Slovensko a visegrádska spolupráca

Autor analyzuje úlohu visegrádskej spolupráce v zahraničnej politike Slovenskej republiky a zamýšľa sa nad jej alternatívami a budúcou perspektívou.

FES, Partner
FES, Partner

 

Rozvíjanie dobrých vzťahov so susedmi sa popri snahe o získanie členstva v EÚ a NATO stalo jednou z kľúčových zahraničnopolitických priorít všetkých slovenských politických garnitúr od momentu vzniku nezávislého Slovenska. Slovensko tak mechanicky prebralo priority niekdajšieho spoločného štátu. Bolo to spôsobené na jednej strane absenciou jasnejšie definovaných alternatívnych zahraničnopolitických koncepcií, na druhej strane, prinajmenšom v prípade rozvíjania vzťahov so susednými krajinami slovenská voľba vyplývala z bytostných záujmov krajiny, ktorá je z ekonomického i politického hľadiska slabšia ako jej všetci ostatní susedia.

Vznik visegrádskej trojky bol motivovaný na jednej strane potrebou spoločne deklarovať jednoznačnú orientáciu štátov regiónu na členstvo v euroatlantických štruktúrach, na druhej strane bol výsledkom tlaku zo strany Západu na obnovenie určitých foriem regionálnej spolupráce, predovšetkým v kontexte narastajúceho napätia v strednej a východnej Európe po kolapse komunizmu. Slovensko sa po rozpade Československa do visegrádskeho zoskupenia začlenilo akosi automaticky, bez väčších problémov. Čoskoro po rozpade Československa však nastal útlm visegrádskej spolupráce. Príčiny tohto stavu sú všeobecne známe. Okrem obáv z poľskej dominancie, ktoré zdieľali Maďarsko i Česko, sa na útlme, či dokonca faktickom zániku visegrádskej spolupráce podieľal kurz slovenskej vládnej koalície v rokoch 1994 – 1998, ale aj pretrvávajúce napätie v slovensko-maďarských vzťahoch, ale predovšetkým obavy členov, že pôsobenie v regionálnych štruktúrach môže oslabiť tempo integračných procesov do EÚ a NATO.

Po kríze v polovici 90. rokov sme od roku 2002 opätovne svedkami útlmu regionálnej spolupráce. Túto krízu na prvý pohľad odštartovali pamätné výroky maďarského expremiéra Viktora Orbána na pôde Európskeho parlamentu, v ktorých sa dožadoval revízie tzv. Benešových dekrétov. Pritom argumenty, ktoré odznievali proti pokračovaniu visegrádskej spolupráce v polovici 90. rokov, sa v modifikovanej podobe objavujú aj v súčasnosti. Na druhej strane na oslabení intenzity spolupráce vo formáte V4 sa podpísali aj nové faktory, vyplývajúce predovšetkým zo vstupu SR do NATO a zo vstupu všetkých členských štátov zoskupenia do EÚ. Zmeny v politickej a bezpečnostnej architektúre regiónu majú natoľko zásadný význam, že si vyžadujú retrospektívnu analýzu významu visegrádskej spolupráce a špecificky jej prínosu pre Slovensko a jej perspektívneho prínosu do budúcnosti. Zároveň však je potrebné uvažovať aj o limitoch visegrádskej, ale aj širšie chápanej regionálnej spolupráce v podmienkach prehlbovania integračných procesov na európskej, ale aj globálnej úrovni.

Čo teda visegrádska spolupráca bola?

Z funkcionálneho hľadiska bola podstatou „Visegrádu“ predovšetkým intenzívnejšia spolupráca štyroch štátov v regióne strednej Európy. Jej cieľom bola koordinácia vzájomnej spolupráce krajín, vyznačujúcich sa podobným politickým, sociálnym a ekonomickým vývojom, ktorá mala prispieť k urýchleniu ich vstupu do euroatlantických štruktúr. Jej ďalším cieľom bola stabilizácia situácie v regióne strednej Európy a pôsobiť tak ako alternatíva nárastu nacionalistických a šovinistických tendencií, ako to bolo v prípade bývalej Juhoslávie. V neposlednom rade cieľom visegrádskej spolupráce, najmä po jej obnovení po roku 1998 bola podpora snáh Slovenska o získanie členstva v NATO a menej oficiálnym cieľom spoločný vstup všetkých štyroch krajín do EÚ. Všetky spomínané základné ciele boli splnené. Uznanie tejto skutočnosti bolo potvrdené aj oficiálne na summite premiérov krajiín V4 v českom Kroměříži 12. mája 2004. Hoci kontakty na úrovni visegrádskych štátov v týchto procesoch nezohrávali rozhodujúcu úlohu, „Visegrád“ v nich plnil úlohu určitého katalyzátora a prispel k ich urýchleniu, resp. k úspešnému priebehu. Z hľadiska vytýčených cieľov sa tak visegrádska spolupráca ukázala ako efektívny nástroj na realizáciu spoločných záujmov členských štátov.

Pre členské štáty sa visegrádska spolupráca stala svojho druhu logom, vďaka ktorému začali byť vnímané ako relevantný faktor prinajmenšom v kontexte širších vzťahov strednej Európy. Pre Slovensko je však v porovnaní s ostatnými štátmi V4 charakteristická asymetria v ponímaní Visegrádu a v interpretácii regionálnej spolupráce. Na rozdiel od Slovenska pre Poľsko, Maďarsko či ČR hranice s ostatnými partnermi z V4 nemajú, najmä po roku 2002, resp. 2004 strategický charakter. Ťažisko medzinárodnej spolupráce v oblasti ekonomiky i pohybov obyvateľstva sa rozvíja v iných smeroch. Slovensko je tak jedinou krajinou, pre ktorú visegrádske hranice, predovšetkým z hľadiska bilaterálnej slovensko-českej spolupráce, majú zásadný význam.

Slovensko sa zároveň stalo jedinou krajinou, pre ktorú visegrádsky proces znamenal v zahraničnopolitickej oblasti „záchrannú sieť.“ Už v období Mečiarovej vlády, keď sa Slovensko začalo vo vnútropolitickom kurze vzďaľovať od svojich partnerov v regióne, sa jeho politická reprezentácia pokúšala kompenzovať vylúčenie z hlavného prúdu integračných procesov práve konceptom strednej Európy. Praktickým prejavom tejto politiky bol návrh slovenskej vlády z roku 1995 a neskôr v roku 1996 na inštitucionalizáciu spolupráce vo formáte CEFTA a vytvorenie jej stáleho sekretariátu v Bratislave. Mečiar v tom čase otvorene označil túto štruktúru za možnú alternatívu európskeho smerovania Slovenska. Paradoxne tak postupovala vláda, ktorá postupne dostala do konfliktu so všetkými svojimi susedmi. Reakciou bola studená sprcha, keď nielen česká reprezentácia, ale aj poľský minister zahraničia W. Bartoszewski odmietol strednú Európu ako politický koncept a za strategický cieľ svojej krajiny označil čo najrýchlejšiu elimináciu strednej Európy ako politického faktora.

Na druhej strane predovšetkým v kontexte volieb 1998 a po nich V4 svoju úlohu „záchrannej siete“ Slovenska splnila. Visegrádske štáty, najmä však ČR a v menšej miere aj Maďarsko (osobitne pre príslušníkov maďarskej menšiny) zostávali v povedomí slovenskej verejnosti považovaná za prirodzenú súčasť referenčného rámca na hodnotenie a sebahodnotenie Slovenska. Pritom predovšetkým po roku 1997 sa však stala reálnou hrozba, že hranice SR s celkovou dĺžkou 1766,7 km, sa zároveň stanú, s výnimkou 98 km dlhého úseku hraníc s Ukrajinou, schengenskými hranicami. To by malo pre SR mimoriadne negatívne dôsledky vzhľadom na štruktúru zahraničného obchodu i pretrvávajúce kultúrne a civilizačné väzby. Častým argumentom strán vtedajšej politickej opozície na Slovensku bolo, že neprijatie SR do EÚ spoločne s ČR by definitívne znamenal koniec nadštandardnej ekonomickej spolupráce v podobe colnej únie ako aj voľného pohybu osôb medzi oboma krajinami, z čoho profitujú predovšetkým občania SR, ktorí v ČR pracujú. Pre príslušníkov maďarskej menšiny by zas malo negatívne dôsledky obmedzenie kontaktov s Maďarskom.

Po roku 1998 sa zas Visegrád stal pre Slovensko jedným z nástrojov prekonania medzinárodnej izolácie. Predstavitelia vlád ČR, Maďarska a Poľska deklarovali, že hlavným cieľom obnovenej visegrádskej spolupráce je dosiahnuť prijatie Slovenska do NATO, t. j. jeho zaradenie do spoločného bezpečnostného a geopolitického rámca s ostatnými krajinami regiónu. Slovensko sa tak dostalo do pozície objektu a beneficienta regionálnej spolupráce, hoci sa snažilo prinajmenšom v deklaratívnej rovine využiť túto príležitosť na to, aby sa stalo aj jej aktívnym iniciátorom. Kým teda v očiach visegrádskych partnerov Slovenska vstup do NATO ako aj blížiaci sa vstup do EÚ bol vnímaný ako príležitosť pre vymanenie sa z kontextu strednej Európy, pre Slovensko význam regionálnej spolupráce stúpol a krajiny V4 fungovali ako referenčný rámec pre SR v ešte väčšej miere ako doposiaľ. Slovensko, ktoré sa v dávnejšej i menej dávnej minulosti nachádzalo na periférii nielen Európy, ale aj strednej Európy, sa tak stalo najväčším beneficientom i podporovateľom visegrádskej spolupráce.

Paradoxne práve na Slovensku, kde aj historicky, azda s výnimkou Hodžu a plánov Sidorovho okruhu bola stredoeurópska myšlienka rozvinutá najmenej, sa visegrádska spolupráca stala populárnejšou, ako v prípade ostatných krajín V4. Politická spolupráca s visegrádskou skupinou bola v roku 2000 pre občanov SR ešte atraktívnejšia ako spolupráca s krajinami EÚ (77, resp. 75 %), resp. s USA (57 % či Ruskom). Tak v roku 2001 poznalo pojem visegrádskej spolupráce 52 % občanov SR, kým v prípade MR to bolo iba 35 %, ČR 32 % a Poľska 27 %. Tri štvrtiny slovenských respondentov považovalo visegrádsku spoluprácu za zmysluplnú a dôležitú, v prípade českých a maďarských respondentov to bolo o polovicu menej.

O dva roky sa tento okruh mierne rozšíril, pojem visegrádskej spolupráce poznalo už 56 % Slovákov, resp. 44 % Maďarov, 39 % Poliakov a 35 % Čechov. Približne rovnaký podiel respondentov pozitívne vnímal zmysel pokračovania visegrádskej spolupráce.

Výsledky prieskumu IVO potvrdzuje aj výskum, ktorý realizoval Ústav politických vied Slovenskej akadémie vied v spolupráci s Odborom mediálneho výskumu Slovenského rozhlasu z februára 2004. Zaujímavý z pohľadu bezpečnosti štátu je názor občanov, ktorí najviac veria susediacim štátom, menej EÚ a na treťom mieste je NATO. Za najspoľahlivejšieho spojenca je jednoznačne označovaná Česká republika, ktorú takto vníma 49,5 percenta opýtaných, kým USA iba šesť percent, Ruskú federáciu 5,6 percenta a Nemecko 3,6 percenta. Väčšina obyvateľov Slovenska vníma svoju krajinu ako súčasť stredoeurópskeho regiónu. Pozornosť, ktorú slovenské politické elity, ale aj slovenská spoločnosť venujú problematike „Visegrádu“ aj napriek omnoho vlažnejšiemu prístupu partnerov, svedčia o tom, že pre Slovensko visegrádska spolupráca bola dôležitou súčasťou snahy o konštitúciu vlastnej identity ako identity krajiny, ktorá patrí do skupiny najpokročilejších reformných štátov strednej Európy.

Slovenská spoločnosť teda aj napriek nedávnemu vývoju, keď spolupráca vo formáte V4 zlyhala napr. pri formovaní spoločnej pozície k návrhu európskej ústavy, vníma svojich visegrádskych partnerov ako súčasť svojho vlastného referenčného rámca. Orientácia Slovenska na spoluprácu so susednými štátmi sa preň stala nástrojom prekonania vlastnej provincionálnej minulosti. Historicky slovenské politické elity svoje postoje vymedzovali predovšetkým voči dvom susedným národom – voči Maďarom a Čechom. V minulosti táto časť stredoeurópskeho diskurzu mala pre Slovensko vnútropolitický charakter. Po roku 1993 však náhle nadobudla medzinárodný kontext. A pritom, na rozdiel od českých, maďarských a poľských tradícií je práve tento kontext jediným, ktorý je slovenským elitám dôverne známy. Visegrád teda zohrával významnú úlohu ako nástroj politickej socializácie Slovenska na európskej, resp. medzinárodnej scéne. Nemožno však poprieť ani to, že aj z obchodovania v rámci CEFTA v najväčšej miere profitovalo Slovensko, hlavne vďaka obchodu s ČR. Hyperbolicky povedané, Visegrád sa pre Slovensko, resp. slovenskú spoločnosť stal určitou náhradou za rozpadnuté Československo.

Čo visegrádska spolupráca nebola?

Visegrádska spolupráca sa nikdy netransformovala do samostatného politického bloku, ani do ekonomickej štruktúry. Jej časový horizont bol vymedzený vstupom členov do euroatlantických štruktúr, žiaden iný rámec nebol definovaný až do stretnutia premiérov krajín V4 v českom Kroměříži v máji 2004. Jedinou inštitúciou, ktorá sa vytvorila vo formáte „Visegrádu,“ napokon zostal Medzinárodný visegrádsky fond, ktorý umožňuje spoluprácu v rezorte kultúry, vzdelávania a pod. Ten bol zriadený až dodatočne. To svedčí o tom, že koncepcia visegrádskej spolupráce mala dynamický charakter a postupne sa vyvíjala.

Nezodpovedá skutočnosti, že by visegrádska spolupráca nevyplývala zo spoločných záujmov svojich členov. O tom, že jej členské štáty spája celý rad spoločných záujmov, nesvedčí len spoločné historické dedičstvo a spoločné úsilie o vstup do euroatlantických štruktúr. Príkladom je spolupráca v rámci CEFTA, ktorá sa síce realizovala nezávisle od V4, ale jej iniciátormi boli členské štáty Visegrádu. Nezodpovedá celkom skutočnosti, že by impulzom pre oživenie visegrádskej spolupráce bolo iba dočasné vypadnutie SR z integračných procesov v rokoch 1995 – 1998. Medzi Poľskom, Českom a Maďarskom sa začala rozvíjať spolupráca už v súvislosti s potrebou koordinácie alebo aspoň konzultovania svojich pozícií počas predvstupových rokovaní s EÚ.

Snaha vytvoriť z V4 politický blok v rámci EÚ zlyhala, aspoň dočasne. Kým na jednej strane viacerí autori poukazovali v minulosti i v súčasnosti, že je to kvôli ambíciám Poľska získať štatút regionálnej veľmoci a dokonca spochybňujú jeho stredoeurópsky charakter, predovšetkým Slovensko a Česká republika považujú vzťahy s touto krajinou za mimoriadne dôležité. Hoci napr. v diskusii o podobe ústavnej zmluvy o EÚ tieto dve krajiny zastávali odlišný názor, ich ústavní predstavitelia dávajú aj v symbolickej rovine najavo, že majú záujem na tom, aby si v regióne strednej Európy Poľsko udržalo svoje významné postavenie. Svedčí o tom aj fakt, že cieľmi prvých zahraničných návštev politikov zo Slovenska i z Česka už tradične býva – po vzájomných návštevách – práve Poľsko.

Je pravdou, že visegrádska spolupráca sa doposiaľ koncentrovala na politické otázky. Preto bolo jej ťažisko najmä v pravidelných rokovaniach na úrovni premiérov, resp. prezidentov. Len čiastočne sa prostredníctvom Medzinárodného visegrádskeho fondu naplnili pôvodné zámery spolupráce v tzv. ľudskej dimenzii, predovšetkým v oblasti kultúry a vzdelávania. Na druhej strane spolupráca v oblasti ekonomiky, cezhraničných kontaktov, resp. v oblasti budovania infraštruktúry nikdy nepatrila medzi kľúčové priority visegrádskej spolupráce. Keďže rozvíjanie spolupráce v posledne menovaných oblastiach nepatrili k cieľom „Visegrádu“, nemôžeme v tomto prípade hovoriť o jeho zlyhaní.

Je visegrádska spolupráca potrebná aj po vstupe do EÚ?

V polovici 90. rokov sa jednotlivé krajiny V4 obávali, že regionálna spolupráca bude mať brzdiaci účinok na ich vstup do EÚ a NATO. V súčasnosti rovnako panuje medzi visegrádskymi štátmi neistota. Hoci sa stali plnohodnotnými členmi EÚ, v skutočnosti im hrozí, že ešte dlho budú označované za „nových členov,“ podobne ako v Nemecku, kde stále funguje rozdelenie krajiny na „Wessis“ a „Ossis“, ešte 14 rokov hovoria o „neue Bundesländer“. Ani krajiny Visegrádu nemajú záujem dlhodobo zotrvávať v podobnej pozícii, je prirodzeným záujmom každej z nich čo najrýchlejšie sa dostať na úroveň pôvodných 15 členov EÚ. Pokiaľ budú mať jednotlivé štáty V4 pocit, že kooperácia so susedmi môže oslabiť ich šance vyrovnať sa vyspelejším členom Únie, ich záujem o ďalšie pokračovanie Visegrádu neprekročí úroveň verbálnych deklarácií. Naopak, možno očakávať skôr prehlbovanie vzájomnej rivality, čo sa môže prejavovať dokonca aj v náraste nacionalizmu a oslabeniu atmosféry dôvery v regióne. To je rozdiel oproti Beneluxu, ktorý od počiatku fungoval v „jadre“ integračných procesov v Európe. V rámci neho integračné procesy neraz predbiehali integráciu na úrovni samotnej EÚ, ba dokonca často jej slúžili ako model nasledovania.

Spomínaná rivalita sa už začala prejavovať vo viacerých polohách. Krajiny V4 vystupujú ako individuálni aktéri aj v otázkach, v ktorých by sa inak dokázali dohodnúť a dospieť k spoločnému stanovisku. Udialo sa tak napr. v prípade postoja k vojne v Iraku, ktorú v konečnom dôsledku síce všetky krajiny V4 podporili, nestalo sa tak však formou spoločného vyhlásenia, ktoré by bolo prijaté vo formáte „Visegrádu.“ Závažnejším prípadom bola spoločná iniciatíva Česka a Maďarska s cieľom dosiahnuť rýchle pristúpenie oboch krajín do Schengenského priestoru. S touto iniciatívou prišli štáty, ktoré spolu nesusedia. Svojím susedom, ktorí sa k spoločnej iniciatíve mohli pripojiť až dodatočne, tak dali najavo, že z hľadiska vstupu do Schengenského priestoru sa môžu potenciálne stať príťažou. V politickej rovine zas počas diskusie o ústavnej zmluve o EÚ menší visegrádski partneri sa napriek pôvodným deklaráciám rozhodli nepodporiť postoje Poľska. Keď však hovoríme o tom, že súčasná rivalita je prirodzená, neznamená to, že je zároveň aj efektívna. Zatiaľ žiadna krajina na nej nezískala. Keďže jej dôsledky môžu v konečnom dôsledku priniesť nežiadúci efekt v podobe oslabenia vnútornej kohézie EÚ v regióne strednej Európy, je aj v záujme európskych inštitúcií, aby sa politika vyrovnávania rozdielov medzi „starými“ a „novými“ členmi EÚ realizovala komplexne a teda aby sa neprehlbovali ani rozdiely medzi jednotlivými štátmi V4.

Hoci absencia spoločnej pozície tam, kde by jej prijatie nemuselo byť problémom, svedčí o negatívnych tendenciách vo vývoji visegrádskej spolupráce, aj v budúcnosti zostane trvalým faktorom rôznorodosť členských štátov V4. Pre budovanie dôvery medzi krajinami V4 je však azda dôležitejšie, aby medzi nimi aj naďalej fungovali mechanizmy neformálnych multilaterálnych konzultácií na pôde EÚ, resp. iných medzištátnych organizácií, než snaha dopracovať sa za každú cenu k spoločnej pozícii.

Mýty o visegrádskej spolupráci

Argumenty, ktoré v odbornom i politickom diskurze odznievajú v neprospech visegrádskej spolupráce, majú často charakter mýtov.

Mýtus číslo jeden – regionálna spolupráca stráca na význame a je v rozpore s duchom európskej integrácie

Neraz býva spochybňovaná perspektíva spolupráce na úrovni regiónov, nielen v kontexte prehlbovania integrácie v rámci EÚ, ale aj v kontexte globalizácie a rastúcej mobility kapitálu, v dôsledku čoho sa znižuje význam štátnych hraníc. Hoci možno súhlasiť s názorom, ktorý prezentoval napr. predseda poľského Sejmu Józef Oleksy, že z ekonomického hľadiska význam národných štátov, ale aj regiónov klesá, regionálna spolupráca má aj širšie dimenzie.

Vyplýva totiž priamo zo samotného charakteru EÚ a stála pri jej zrode. Európska únia, resp. Európske spoločenstvá vznikli ako výsledok procesu zmierovania a zbližovania dvoch susedov v mimoriadne exponovanom regióne z ekonomického, ale aj z bezpečnostného hľadiska. Boli výsledkom prekonávania dedičstva integrálneho nacionalizmu na oboch stranách a zároveň tento proces zmierenia podporovali. Vznik Európskych spoločenstiev bol pritom výsledkom kumulácie viacerých konceptov regionálnej spolupráce – nemecko-francúzskeho zblíženia, Beneluxu alebo plánov colnej únie medzi Francúzskom a Talianskom.

Regionálna spolupráca nielenže nie je v rozpore s duchom EÚ, naopak, stála pri jej základoch. Nie náhodou R. Schuman konštatoval, že „naše hranice v Európe by mali byť čoraz menšou prekážkou pri výmene myšlienok, osôb a hmotného majetku.“ Mal pritom samozrejme na mysli hranice medzi susediacimi štátmi. Namiesto toho sme však svedkami neraz protichodných procesov. Kým po rozšírení EÚ slovenským občanom pri návšteve napr. Poľska alebo Maďarska stačí namiesto cestovného pasu predložiť občiansky preukaz, na hraniciach dvoch štátov, ktoré deklarovali záujem o posilnenú spoluprácu (Slovensko a Česko) na doteraz voľne priechodných hraniciach vznikajú na poľných cestách zátarasy. Preto naopak – práve oslabovanie, nie posilňovanie visegrádskej spolupráce je v rozpore s duchom a myšlienkami európskej integrácie. Bolo by absurdné, aby sa po vstupe do EÚ začali visegrádske štáty od seba vzďaľovať.

Spolupráca vo formáte Beneluxu, resp. medzi severskými krajinami naopak integračné procesy urýchľovala. V prípade Beneluxu rýchlejšie vytváranie jednotného trhu v jeho rámci, resp. spoločných regulačných systémov prispelo k tomu, že uvedené krajiny tvoria užšie jadro EÚ. Takisto zostáva faktom, že hoci najmä v ČR a Maďarsku sú prítomné obavy z „brzdiaceho efektu“ Poľska v dôsledku jeho prílišnej veľkosti a ekonomickej slabosti (nedávno ich prezentoval napr. český politológ Jiří Pehe) z hľadiska úrovne ekonomického a sociálneho rozvoja patria medzi najchudobnejších členov EÚ všetky krajiny V4. Preto ani v prípade, že sa v budúcnosti bude aj v inštitucionálnej rovine realizovať projekt „viacrýchlostnej Európy“, je len malá pravdepodobnosť, že by k jeho príprave bol prizvaný ktorýkoľvek visegrádsky štát. Alternatívna koncepcia stredoeurópskej spolupráce, ktorú navrhuje český politológ Jiří Pehe, spočívajúca v orientácii na Rakúsko a Slovinsko, v súčasnosti zlyháva na malom záujme Rakúska o zintenzívnenie kooperácie s postkomunistickými susedmi na jednej strane, ale aj na malej aktivite Slovinska vo vzťahu ku krajinám V4. Pritom aj samotné Rakúsko do svojho nie príliš úspešného projektu regionálneho partnerstva dodatočne zahrnulo aj Poľsko.

Mýtus číslo dva – komplikované vzťahy krajín V4 v minulosti sú prekážkou užšej spolupráce v budúcnosti

Regionálna spolupráca úspešne prispela k demokratickej konsolidácii regiónu. Doteraz žiadna krajina, ktorá sa pokúšala profitovať na úkor svojich visegrádskych partnerov, v konečnom dôsledku neuspela. Integračné procesy naopak ohrozuje akákoľvek forma izolácie. Ako poukazuje Jiří Vykoukal, V4 zblížila štáty dovtedy izolované, ktoré nikdy takto predtým nekoexistovali a voči sebe sa v nie príliš vzdialenej dobe chovali nepriateľsky. Nie je potrebné tento faktor preceňovať. Aj v minulosti sa osudy uvedených krajín prelínali, napr. v rámci Rakúsko-Uhorska a dokonca ani v období komunizmu neboli od seba úplne izolované, naopak, mocenské špičky, ale aj občania citlivo reflektovali dianie v susedných štátoch, pochopiteľne v rámci svojich možností a dostupných informácií. Existovali medzi nimi aj silné kultúrne väzby. V tejto súvislosti možno opätovne pripomenúť myšlienku Roberta Schumana, podľa ktorého „skôr ako bude Európa vojenskou alianciou alebo ekonomickou jednotkou, musí sa stať kultúrnou komunitou v tom najvznešenejšom zmysle slova.“ To predpokladá odstraňovanie bariér a rozvíjanie kultúrnej spolupráce, s cieľom prekonať pretrvávajúce negatívne dedičstvo minulosti, ktoré si so sebou nesú do EÚ nové členské štáty. Bariéry podobného druhu sa celkom prirodzene historicky vytvárali práve medzi najbližšími susedmi. Je pochopiteľné, že pre Slovákov, resp. Maďarov nie sú problémy negatívne stereotypy voči Litovcom alebo Írom, ale práve voči sebe navzájom.

Tak ako pri zrode EÚ stáli dovtedajší veční rivali – Nemecko a Francúzsko, v minulosti panovalo napätie aj medzi Belgickom a Holandskom, tak aj v prípade krajín strednej a východnej Európy musí i naďalej viesť k oslabovaniu a prekonávaniu dávnych nepriateľstiev, v čom podpora rozvoju regionálnej spolupráce zohráva nezastupiteľnú úlohu.

Mýtus číslo tri – visegrádska spolupráca bola inšpirovaná viac zo zahraničia, ako záujmami samotných členských štátov

Z historického hľadiska nie je novým fenoménom situácia, keď v stabilizácii regiónu strednej Európy zohrával rozhodujúcu úlohu vonkajší faktor. To, že krajiny V4 boli vnímané ako silnejší partner, pokiaľ vystupovali spoločne, je skôr argumentom v prospech pokračovania visegrádskej spolupráce, než jej negatívom.

Alternatívy modely visegrádskej spolupráce z hľadiska členských štátov V4

  • Poľsko: Pre Poľsko môže byť najmä z ekonomického hľadiska pomerne zaujímavou spolupráca v priestore Baltského mora. V súčasnosti sa však na oficiálnej úrovni v jej rozvíjaní príliš neangažuje. Za jednu z hlavných priorít svojej zahraničnej a bezpečnostnej politiky Poľsko považuje rozvíjanie čo najužšej spolupráce medzi euroatlantickými štruktúrami a Ukrajinou. Z prirodzených geografických dôvodov sa Poľsko usiluje „ukrajinskú“ agendu presadzovať na pôde V4.

  • Maďarsko: Tradičným priestorom, v rámci ktorého sa Maďarsko usiluje rozvíjať regionálnu spoluprácu, je oblasť Podunajska. Dominantnú úlohu tu zohrávajú najmä Rakúsko a Nemecko, ostatné štáty, vrátane Slovenska nie sú pre Maďarsko z ekonomického ani z politického, resp. kultúrneho hľadiska natoľko významné. Podobne pre Maďarsko existuje alternatíva v podobe spolupráce s krajinami západného Balkánu. Maďarsko venuje spolupráci vo formáte V4 relatívne najmenšiu pozornosť spomedzi visegrádskych krajín, o čom svedčia aj absencie maďarských premiérov na stretnutiach šéfov vlád V4.

  • Česko: Variant tzv. S4, t. j. prioritnej spolupráce ČR so susednými krajinami, pôvodne presadzovaný prezidentom ČR Václavom Klausom, je možné realizovať iba na bilaterálnej úrovni. Česká zahraničná politika však výrazne akcentuje rozvíjanie susedských vzťahov s Poľskom a Slovenskom. Variant stredoeurópskej spolupráce s vylúčením Poľska a s orientáciou na Rakúsko a Slovinsko sme už analyzovali na inom mieste. Faktom však je, že pre ČR je, na rozdiel od Slovenska a Poľska, omnoho menej atraktívna spolupráca s Maďarskom.

  • Slovensko: Z ekonomického a politického hľadiska je pre SR najvýznamnejším partnerom Česko, intenzívne kontakty na politickej a bezpečnostnej úrovni s Poľskom nie sú zatiaľ sprevádzané rovnako intenzívnou ekonomickou a cezhraničnou spoluprácou. V porovnaní s ostatnými krajinami V4 má najmenšie možnosti pre hľadanie alternatívy namiesto visegrádskej spolupráce, čo môže byť jeho slabosťou. Hoci Slovensko má vypracovanú koncepciu politiky voči krajinám západného Balkánu, zatiaľ nevyvíja dostatočné aktivity na to, aby sa pre ne stala lukratívnym partnerom aj z ekonomického a kultúrneho hľadiska (napr. v oblasti vzdelávania, výmeny mládeže a pod.). Slovensko by malo aj v uvedených oblastiach výraznejšie posilniť svoju prítomnosť v krajinách juhovýchodnej Európy, resp. v priestore Podunajska, napr. prostredníctvom obnovenia predvojnovej tradície tzv. Dunajského veľtrhu v Bratislave.

Záver

Pri hľadaní nových impulzov pre regionálnu spoluprácu, a teda aj pre Visegrád, vždy stála v pozadí potreba spolupráce v praktických oblastiach. Od visegrádskej spolupráce nemá zmysel očakávať ciele, ktoré nemôže splniť (napr. jednotu členov na pôde EÚ za každú cenu). Nemožno jej však vyčítať ani to, že nesplnila požiadavky, ktoré od nej iniciátori jej obnovenia v roku 1998 ani neočakávali – napr. uľahčenie každodenného života občanov. Na druhej strane spoločné pôsobenie pod egidou V4 môže byť pozitívne prijaté v tretích krajinách, hlavne v takých, ktoré v súčasnosti nie sú členmi EÚ. Týka sa to napr. Ukrajiny, západného Balkánu a v budúcnosti azda aj Bieloruska.

Pravdepodobne bude nutné akceptovať, že nie každá členská krajina bude mať rovnaký záujem participovať na všetkých aktivitách visegrádskej spolupráce. V najbližšom čase V budúcnosti budeme musieť zrejme akceptovať aj model „viacrýchlostného“ Visegrádu. Kým napr. v politickej oblasti sa Maďarsko výrazne definuje ako sólo hráč, pre Slovensko, Poľsko a ČR je naďalej príťažlivá užšia spolupráca. Na druhej strane pre ČR je omnoho menej atraktívna napr. spolupráca na formovaní spoločnej „východnej politiky“ V4, ktorá by sa stala inšpiráciou aj pre politiku EÚ a NATO. Podstatné je však, aby takáto „viacrýchlostná“ spolupráca vo visegrádskom priestore zostala otvorená aj pre partnerov, ktorí sa na nej momentálne nechcú podieľať a aby nebola namierená proti ich záujmom a potrebám.

Visegrád môže v budúcnosti fungovať ako jadro ďalších regionálnych iniciatív, ktoré sa v priestore strednej a východnej Európy neraz kumulujú (SEI, Rižská iniciatíva, stredoeurópski prezidenti, balkánska spolupráca, pakt stability strednej a juhovýchodnej Európy). Visegrádska spolupráca teda musí byť dostatočne elastická a musí byť v prípade potreby schopná otvoriť sa aj pre ďalších partnerov. V rámci regionálnych iniciatív sa visegrádske štáty môžu stať realizátormi politiky EÚ a NATO, „Visegrád“ by tak mohol prispievať k šíreniu európskych štandardov aj za súčasnými hranicami integračných zoskupení. Koniec-koncov v podobnom duchu definovali nové priority V4 aj premiéri členských štátov na summite v Kroměříži v máji 2004. Podmienkou však je, aby jednotlivé visegrádske krajiny rovnako ako celá V4 posilnili svoju kredibilitu na úrovni EÚ. Krajiny V4 sa však musia výraznejšie ako doposiaľ angažovať na pôde EÚ, a to aj pri posilňovaní komunitárnych mechanizmov v jej rámci.

Prítomnosť „viacrýchlostných“ prvkov vo visegrádskej spolupráci môže zvádzať k tomu, že namiesto pojmu V4 bude nutné hovoriť skôr o „spolupráci vo visegrádskom priestore.“ Podľa posledných vyjadrení predstaviteľov členských štátov sa spolupráca v najbližších mesiacoch, resp. rokoch môže uberať práve takýmto smerom. Nejde tu iba o známe výroky V. Klausa ale aj prezidenta SR I. Gašparoviča, ktorý namiesto spolupráce V4 hovoril v inauguračnom prejave o bilaterálnej spolupráci s jednotlivými susednými štátmi.

V súčasnosti vo formáte V4 sa pravidelne realizujú stretnutia ministrov kultúry, životného prostredia, rozvíja sa aj spolupráca na úrovni agrorezortov. Je však potrebné sústrediť sa aj na ďalšie oblasti, ktoré nespadajú pod výlučnú kompetenciu EÚ – napr. na rozvíjanie cezhraničnej spolupráce, budovanie cestnej a železničnej infraštruktúry, systematickejšiu spoluprácu v oblasti vzdelávania a výmeny mládeže, čo by sa nemalo obmedziť iba na poskytovanie pobytových štipendií, ale malo by zasahovať aj širšie vrstvy mládeže. Užšia spolupráca by sa mohla rozvíjať v oblasti kultúry a mediálnej politiky, podľa vzoru univerzity Viadrina vo Frankfurte nad Odrou, resp. spoločných poľsko-ukrajinských vzdelávacích projektov by bolo možné realizovať aj spoločnú Visegrádsku univerzitu. V každom prípade by však prostriedky určené na rozvíjanie visegrádskej spolupráce mali byť nastavené tak, aby omnoho výraznejšie, ako doposiaľ, stimulovali čo najširšiu spoluprácu zdola. Tento priestor musí zahŕňať nielen multilaterálne, ale aj bilaterálne aktivity. Na rozdiel od aktivít Medzinárodného visegrádskeho fondu by sa však nemal obmedziť iba na podporu neziskových organizácií, ale podľa vzoru baltských štátov mal by podporovať výraznejšiu participáciu podnikateľských subjektov, samosprávnych regiónov, resp. obcí na regionálnej spolupráci, napr. pri výstavbe dopravnej a ekologickej infraštruktúry či pri rozvoji spolupráce v rámci euroregiónov. Okrem bezprostredného ekonomického efektu takéto nastavenie vzájomnej spolupráce bude mať omnoho ďalekosiahlejší efekt – prispeje k prekonávaniu stále živých animozít, ktoré automaticky nezanikli v momente pristúpenia krajín V4 do EÚ. Je veľkým nedostatkom kroměřížskej Deklarácie o visegrádskej spolupráci po vstupe do EÚ, že sa neupriamila viac na tieto aspekty regionálnej spolupráce a opätovne sa upriamila iba na politické otázky.

Pokiaľ vedúci kancelárie prezidenta ČR V. Klausa Jiří Weigl označuje „summity hláv štátov a vlád kvôli výmene folklórnych súborov a podobným aktivitám“ za zbytočný luxus, má neodškriepiteľnú pravdu. Pokiaľ však má visegrádska spolupráca prispievať k zlepšeniu kvality života občanov svojich členských krajín, je potrebné na jej rozvoj vyčleniť omnoho vyššie finančné prostriedky ako doposiaľ a venovať jej aj z politického hľadiska omnoho vyššiu pozornosť. Kým jej ťažiskom boli stretnutia na politickej úrovni, otázka budovania jej sekretariátov alebo iných podobných štruktúr nebola aktuálna. Pokiaľ sa však nemá visegrádska spolupráca pretvoriť na ďalšiu čisto formálne fungujúcu regionálnu štruktúru a má reálne stimulovať aktivity verejnosti, podnikateľov a samospráv, bude musieť V4 uvažovať o svojej inštitucionalizácii.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA