S akými národnoštátnymi záujmami do akej Európskej únie?

Dnešná konferencia poskytuje ďalšie fórum na diskusiu o slovenských národnoštátnych záujmoch, ktoré sú spojené s rozširovaním EÚ a s dotváraním a pretváraním jej inštitúcií, regulačných mechanizmov a právnych základov. Na čom je teda zainteresovaná SR ako relatívne mladý štát, ktorá si onedlho pripomenie iba 10. výročie samostatnej nezávislej existencie? Čo znamená uvedomenie si našich vlastných záujmov ako občanov SR pre formovanie pokiaľ možno konsenzuálnych predstáv o novej podobe spoločného európskeho domu po roku 2004?

 

Slovensko je v prvom rade zainteresované na zavŕšení stability, bezpečnosti a s tým spojenej prosperity, akej sa už viac ako 57 rokov po druhej svetovej vojne tešia súčasné členské krajiny EÚ zo západnej Európy. Napokon, predstavitelia týchto štátov i najvyšší predstavitelia únie dali opakovane najavo, že masívne rozšírenie únie smerom na východ, ktoré sa nezaobíde bez vysokých nákladov a bude spojené s viacerými rizikami, chápu ako strategickú investíciu do dlhodobej stabilizácie celého európskeho kontinentu po páde Berlínskeho múru. Ide o to, aby po jaltských dohodách, ktoré na dlhé desaťročia rozdelili Európu na sféry vplyvu dvoch superveľmocí so všetkými negatívnymi dôsledkami predovšetkým pre jej východnú časť, sa na celom starom kontinente presadil ten druh politických, hospodárskych a kultúrnych vzťahov, ktoré umožňuje harmonizáciu záujmov veľkého spoločenstva krajín, resp. riešenie záujmových konfliktov a protirečení takým spôsobom, ktorý nielenže nevyvoláva vojnové konflikty, ale ani destabilizujúce napätia. Zachovať, resp. obnoviť stav, keď sú členské krajiny EÚ záujmovo tak previazané, že pre ne jednoducho nie je vhodné siahať po silovom presadzovaní národných záujmov, ale naopak, oplatí sa im hľadať konsenzuálne riešenia vznikajúcich protirečení a konfliktov, “transplantovať” tieto tkanivá harmonizujúce záujmy smerom na východ – teda do dnešných kandidátskych krajinách, a zabezpečiť, aby sa ujali bez prílišného rozkolísania ich “imunitného systému”, to je najväčšia výzva pre nastávajúcu inštitucionálnu reformu EÚ po jej rozšírení na 25 a neskoršie 27, resp. 28 krajín, ak rátame aj so vstupom Turecka.

Zdokonaliť mechanizmus účinnej tvorby konsenzu schopného krotiť národné egoizmy aj v rozšírenej EÚ, predstavuje pre Slovensko, ktoré má svoje vlastné negatívne skúsenosti z historických období, keď bolo v područí hegemonizmu, šovinizmu a vypätého nacionalizmu prichádzajúceho z jeho okolia, prvoradý národnoštátny záujem. Z tohto kľúčového hľadiska je zrejme pre SR ako malý štát výhodnejšie podporovať predstavu Európy silných – samozrejme demokratických – inštitúcií smerujúcich k federatívnemu, resp. konfederatívnemu usporiadaniu než predstavu Európy voľnejšej medzivládnej spolupráce. Tá totiž necháva silám národného egoizmu veľkých krajín oveľa väčší priestor na pôsobenie a presadenia sa.

Ďalší národnoštátny záujem SR sa odvíja od ešte stále čerstvej slovenskej skúsenosti s dvoma totalitnými politickými režimami v 20. storočí a od historickej skúsenosti s obdobiami národno-štátneho útlaku v Rakúsko-Uhorsku. Slovensko je životne zainteresované na rešpektovaní demokratických princípov, občianskych slobôd a ľudských práv. Stabilné demokratické inštitúcie, právny štát, vláda zákona, vysoké štandardy ochrany občianskych a ľudských práv, vrátane sociálnych, to je výdobytok EÚ a zároveň méta pre nové členské krajiny. Skúsenosti nielen s rakúskym pravicovým populizmom, ale aj s rôznymi odrodami nacionalizmu a pravicového i ľavicového extrémizmu ukazujú, aká silná a zároveň dôležitá je senzibilita voči vybočeniam zo zabehaných štandardov – a to nielen v členských krajinách, ktoré sú týmito excesmi postihnuté, ale aj v ďalších krajinách EÚ, aké dôležité je dodržiavanie úzusu, že porušovanie spomenutých štandardov nie je tzv. vnútornou záležitosťou tej-ktorej krajiny, ale záležitosťou všetkých. Napokon, sami máme skúsenosť ako tendencie k nedemokratickému a autoritárskemu vládnutiu dostali Slovensko na pokraj medzinárodnej izolácie a vylúčili ho v roku 1997 v Madride a Luxemburgu – na rozdiel od jeho susedov z Vyšehradskej štvorky – z prvej vlny rozširovania NATO a začatia priamych rozhovorov o vstupe do EÚ.

Toto spoločné “stráženie” demokratických princípov a ochraňovanie ľudských práv je dôležitou garanciou, že vybočenia a prejavy extrémizmu nezosilnejú a nezačnú metastázovať. Zároveň platí, že demokracii a ľudským právam sa dlhodobo môže dariť iba v takom prostredí inštitúcií a pravidiel fungovania EÚ, ktoré sú transparentné a zrozumiteľné občanom a podliehajú kontrole občianskej spoločnosti na národnej i nadnárodnej úrovni. Keď sa pozeráme na budúcu podobu rozšírenej EÚ z tohto hľadiska, prichádzame k záveru, že Európa iba medzivládnej spolupráce je menej spôsobilá preventívne pôsobiť voči excesom nacionalizmu, populizmu a extrémizmu než Európa tendujúca k istej podobe federatívneho usporiadania, v ktorej sa uplatňujú princípy vzájomnej zodpovednosti a solidarity, previazanosti záujmov a spoločného zdieľania rizík. Preto je pre Slovensko potešujúcou správou, že Charta základných práv EÚ, ktorú schválila Európska rada v roku 2000 v Nice, sa stane súčasťou novej ústavnej zmluvy EÚ, čo nesporne znamená presadenie sa jedného z dôležitých prvkov federalizmu.

Významným slovenským národnoštátnym záujmom spätým so vstupom do EÚ je taktiež čo najrýchlejšie prekonanie ekonomického a civilizačného zaostávania za vyspelou západnou Európou, čo predpokladá aj relatívne rýchle prekonanie obrovských medziregionálnych rozdielov na Slovensku. Zvládnutie štruktúrnej krízy, ktorú vyvolal kolaps veľkej časti výrobných kapacít vybudovaných v čase tzv. socialistickej industrializácie po tom, čo sa stratili tradičné odbytiská v umelom ekonomickom prostredí RVHP a časť podnikov sa nedokázala adaptovať na vyššie nároky trhov EÚ, jednoducho nie je možné bez solidárnej podpory EÚ. Ako ukazuje skúsenosť z doterajšieho fungovania Európskych spoločenstiev a neskôr z EÚ, aj pôvodný “chudobinec” západnej Európy, ktorým bolo Írsko, a neskôr aj Portugalsko, Španielsko a Grécko, postihnuté diktátorskými režimami, sa dokázali za 20-25 rokov zásadným spôsobom pozdvihnúť z pôvodnej zaostalosti a prekonať štruktúrnu krízu, vysokú mieru nezamestnanosti a medziregionálne rozdiely práve vďaka prerozdeľovacím mechanizmom fungujúcim v rámci EÚ na princípe solidarity.

I keď zrejme – ako tomu nasvedčujú diskusie o rozpočtovej politike EÚ po roku 2006 – nebude možné rátať s toľkými objemami prostriedkov do zaostávajúcich regiónov v súčasných kandidátskych krajinách, ako to bolo v prípade Írska, Španielska, Portugalska a Grécka, aj tak zachovanie, rozvinutie a zdokonalenie transferu zdrojov z bohatších do chudobnejších krajín musí zostať neodmysliteľnou súčasťou fungovania rozšírenej Európy, ak nemá v tejto Európe vzniknúť trvalé rozdelenie na krajiny prvej a druhej ligy alebo ná dôjsť k vzniku tzv. dvojrýchlostnej Európy ako k dlhodobému fenoménu. Z tohoto zorného uhla bude pre rozšírenú EÚ jednou z najväčších výziev prekonanie obrovských rozdielov medzi najrozvinutejšími a najchudobnejšími regiónmi. Pred Slovenskom stojí zase úloha, naučiť sa (a veľmi rýchlo) efektívne využiť každé euro zo štrukturálnych a kohéznych fondov EÚ zabezpečením kofinancovania a urýchleným dobudovaním administratívnych a personálnych kapacít.

Ak vychádzame z faktu existencie najväčších rozdielov medzi najbohatšími a najchudobnejšími regiónmi v histórii EÚ po jej rozšírení o prvých osem východoeurópskych krajín, opäť si musíme položiť otázku – aká EÚ bude schopná lepšie vyriešiť tento problém? Bude to Európa medzinárodnej spolupráce? Nie je posilňovanie demokratických európskych inštitúcií a komunitárneho práva a zlaďovanie a vyvažovanie právomocí medzi nimi a národnými štátmi na princípoch federalizmu efektívnejšou odpoveďou na výzvu prekonať v rozumnom historickom čase ekonomické a civilizačné zaostávania východnej Európy, ktoré boli zapríčinené spustením železnej opony v dôsledku jaltských dohôd? Nie je práve posilnené uplatňovanie federálnych princípov najvhodnejšou zábezpekou proti recidívam nezdravého národného egoizmu, ktorý by petrifikoval historicky zdedené ekonomické a civilizačné rozdiely so železnou zákonitosťou plodiace sociálne, nacionálne a náboženské napätie a konflikty a migračné vlny a v konečnom dôsledku otváral priestor na destabilizáciu nielen Východu, ale aj Západu?

Isteže, ide o mimoriadne citlivú otázku. Napokon, nielen Slováci a Česi, ale aj národy bývalej “veľkej” Juhoslávie a zjednotené Nemecko prešli diskusiami o tom, kto na koho koľko dopláca, a politickými napätiami a konfliktmi, ktoré z nich vyplynuli. Nie je možné podceňovať klesajúcu podporu procesu rozširovania EÚ v niektorých jej členských krajinách, čo je zapríčinené tak obavami z nákladov na vyrovnávanie rozdielov medzi “starými” a “novými” krajinami, ako aj obavami, že tie krajiny, ktoré doteraz čerpali pomoc zo štruktúrnych a ďalších podporných fondov, sa jej budú musieť vzdať v prospech ešte chudobnejších regiónov v súčasných kandidátskych krajinách. Ale podľahnúť náladám národného egoizmu, neprestavať európske inštitúcie na posilnenom princípe solidarity, neinvestovať do prevencie možných budúcich konfliktov vyvolaných práve ekonomickou nerozvinutosťou, sociálnymi napätiami a migráciou, by znamenalo dokorán otvoriť týmto konfliktom bránu. Uvádzať v tejto súvislosti balkánsky príklad by bolo nosením dreva do lesa. Preto možno len súhlasiť s tézou z textu, ktorú na prvú diskusiu Národného konventu o európskej budúcnosti Slovenska pripravila pracovná skupina MZV SR, že “pri federalistickom usporiadaní, kde bude posilnená úloha Európskej komisie a Európskeho parlamentu, je väčší predpoklad, že budú prijímané rozhodnutia zohľadňujúce skutočne celoeurópske záujmy, a teda implicitne aj slovenské záujmy” .

Ďalšia dimenzia slovenských národných záujmov je spätá s rozširovaním slobody a možností sebarealizácie slovenských ľudí, keď sa stanú zároveň občanmi EÚ. Odstrániť bariéry, ktoré zamedzovali slovenským ľuďom rozvinúť a uplatniť ich schopnosti, dať im príležitosť čerpať z intelektuálneho a kultúrneho bohatstva a skúseností, to bol zmysel politickej revolúcie z roku 1989 a odstránenia smutno-slávnej železnej opony. Vstup SR do EÚ je teda logickým a prirodzeným pokračovaním spoločenského procesu, ktorý sa začal v novembri 1989. Charta základných práv Európskej únie predstavuje minimálny štandard politických a ľudských práv vrátane hospodárskych, ktoré sa majú uplatňovať v členských krajinách, teda i na Slovensku po jeho vstupe do EÚ. SR je preto zainteresovaná, aby tento štandard, ktorý je zároveň vyjadrením európskeho sociálneho modelu, na ktorom sa zhodli tak ľavicové, ako aj pravicové politické prúdy v EÚ, neostal iba v polohe politického dokumentu, ale prerástol v právne záväzný dokument, v súčasť Európskej dohody alebo dokonca v súčasť Ústavnej zmluvy o EÚ. Ide o zachovanie a upevnenie európskeho sociálneho modelu, ktorý sa zakladá na princípoch sociálneho partnerstva so silnou a dôstojnou úlohou odborov, na zásadách kolektívneho vyjednávania, práva na štrajk, na pôsobení proti sociálnemu vylučovaniu, proti prílišným sociálnym rozdielom, ktoré nie sú založené na individuálnom pracovnom výkone. Sociálneho modelu, ktorý je výdobytkom povojnového vývoja v západnej Európe. Práve prostredníctvom zavedenia takého federatívneho prvku, akým je Ústavná zmluva o EÚ, sa tento sociálny model stane všeobecne záväzným. Určite to nebude proti záujmom slovenských ľudí práce. Naopak, bude to znamenať aj ich ochranu pred sociálnym dumpingom, vykorisťovaním a zneužívaním lacnej pracovnej sily v budúcich nových kandidátskych krajinách.

Tých, ktorí sa na Slovensku vehementne pustili do paušálnej kritiky európskeho sociálneho modelu a navrhujú jeho nahradenie americkým modelom, možno odkázať na konsenzuálne prijatú Európsku sociálnu agendu na summite EÚ v Nice. Predstavitelia vlád členských štátov EÚ – sociálni demokrati rovnako ako liberáli a kresťanskí demokrati – sa v tomto dokumente zamerali na realizáciu strategického cieľa schváleného Európskou radou v Lisabone, ktorým je stať sa “najkonkurencieschopnejšou a najdynamickejšou ekonomikou vo svete založenou na poznatkoch, schopnou udržateľného hospodárskeho rastu, s viac a lepšími pracovnými miestami a s väčšou sociálnou súdržnosťou”. “Pripomenuli, že záver lisabonského summitu “európsky sociálny model so svojimi rozvinutými systémami sociálnej ochrany musí byť základom transformácie na ekonomiku založenú na poznatkoch” a zdôraznili, že “investície do ľudského kapitálu a rozvíjanie aktívneho a dynamického sociálneho štátu bude mať zásadný význam tak pokiaľ ide o miesto Európy v ekonomike založenej na poznatkoch, ako aj pokiaľ ide o záruky, že nástup tejto novej ekonomiky nerozmnoží súčasné problémy nezamestnanosti, vylučovania zo spoločnosti a chudoby.” V tomto kontexte lídri krajín pätnástky zadefinovali dvojjediný cieľ sociálnej politiky: “Agenda musí posilniť úlohu sociálnej politiky ako produktívneho faktoru, musí umožniť, aby tento produktívny faktor zároveň efektívnejšie sledoval konkrétne ciele týkajúce sa ochrany jednotlivcov, obmedzovania nerovností a sociálnej súdržnosti.”

Logika uvažovania predstaviteľov členských krajín EÚ vychádza zo základnej premisy, že sociálne súdržná spoločnosť je zároveň i ekonomicky úspešnejšia. Preto si vytýčili úlohu organizovať úniu tak, “aby bola schopná zaistiť, že v medzinárodných rokovaniach sa bude prihliadať na sociálne otázky”. Európska sociálna agenda má preto “zaistiť” modernizáciu a prehĺbenie európskeho sociálneho modelu a zdôrazniť zvyšovanie kvality vo všetkých oblastiach sociálnej politiky. Ísť na Slovensku proti Európskej sociálnej agende, preto znamená dopustiť rozširovanie chudoby, ďalšie prehlbovanie rozdielov medzi bohatými a menej rozvinutými regiónmi, rast počtu ľudí, ktorí sú sociálne vylúčení, zhoršovať si šance na úspech v rozšírenej EÚ i v globálnej konkurencii.

Ďalším faktorom, ktorý hovorí v prospech budovania iba Európy so silnými demokratickými inštitúciami a proti zotrvávaniu pri koncepte Európy medzivládnej spolupráce, je silnejúci proces globalizácie. Dnes už nijaká európska krajina nemôže efektívne presadzovať svoje národné záujmy mimo integračných rámcov. Ako povedal bývalý predseda Európskej komisie Jacques Delors: “Bez Európskej únie nebude môcť žiadna európska krajina hrať v zajtrajšom svete nijakú rolu. S príchodom globalizácie, vzostupu Číny a Indie a za predpokladu, že Severná, Stredná a Južná Amerika onedlho uzavrú zmluvu o obchode, je jasné, že budúcnosť patrí regionálnym úniám a nie národným entitám.” Ak to platí pre takého hospodárskeho obra a politicky silnú krajinu ako Nemecko, o čom hovoria aj programové dokumenty vládnucej SPD (“Národnoštátna schopnosť konať je spútavaná čoraz tesnejšími hranicami… Aj zjednotené Nemecko môže svoje životne dôležité záujmy účinne presadzovať iba v rámci dobrovoľných sebaobmedzení v integračnom zväzku…”), platí to tým skôr aj pre Slovensko. Je v národnoštátnom záujme Slovenska, aby rozširujúca sa EÚ bola silným globálnym hráčom, aby sa v praxi uplatnila vízia EÚ ako najdynamickejšie sa rozvíjajúcej a maximálne konkurencieschopnej ekonomiky založenej na najnovších vedeckých poznatkoch a najvyspelejších technológiách.

Len v takejto EÚ môže byť aj Slovensko úspešné v globálnej hospodárskej súťaži. Tomu musí zodpovedať aj nové vnútorné usporiadanie EÚ. Zavedenie eura si logicky vynucuje aj posilňovanie politickej únie. Inak nie je možné prekonať stav, keď EÚ je síce ekonomickým obrom, ale zároveň je politickým trpaslíkom a vojenským červíkom. Formulovanie a presadzovanie spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, koordinácia hospodárskych politík voči iným veľkým svetovým ekonomickým centrám, udržiavanie a posilňovanie sociálnej a politickej súdržnosti v budúcich 25, neskôr 27, resp. 28 členských krajinách EÚ, formovanie spoločnej politickej vôle, ktorá je základným predpokladom pre efektívne presadzovanie celoeurópskych záujmov, to je nemysliteľné bez vytvorenia takých inštitúcií a rozhodovacích mechanizmov, ktoré umožnia rozšírenej EÚ komunikovať s ostatnými globálnymi silami na svetovej politickej šachovnici takpovediac jedným hlasom.

Inak povedané, najväčšou výzvou, ktorá stojí pred zjednocujúcou sa Európou, je efektívne zjednocovanie politickej vôle demokraticky zvolených predstaviteľov jej členských štátov, ale aj občanov. Ak na túto výzvu rozšírená EÚ nedokáže odpovedať, proces rozširovania sa skončí iba pri rozšírenom spoločnom trhu a bude dochádzať, ako upozorňuje J. Dellors, k marginalizácii Európy. “Od začiatku dvadsiateho storočia vplyv Európy upadá, no náš kontinent chce mať stále slovo vo svete. A nejde tu o spory so Spojenými štátmi americkými. Veď Európa môže… sledovať vlastné ciele aj v kontexte plodných transatlantických vzťahov… Vo svete zajtrajška bude Európa musieť formulovať nové a zodpovedné riešenia celosvetových problémov.” O tom, aké zložité je takéto zjednocovanie politickej vôle svedčí veľký boj, ktorý sa v Nice zvádzal o to, v ktorých prípadoch sa má pri rozhodovaní zachovať právo veta národných štátov a kde sa má prejsť na väčšinové rozhodovanie.

Zdá sa, že kľúčovú úlohu v boji proti hroziacej marginalizácii Európy, ale aj vplyvu jednotlivých európskych štátov na svetovú politiku, zohrá schopnosť rozšírenej EÚ robiť dôveryhodnú a efektívnu spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Práve tu sa podľa Dellorsa najzreteľnejšie vynára otázka marginalizácie Európy. “Obrannou infraštruktúrou je NATO,” hovorí bývalý predseda Európskej komisie. “Ak však my, Európania, neprispejem k obrane rovnako ako Američania, nemôžeme očakávať, že v prípade nezhody v názoroch budú počúvať náš hlas. Musíme mať politickú vôľu, ale aj prostriedky na jej podporu.” A dodáva: “Ak chcú európske krajiny hrať významnú úlohu v oblasti obrany, musia znovu zvážiť financie, ktoré na túto oblasť vynakladajú. Okrem toho budú potrebovať koordinovaný zbrojný priemysel.” Aj z tohto hľadiska je veľmi otázne zotrvávať na modely voľnej medzivládnej spolupráce miesto posilňovanie federatívnych prvkov vo fungovaní EÚ.

Posledným momentom, ktorý je z pohľadu SR ako budúcej členskej krajiny EÚ veľmi hodný zreteľa, je budúci mechanizmus zohľadňovania a presadzovania záujmov malých krajín v rozšírenej EÚ. Slovensko predstavuje počtom obyvateľov pätnástinu Nemecka, sedminu Poľska či Španielska, desatinu Francúzska či Veľkej Británie atď. Preto otázka, čo je zo strednodobého a dlhodobého hľadiska lepšie pre presadzovanie špecifických záujmov malých krajín a zachovanie a rozvoj neopakovateľnej národnej identity lepšie – Európa medzivládnej spolupráce alebo Európska únia s posilňujúcimi sa federatívnymi prvkami, je pre Slovensko mimoriadne dôležitá. Skutočnosť, že máme svoje protirečivé historické skúsenosti z federálneho spolužitia a len nedávno sme nadobudli samostatnú štátnosť, by nás nemala mechanicky viesť k odmietaniu akýchkoľvek federatívnych riešení. Udržiavania bohatstva Európy, ktorým je jej multietnické a multikultúrne zloženie, zachovávanie a kultivovanie národnej identity a zároveň utváranie povedomia európanstva je podľa mňa ľahšie, ak budú pri rozhodovaní platiť také pravidlá, ktoré budú umožňovať plne demokratické vyvažovanie národných a celoeurópskych záujmov a zabránia nepriamej mocenskej dominancii veľkých krajín. Práve v tejto súvislosti sa žiada oceniť, že práve zjednotené Nemecko s jeho dramatickou históriou najmä v prvej polovici dvadsiateho storočia, ktorá nemohla nezanechať v historickej pamäti Európanov stopy, s jeho obrovskou hospodárskou a politickou silou, s jeho potenciálom vytvárať si v Európe vlastné sféry vplyvu, stavia na dobrovoľné, takpovediac preventívne sputnávanie tohto potenciálu silnými európskymi inštitúciami a nie na neobmedzené presadzovanie svojich národných záujmov prostredníctvom tohto potenciálu v Európe voľnej medzivládnej spolupráce. Preto myšlienku postupnej federalizácie Európskej únie, s ktorou vstúpili do diskusie o podobe EÚ po ďalšej medzivládnej konferencii EÚ v roku 2000 Joschka Fischer a Gerhard Schrőder, by sme mali chápať aj ako vyjadrenie historickej zodpovednosti Nemecka za budúcu podobu Európy. Zodpovednosti, ktorá vyplýva zo správneho zhodnotenia historických skúseností 20. storočia, v ktorom sa nekontrolované národné egoizmy dostali do tragických konfliktov.

Autor prednáša na Fakulte medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA