„Spoločné susedstvá“: Európska politika susedstva, Ukrajina a západný Balkán

Pod názvom „Spoločné susedstvá“ diskutovali 14. a 15. apríla 2005 účastníci z Nemecka, Českej republiky a Slovenska o perspektívach spolupráce EÙ s východnými čakateľmi a západným Balkánom.

FES, Partner
FES, Partner

 

Konferencia predstavovala vstupné podujatie nemecko-česko-slovenského trialógu, ktorý organizovali Friedrich Ebert Stiftung a Stiftung Wissenschaft und Politik. Experti a zástupcovia politickej praxe zo všetkých troch krajín si počas neho vymenili názory na európske politické témy a vývojové tendencie, ktoré sú alebo môžu byť z hľadiska týchto troch krajín obzvlášť relevantné.

Konferencia sa skladala z troch tematických blokov: silné a slabé stránky „Európskej politiky susedstva“, európske perspektívy Ukrajiny a spolupráca s krajinami západného Balkánu. V priebehu diskusie sa prejavilo mnoho spoločného ale aj rozličné akcentovania. Tieto však mali svoj pôvod len sčasti v odlišných národných pohľadoch, vyplývali skôr z rozličného profesionálneho pozadia (MVO, veda, administratíva) účastníkov.

Európska politika susedstva

Účastníci si boli jednotní v tom, že v súčasnosti je ťažké posúdiť Európsku politiku susedstva (EPS). Koncepčný rámec je totiž ešte len vo fáze konkretizácie a nástroje, s ktorými sa v rámci EPS ráta, sa musia ešte len začať uplatňovať. Ústredná intencia EPS je podľa českých expertov „stabilizovať ale nie integrovať“. Preto vraj partnerom v dôsledku toho v súčasnosti neponúka nijaký výhľad na členstvo.

Ťažiská …

Rozdiely bolo badať najmä pri identifikácii slabých a silných stránok EPS. Ako zrejmé ťažisko sa kritizovala heterogénnnost EPS, ktorá sa vraj začlenením južných stredomorských čakateľov, južného Kaukazu a východoeurópskych krajín dostáva do južného a východného smerovania. Jedinou spoločnou vecou spolupracujúcich partnerov pokrytých EPS je údajne ich susedstvo s EÙ. Politike susedstva sa tiež vyčítalo, že na základe svojej tematickej šírky je „nič nehovoriaca“ a „vágna“. EPS avizovaný export acquis je tak len veľmi ťažko možný. Pre jedného slovenského experta predstavuje model politiky susedstva načrtnutý dnes dokonca krok späť oproti pôvodnej koncepcii „Wider Europe“, ktorá vraj postavila spolupracujúcim partnerom ako perspektívu vyšší stupeň inklúzie. Veľké manko sa videlo v „bilateralizme spolupráce EU s východnými susedmi“, ktorý je vyjadrením absencie regionálnej agendy.

… silné stránky …

Naproti tomu poukazovali predovšetkým českí a nemeckí účastníci na silné stránky a potenciály EPS. Tak podľa názoru jedného českého experta často hanená formulka „anything but institutions“ predstavuje veľkorysú ponuku novým susedom. EPS je podľa tohto chápania otvorená a spočíva na istom druhu „princípu regaty“, ktorý umožnil úspešným reformným štátom, aby svoju spoluprácu s formovali individuálne. Neprejudikuje tak pre žiadneho partnera definitívnu formu pripojenia sa k . Českí a nemeckí diplomati poukázali na to, že tak celkový rámec EPS ako aj bilaterálne dohody (ako napríklad akčné plány) obsahujú množstvo podnetov a možností pre spoluprácu, ktoré môžu byť vskutku vhodné na dynamizovanie reforiem. V neposlednom rade musí terajšia fáza konkretizácie EPS slúžiť aj tomu, aby sa nevyskytli žiadne ilúzie a aby sa vytvorili realistické ciele. Je dôležité, aby sa obe strany zjednotili na prioritách jednania (ako sa o to aj v prípade Ukrajiny v súčasnosti usiluje Komisia).

… perspektívy

Čo môže dosiahnuť EPS? Či EPS prinesie pri stabilizácii periférií skutočný pokrok, závisí do značnej miery od toho, či sa vytvorí „kritická masa“ členských krajín, ktorá bude mať trvalý záujem o vybudovanie spolupráce s perifériami . K týmto, voči EPS otvoreným krajinám sa rátali menovite Poľsko, Litva, Maďarsko ale aj Nemecko. Ohľadom Slovenska sa mienky rozchádzali – na jednej strane sa mu vyčítala „rétorická“ angažovanosť, na druhej strane sa zdôrazňovalo, že vo veciach politiky susedstva posilní v „poľský hlas“, Viackrát bola tiež formulovaná prognóza, že spolupráca v rámci EPS by sa mohla u niektorých partnerov dlhodobo orientovať smerom k členstvu. Objavuje sa tu analógia k „Partnerstvu za mier“ z NATO, ktoré bolo zo začiatku zo strany štátov, ktorým bolo adresované, prijaté chladno, ale často predsa len viedlo k členstvu v aliancii.

Ako ďalej s Ukrajinou?

Rozličné názory mali účastníci aj v súvislosti s vytvorením spolupráce s Ukrajinou. Zdôrazňovala sa hodnota „oranžovej revolúcie“ ako dôležitý prvok v „druhej vlne postkomunistických revolúcií“ v postsovietskom priestore. Ukrajina podľa jedného slovenského experta má teraz šancu vykročiť na „pozápadnenú“ a na európske vzory nasmerovanú cestu. Predstavuje alternatívu k druhému modelu spočívajúcemu na centralizácii a koncentrácii moci, ktorý sa etabloval v Rusku už od roku 1993. Pri tomto fragilnom procese západne orientovanej modernizácie prináleží EÙ kľúčová úloha. Ak Únia nie je ochotná prevziať za Ukrajinu zodpovednosť, hrozí, že krajina opäť skĺzne zo „západnej“ cesty modernizácie.

S týmto „ofenzívnym“ nástupom kontrastujú hodnotenia napríklad českých alebo nemeckých účastníkov. V Českej republike patrí vraj Ukrajina síce k oficiálnym prioritám zahraničnej politiky, avšak chýba verejná diskusia o význame tejto krajiny. Ukrajine sa venuje zo strany politiky len „malá pozornosť“. Ukrajina je z českého hľadiska predovšetkým vnútornou resp. sociálnopolitickou témou, čo súvisí najmä s asi 200 000 ukrajinskými štátnymi príslušníkmi, ktorí sčasti legálne, sčasti ilegálne pracujú v Českej republike. V súvislosti s akčným plánom pre Ukrajinu ide krátkodobo predovšetkým o to, aby sa vylepšila hodnotiaca metóda na meranie reformných krokov. Len tak bude možné dovoliť si po roku primeraný úsudok o tom, ako sa akčný plán realizoval.

Čo sa týka dlhodobých perspektív, tak sa v Českej republike jasne prejavujú len euroskeptické prúdy v konzervatívnej oblasti za perspektívu členstva Ukrajiny, spojené s tajným očakávaním rozriedenia . Celkove bude Česká republika ohľadom Ukrajiny sledovať „aktívnu politiku“, bude však menej výrazná ako v Poľsku alebo aj na Slovensku.

Podobne ako v Českej republike existovala podľa jedného nemeckého účastníka dlhý čas aj v Nemecku „veľká diera vo verejnom chápaní“. Ukrajinskými prezidentskými voľbami sa to však zmenilo. Už aj predtým bola Ukrajina pre nemeckú zahraničnú politiku dôležitá. Nemecko je jednou z najväčších krajín dávajúcich bilaterálnu pomoc a nakupuje tretinu dodávok plynu cez ukrajinské územie, nemeckí podnikatelia patria k najdôležitejším investorom na Ukrajine.

Akokoľvek pozitívne sa hodnotí „oranžová revolúcia“, treba brať ohľad na to, že Ukrajina sa nachádza ešte len na začiatku ťažkej a dlhej cesty. Tu je veľmi vhodným prostriedkom na veľmi blízke priblíženie sa Ukrajiny k EÚ práve akčný plán – za predpokladu, že ctižiadostivý zoznam opatrení sa aj plne a skutočne zrealizuje. Prednosť akčného plánu spočíva v tom, že Ukrajina si sama určí tempo svojho priblíženia k EU, podľa toho, ako dôsledne presadí reformy.

Otvorené otázky: členstvo, strednodobé perspektívy, Rusko

Viackrát sa v rozhovoroch tematizovali predovšetkým tri problémy:

  • Ohľadom otázky členstva sa prejavili zdržanlivé pozície a volanie po rýchlom zaručení prístupovej perspektívy. Niektorí zástupcova MVO a analytici tvrdili, že bez dlhodobého cieľa členstva chýba jediný skutočne účinný podnet, „golden carrot“, ktorá umožňuje transformáciu a reformy. Proti tomu stál názor, že ponuka perspektívy členstva nie je momentálne v EÚ aktuálna lebo beztak nemá väčšinu. Otázky sa majú „klásť vtedy, keď sa vyskytnú“. Preto ma Únia zvažovať, nemá zatvárať dvere, ale ani poskytovať výhľad na členstvo. Musia sa tu tiež hľadať nové formy intenzívnejšej spolupráce.
  • Veľká pozornosť sa venovala bezprostrednej budúcnosti reformného diania na Ukrajine a strednodobému plánu spolupráce EÚ s Ukrajinou. Tak by EÚ mala rýchlo rozmýšľať, ako bude reagovať na vyhodnotenie akčného plánu prichádzajúce do úvahy o rok. Pri pozitívnom hodnotení by sa malo uvažovať follow-up k akčnému plánu. Je tiež dôležité, ako sa budú môcť formovať vzťahy po roku 2008 (po vypršaní dohody o partnerstve a spolupráci resp. akčného plánu). Ak sa bude chcieť s Ukrajinou uzavrieť dohoda o asociácii, muselo by sa o jej forme včas hovoriť. Ak by však reformy na Ukrajine stagnovali a krajina by sa odklonila zo svojho terajšieho kurzu smerom na západ, musela by sa zvážiť úniková stratégia.
  • Zostáva nejasné, ako zaobchádzať s Ruskom. Konsenzus nastal v tom, že Rusko predstavuje eminentne dôležitý faktor pri formovaní vzťahov medzi EÚ a Ukrajinou a zároveň je diskusia s Ruskom o jeho „blízkej cudzine“ obzvlášť citlivou témou. Rozličné hodnotenia boli ale aj v otázke, ako Rusko koncepčne začleniť. Jeden slovenský účastník postavil oproti scenáru EÚ a Ukrajiny spätej so západom obraz Ukrajiny orientovanej na Rusko a vyhlásil, že neexistuje žiadna „tretia cesta“ medzi oboma variantami. Oproti tomu sa nemecký účastník vyslovil za diferencovanejší pohľad. Pri vzťahoch spolupráce EÚ, Ukrajiny, Ruska sa jedná o komplexný vzťah trojuholníka, v ktorom musia dva integračné priestory (t.j. EÚ a „Spoločný hospodársky priestor“, o ktorý sa usiluje Rusko a iní partneri) na seba nadväzovať. Pre stabilné zabezpečenie situácie spolupráce je v konečnom dôsledku nutná „rekonštrukcia ukrajinsko-ruských vzťahov“.

Západný Balkán: stabilizácia a pristupovanie k EU

Stabilizácia západného Balkánu sa podľa jednotnej mienky odlišuje zásadne v rámci Európskej politiky susedstva od spolupráce s krajinami ako je Ukrajina. Tu ide, ako to formuloval nemecký účastník, o situáciu neukončeného budovania štátov, ktoré sa prejavuje ochrnujúco na hospodárskom ozdravení, konsolidácii štátov, právnom štáte, demokracii a good governance. EÚ by sa preto mala koncentrovať obzvlášť na „state building“ a „institution building“. Pri diskusii o štatúte Kosova to znamená, že EÚ by sa nemala usilovať o vytvorenie protektorátu Únie alebo iného európskeho spravovaného územia, lebo toto by brzdilo vznik miestnych funkčných inštitúcií.

Špecifická postkonfliktná situácia, povedal ďalší nemecký účastník, je aj tá, ktorá priviedla Úniu k tomu, že prisúdila krajinám regiónu na summite v Thessalonikách roku 2003 prístupovú perspektívu. Strach z nových konfliktov a z toho vyplývajúca potreba efektívnych stabilizačných impulzov zavážili tak silno, že zrejmé politické, štátoprávne, menšinové a iné deficity boli relativizované. Lebo na základe viacnásobných mank je prístupová perspektíva pre krajiny západného Balkánu vlastne neopodstatnená.

Český odborník na západný Balkán kritizoval vzťah EÚ k regiónu. EÚ vraj síce sukcesívne rozšírila svoju angažovanosť na západnom Balkáne, ale nie je to výrazom vedomej stratégie, ale skôr pasívnej politiky, ktorá väčšinou dobieha za udalosťami. Až od prípadu Miloševičovho režimu začala EÚ rozvíjať spoločný postup. Predsa však únia počas albánskeho povstania v Macedónsku po prvý raz vystúpila ako rovnocenný partner USA. Zároveň vyjadril výhrady voči efektom prístupovej perspektívy. Mienka, že perspektíva členstva spočíva na pomeroch v regióne sa chápe ako axióm. Je to však „chyba, ktorá sa môže pomstiť“. Lebo až v rámci prístupových rokovaní budú vlády pripravené obetovať určité národné záujmy, až od tohto momentu budú možné skutočné zmeny. Otvorenie prístupovej perspektívy zvýši síce autoritu inštitúcií, oslabí paraštátne štruktúry atď., v konečnom dôsledku však prinesie len prechodné efekty.

Počas rokovaní sa vynáral dojem, že v Nemecku a v nemeckej zahraničnej politike sa vedie čulá debata o politickom usporiadaní regiónu a jeho európskych perspektívach. Česká a slovenská diskusia (ako aj angažovanosť oboch krajín) sa koncentrovali silnejšie na konkrétne opatrenia na podporu konsolidačného procesu v regióne. Pre Českú republiku a Slovensko patrí stabilizácia západného Balkánu k zahraničnopolitickým prioritám. V rámci svojich možností a s ohľadom na svoje zvláštne expertízy realizujú obe krajiny, napríklad v rámci svojej oficiálnej rozvojovej pomoci, v regióne projekty. Slovenská účastníčka vysvetlila, že jej krajina vidí komparatívnu výhodu v tom, že môže odovzdať ďalej svoje skúsenosti s demokratizačnými procesmi a dynamizáciou hospodárskych reforiem. S ohľadom na to sa pre spoluprácu so Srbskom a Čiernou Horou, najdôležitejším partnerom Slovenska v regióne západného Balkánu, vyvinul slovenský „country strategy paper“, ktorý obsahuje priority spolupráce a ročne sa prispôsobuje meniacim sa okolnostiam.

Zhrnutie

Počas prvého nemecko-česko-slovenského trialógu bolo zreteľné, že vo všetkých troch krajinách sa chápe stabilizácia susedných regiónov ako jedna z ústredných zahraničnopolitických výziev Európskej únie. Európska politika susedstva sa prijíma menej entuziasticky, ale zároveň sa jej priznáva určitý potenciál prispieť k poriadku a konsolidácii periférie EÚ. Vzhľadom na spoluprácu s Ukrajinou žiadali najmä niektorí zástupcovia MVO, aby EÚ rozvíjala zlepšené ponuky kooperácie a nebránila krajine v prístupovej perspektíve. Oproti tomu bolo podčiarknuté najmä z nemeckej a českej strany, že je potrebné koncentrovať sa prednostne na konkrétny a krátkodobý reformný pokrok. Jednota existuje vo všetkých troch krajinách v tom, že „ruský faktor“ musí byť, zohľadnený tak pri koncepčnej tvorbe EPS ako aj pri presadzovaní spolupráce s krajinami ako je Ukrajina. Otvorené však zostalo, či eventuálne vytvorená „regionálna agenda“ musí mať za cieľ nasmerovať Ukrajinu podľa možnosti jednoznačne prozápadne, alebo či by sa mala zamerať aj na prehĺbenie vzťahov Ukrajiny s Ruskom.

Tak pri témach EPS a Ukrajiny ako aj v prípade západného Balkánu nedošlo k žiadnym kontroverziám pozdĺž národných línií. S ohľadom na Ukrajinu si sú nemecké a české pozície ale aj nemecké a slovenské pozície zrejme bližšie ako napríklad nemecké a poľské. Zrejmé tak bolo, že nemecké, české a slovenské ciele a záujmy sú pri stabilizácii susedstiev EÚ kompatibilné. Pravda, o predstavách s týmto súvisiacich a aktivitách troch krajín doteraz existuje značná neznalosť. Príležitostne zaznelo počas rokovaní určité zneistenie o úlohe Nemecka v SZBP a celkove v európskej politike. Jeden slovenský účastník konštatoval, že Nemecko bolo motorom rozširovania EÚ, ale zároveň sa opýtal, ako teraz možno opísať úlohu Nemecka v EÚ.


Prvý nemecko-česko-slovenský trialóg organizovali Friedrich Ebert Stiftung a Stiftung Wissenschaft und Politik

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA