a hoci podpora ORA rastie, nepredpokladá sa, že by dokázal získať viac než 15 % hlasov.

Do hry však vstupuje aj ďalší kandidát, ktorý doposiaľ v kosovskej politike aktívne na verejnosti nevystupoval. Švajčiarska tlač a taliansky denník La Stampa hovoria o možnej kandidatúre jedného z najbohatších Albáncov Bexheta Pacoliho. Je to podnikateľ žijúci vo Švajčiarsku. Hoci má podporu lokálneho biznisu, zároveň je považovaný za jedného z hlavných sponzorov UCK. V jej prospech mal údajne na Západe vyberať „dobrovoľné“ príspevky od kosovských gastarbeiterov. Tieto príspevky zároveň majú byť hlavným zdrojom jeho súčasného majetku. Jeho firma Mobetex má svoje záujmy od východnej Európy až po Washington, kde udržiava kontakty s predstaviteľmi Republikánskej strany.

Medzinárodné spoločenstvo nemá voči doterajším straníckym kandidátom dôveru. Belehradský denník „Blic“ priniesol úvahu, že by novým najvyšším predstaviteľom Kosova mala byť osobnosť, nezviazaná so žiadnou politickou stranou, ktorá by sa mohla opierať o podporu všetkých parlamentných subjektov. V tejto súvislosti sa objavila zmienka o niekdajšom ideológovi UCK a súčasnom predsedovi kosovského zväzu spisovateľov Ademovi Demacim, ktorý strávil vyše dvadsať rokov v komunistických väzniciach. Problémom je však jeho vysoký vek, ale aj spôsob vyjadrovania, keď napr. v súčasnosti tvrdí, že skutočnú moc v Kosove predstavujú kriminálne živly.

Neistá budúcnosť LDK

Rugova nemá dôstojného nástupcu ani vo vlastnej strane. LDK bola budovaná na personálnom princípe a jej vplyv bol založený na Rugovovej charizme. Najpopulárnejším politikom LDK je súčasný predseda parlamentu Nexhat Daci. V porovnaní s Rugovom je však považovaný za radikálnejšieho politika. V každom prípade sa pod tlakom opozície zrejme budú jeho názory radikalizovať. Na rozdiel od ostatných kosovských politikov mu totiž chýba regionálne zázemie, keďže pochádza z Velikeho Trnovca v juhosrbskej opštine Bujanovac, ležiacej na hraniciach s Kosovom. Ďalšími kandidátmi na predsedu LDK sú minister pre decentralizáciu a miestnu samosprávu Ljufti Haziri a poslanec LDK Sabri Hamiti.

Rivalita panuje najmä medzi Hamitim a Dacim. Hamiti, ktorý je populárny v Lapskom regióne, by v prípade zvolenia Daciho mohol vyvolať v LDK rozkol a odviesť zo strany časť členskej základne. V prípade zvolenia Hamitiho je však pravdepodobné, že Daci nebude siahať k unáhleným krokom. Hamitiho komparatívnou výhodou je silné rodinné zázemie. Jeden jeho brat je riaditeľom KEK (Kosovskej energetickej korporácie), ďalší je vysokým funkcionárom LDK. Pritom Hamiti je blízkym príbuzným zosnulého Rugovu, ktorý bol manželom jeho sestry.

Zmeny prebiehajú aj v DPK. Po vynesení oslobodzovacieho rozsudku v Haagu a návrate Fatmira Ljimaja do Kosova získal jej líder Hashim Thaci vo vnútri strany silného rivala. Ich spory môžu vyústiť do rozkolu a vzniku novej frakcie. Destabilizácia hrozí aj v Haradinajovej AAK.

Medzistranícke súboje budú viesť k stagnácii vývoja, keďže politickí lídri sa budú sústreďovať na mocenské zápasy, namiesto riešenia reálnych problémov Kosova. Pokračovanie súčasnej ekonomickej a sociálnej stagnácie vytvára výbušnú atmosféru, v ktorej stačí iba iskra na rozpútanie ďalších násilností, podobných tým v roku 2004. Hoci obeťami sa zrejme znova stanú Srbi, Rómovia alebo iní Ne-Albánci, rovnako reálnou je aj hrozba násilného vyrovnávania si účtov medzi albánskymi lídrami.

Spor o kontrolu nad políciou a tajnými službami prepukol medzi dvoma najsilnejšími stranami v Kosove ešte pred Rugovovou smrťou, v súvislosti so zriadením ministerstiev vnútra a spravodlivosti. Podľa informácií Balkánskej siete investigatívnej žurnalistiky (BIRN) disponujú LDK, ako aj DPK tieňovými tajnými službami, ktoré nikto nekontroluje a neraz angažujú vo svojej činnosti príslušníkov podsvetia. Pod vplyvom LDK sa údajne nachádza Inštitút pre výskum verejnej mienky a stratégie (IHPSO) na čele s Ramom Marajom. Inštitút funguje formálne ako mimovládna organizácia. K PDK má mať blízko Informačná služba Kosova (ŠIK). Obe služby sa venujú ochrane straníckych funkcionárov a získavaniu informácií, potrebných pre zastrašovanie a kompromitáciu politických protivníkov. Sú obviňované aj z násilných trestných činov, napr. v prípade neobjasnených vrážd funkcionárov LDK v rokoch 1999 – 2002, ktoré vyvolali skutočný strach v straníckych elitách. Podobné metódy sú však charakteristické aj pre IHPSO. Uvedené služby vyvíjajú činnosť aj v zahraničí.

Predpokladá sa, že IHPSO disponuje približne 300 ľuďmi, z ktorých polovica dostáva plat vo výške približne 200 eur mesačne. Druhá polovica pracuje v regionálnych štruktúrach moci alebo inde vo verejnom sektore, vo vedúcich pozíciách sa nachádzajú aj početní ľudia, ktorí predtým pracovali pre SUP a Štátnu bezpečnosť. Hlavným cieľom tejto štruktúry je zabrániť, aby sa k moci dostal Hashim Thaci. ŠIK je početne menšou službou, pracuje v nej približne 80 – 120 zamestnancov. Spravidla ide o bývalých bojovníkov UCK, ktorí v 90. rokoch pracovali pre organizáciou Rada na obranu ľudských práv a slobôd (KLMDNJ). Má štyri oddelenia, pričom jedno z nich je určené na boj proti terorizmu. Hlavným cieľom je odhaľovanie a eliminácia spolupracovníkov srbských tajných služieb.

Záver

Zosnulý prezident Kosova Ibrahim Rugova bol do značnej miery symbolom tejto krajiny. Realizácie svojho sna o nezávislom Kosove sa nedožil. Hoci sa stal prezidentom tejto entity pod kontrolou OSN a Kosovo má svoju vládu i parlament, len s veľkými ťažkosťami možno o ňom hovoriť ako o víťazovi. Namiesto ním postulovaného nenásilného odporu zohralo rozhodujúcu úlohu pri odchode srbských jednotiek bombardovanie vtedajšej Juhoslávie silami NATO ako aj aktivity bojovníkov z UCK. Hoci ich aktivity odsudzoval, bez nich by sa zrejme medzinárodne uznávaným prezidentom nestal. V krajine pretrváva vplyv ozbrojených formácií a od ich veliteľov bol závislý aj Rugova, označovaný za „kosovského Ghándího.“ Udalosti v roku 2004, ale aj neskoršie nepokoje lokálneho charakteru svedčia o tom, že hoci „horúca“ občianska vojna v Kosove bola zažehnaná, krajina sa nedostala zo štádia „studenej občianskej vojny.“ Vzťahy medzi národnosťami, ktoré aj pred rokom 1989 v Kosove žili skôr vedľa seba, ako spolu, sú doteraz na bode mrazu. Kým v minulosti boli občanmi druhej kategórie Albánci, v súčasnosti sa v tejto pozícii aj napriek aktivitám medzinárodného spoločenstva ocitli príslušníci ostatných národností.

Hoci od nastolenia medzinárodného protektorátu nad Kosovom uplynulo už takmer osem rokov, aj napriek stavebnému boomu, ktorý prepukol bezprostredne po vojne, v Kosove sú stále prítomné stopy vojny. Netýka sa to iba zničených dedín a miest, ale aj nefungujúcej ekonomiky a verejnej infraštruktúry. Podľa údajov z novembra 2005 v Kosove doteraz nemá prácu 315 tis. ľudí, t. j. približne 43 % obyvateľstva. Objavujú sa však aj vyššie odhady, ako uvedené údaje kosovského ministerstva práce a sociálnych vecí. Údaje Svetovej banky zároveň poukazujú, že pod úrovňou biedy žije až 37 % obyvateľstva, pričom 15 % sa nachádza v pásme extrémnej chudoby. Z tohto hľadiska obdobie pôsobenia Rugovu na poste prezidenta Kosova úspešným nebolo. To isté však platí aj o fungovaní medzinárodnej správy. Rugovov odchod je pre Kosovo medzníkom a zároveň veľkou výzvou. Politickí lídri kosovských Albáncov sa už nebudú môcť zaštiťovať Rugovovou morálnou autoritou. Bez ohľadu na to, ako dopadnú rokovania o budúcom štatúte, budú musieť preukázať, do akej miery sú schopní riešiť potenciálne spory demokratickými prostriedkami, ale aj riešiť naliehavé ekonomické a sociálne problémy svojej krajiny.


Ďalšie analýzy a komentáre nájdete na stránkach Spoločnosti pre strednú a východnú Európu

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA