Šťastný koniec alebo historická nevyhnutnosť?

Analýza si všíma pohľad Spojených štátov amerických na budúcnosť stredoeurópskeho regiónu v rokoch 1989 až 1999.

partner, visegrad, analyzy
partner, visegrad, analyzy

 

Americký pohľad na alternatívy budúcnosti strednej Európy v rokoch 1989 – 1999[1]

Po pádu komunistického režimu sa pred stredoeurópskym regiónom otvorila nóva budúcnosť. Variant usporiadania však bolo viac. Jednu z dôležitých rolí pri rozhodovaniu o budúcnosti zohral pohlaď Spojených štátov amerických. Analýza tohto pohľadu naviac môže dať odpoveď na dlhodobé aj aktuálnejšie otázky: Aké hlboké sú korene proamerikanizmu vo V4? Prečo sa visegrádske štáty pridali na stranu USA v irackej kríze?

Koncom marca 2004 sa Slovenská republika spolu s ďalšími šiestimi štátmi strednej a východnej Európy (SVE) stala členom Organizácie severoatlantickej zmluvy, ktorá tak tretíkrát po roku 1989 rozšírila svoje územie ďaleko za hranice bývalého východného bloku. Hoci je príbeh vstupu SR do tejto organizácie pomerne zaujímavý, komplikovaný a plný zvratov, pre mnohých je zároveň do takej miery známy, že jeho ďalšie prerozprávanie už azda nie je potrebné. Oveľa zaujímavejšia je skôr otázka, či rozširovanie NATO a EÚ bolo od začiatku jedinou alternatívou. S odstupom času sa totiž môže zdať, že vývoj po roku 1989 nevyhnutne smeroval k naplneniu práve tohto variantu.

Okrem toho, v súvislosti s nedávnou irackou krízou na prelome rokov 2002 a 2003, ktorá vyvolala búrlivú diskusiu o budúcnosti transatlantických vzťahov, je zaujímavá otázka, ako sa k budúcnosti strednej Európy stavali Spojené štáty americké. Skutočnosť, že štyri stredoeurópske štáty – Česká republika, Maďarsko, Poľsko a Slovensko – sa postavili na stranu Spojených štátov, a nie Francúzska a Nemecka, totiž do veľkej miery súvisela s postojmi a politikou Spojených štátov voči tomuto regiónu v prvej dekáde po roku 1989.

Aké teda existovali varianty budúcnosti strednej Európy [2] a ako ich vnímali USA? Okrem začlenenia stredoeurópskych štátov do euroatlantických integračných štruktúr boli „v hre“ aj ďalšie tri varianty: 1. zachovanie status quo (t. j. zachovanie blokového systému); 2. neutralizácia, resp. finlandizácia strednej Európy; 3. regionálna integrácia. Diskusia o budúcnosti strednej Európy sa viedla v priestore medzi USA, Ruskou federáciou a západoeurópskymi členmi ES/EÚ a NATO. Spojené štáty pritom zohrávali kľúčovú rolu pri určovaní hlavných línií a smeru tejto diskusie, a preto bol ich postoj z pohľadu Stredoeurópanov kľúčový.

Každú z uvedených alternatív v určitej dobe preferovala niektorá zo štyroch strán – USA, západoeurópske štáty, štáty SVE alebo Rusko. Západoeurópske a stredoeurópske štáty však nezaujímali rovnaké postoje v rovnakom čase, teda nejednali ako jednotná skupina štátov. Navyše, jednotlivé alternatívy vznikali postupne a často sa uvažovalo o viacerých z nich súčasne. Napriek tomu, že mnohé sa zdajú byť neprijateľné, je potrebné ich vnímať v širších historických súvislostiach. Spôsob, akým sa o nich uvažovalo v danej dobe, ako aj to, kto ich predkladal a za akých okolností, v podstate mapuje komplexnosť vtedajšej situácie a meniace sa politické prostredie vo svete.

Zachovanie status quo

Vzhľadom na závažné zmeny v Európe a neistotu doby USA, západoeurópske štáty aj Rusko spočiatku preferovali zachovanie status quo. Podľa záverov decembrového neformálneho stretnutia Georgea Busha a Michaila Gorbačova na Malte v roku 1989 sa mal zachovať blokový systém NATO a Varšavskej zmluvy, pričom sa predpokladala transformácia oboch organizácií najskôr na politicko-vojenské a potom na čisto politické štruktúry. [3] Stredoeurópska a európska bezpečnosť mali fungovať na báze spolupráce oboch organizácií. Okrem ZSSR tento variant podporovala aj väčšina členských krajín NATO, najmä USA a Veľká Británia, [4] ktoré neskôr s obavami sledovali postupný rozpad oboch významných štruktúr bývalého východného bloku (Varšavskej zmluvy a Rady vzájomnej hospodárskej pomoci). „Mnohí politici i na Západe preto ešte dlho uvažovali predovšetkým o tom, ako tento [bipolárny – pozn. aut.] systém modernizovať a zlepšiť, aby zodpovedal novým pomerom, ale zostal zachovaný. S istou nervozitou sledovali, ako štáty, ktoré sa vymanili z komunizmu a pre ktoré bol tento systém predtým vytvorený a zachovaný, dávajú najavo, že Varšavská zmluva je pre ich bezpečnosť perspektívne úplne neprijateľným rámcom.“ [5] .“ Dôvodom obáv bolo najmä ohrozenie realizácie uzavretých dohôd o konvenčných zbraniach a dôsledky absencie bezpečnostnej organizačnej štruktúry v regióne. Popredný americký analytik a bývalý hlavný zahraničnopolitický poradca prezidenta Jimma Cartera Zbigniew Brzezinski ešte v marci 1990 konštatoval: „Zánik oboch aliancií by mohol viesť k anarchii. Inštitucionálna spolupráca medzi nimi by zachovala geopolitickú a teritoriálnu stabilitu v Európe.“ [6]

Nostalgia za dlhým mierom

Hoci to môže znieť cynicky, studená vojna pre USA (a západnú Európu) znamenala predovšetkým stabilitu, jasné vymedzenie hraníc arény, v ktorej sa odohrávali strety medzi dvoma blokmi. Slovami jedného z najuznávanejších amerických historikov Johna Lewis Gaddisa: „Bez ohľadu na to, či sa niekomu páčia alebo nepáčia prostriedky a spôsob, akými sa k tomu dospelo, faktom ostáva, že studená vojna sa vyvinula do dlhého mieru.“ [7] A práve spojenie Long Peace sa často skloňovalo v kritických prejavoch demokratov na adresu Bushovej administratívy.

Napríklad líder demokratov v Senáte George Mitchell pri istej príležitosti prezidenta obvinil zo „základnej ambivalencie“ vo vzťahu ku Gorbačovovej politike zmien. Podľa Mitchella to vyzeralo, akoby administratíva pociťovala „takmer nostalgiu za studenou vojnou“. Reagoval tak na výroky námestníka ministra zahraničných vecí USA Lawrenca Eagleburgera, ktoré odzneli 13. septembra 1989 na univerzite v Georgetowne, ako aj na výroky prezidenta G. Busha na následnej tlačovej besede s novinármi. L. Eagleburger, veľvyslanec USA v Juhoslávii v 60. a 70. rokoch minulého storočia, veľmi citlivo a podrobne sledoval dianie v tomto regióne a vo svojej prednáške uviedol, že napriek neistotám a rizikám „bola studená vojna charakteristická pozoruhodne stabilnou a predpovedateľnou štruktúrou vzťahov medzi mocnosťami“. Jej náhly koniec by tak mohol spôsobiť chaos, pády vlád a znovunastolenie diktátorských režimov v niektorých štátoch a vojny. Z tohto dôvodu by podľa neho bolo lepšie udržať „bezpečnostný konsenzus, ktorý Západu tak dobre slúžil posledných 40 rokov až do momentu, keď proces demokratických reforiem na Východe nebude naozaj nezvrátiteľný“.

O dva dni neskôr G. Bush na tlačovej besede s novinármi okrem iného uviedol: „Európa žila v mieri 40 rokov a keď sa pozriete do učebníc, uvidíte, že v tejto časti sveta je to dosť dlhá doba.“ [8] Tieto prehlásenia ostro kontrastovali s jeho optimistickými až idylickými vyjadreniami počas júlovej cesty do Poľska a Maďarska. Vo Varšave 9. júla 1989 pred novozvoleným Sejmom okrem iného uviedol, že „Poľsko je miestom, kde sa začala studená vojna, a poľský ľud má teraz šancu pomôcť prekonať rozdelenie Európy a obnoviť princípy Atlantickej charty.“ [9]. “Dôvodom jeho cesty do Varšavy, Gdanska a Budapešti pritom bolo vyjadrenie morálnej podpory a motivovanie poľských predstaviteľov k pokračovaniu v reformách. Na druhej strane, hlavný zahraničnopolitický poradca prezidenta Brent Scowcroft v súvislosti so snahou troch pobaltských republík o nezávislosť od Moskvy vyslovil v auguste 1989 v súkromí názor, že podpora rozpadu ZSSR nie je nevyhnutne v záujme USA. „Samozrejme, ak by tieto slová vyslovil na verejnosti, americká pravica by začala lov na jeho skalp…“ [10]

Uvedené výroky, a najmä ich kontradiktórnosť, ilustrujú atmosféru danej doby. Napokon, spory o tom, akej miery Gorbačov myslí vážne deklarovanú zmenu myslenia v sovietskej zahraničnej politike, a do akej miery má reálny vplyv na jej implementáciu, pretrvávali tak vo vnútri Bushovej administratívy, ako aj mimo nej v podstate až do rozpadu Sovietskeho zväzu. V lete 1989 bola napríklad na stránkach Foreign Affairs publikovaná prepracovaná verzia správy tzv. trilaterálnej americko-japonsko-francúzskej komisie, ktorá podrobne popísala vtedajšiu neistú situáciu a absenciu reálnych záruk serióznosti „nového myslenia“ v ZSSR. Okrem všeobecných konštatovaní a odporúčania znížiť stav konvenčných zbraní v Európe však vo vzťahu k východnej Európe neponúkla nič nové, okrem návrhu poskytnúť štátom tohto regiónu nejaký bližšie nešpecifikovaný typ „asociácie“ s Európskymi spoločenstvami podľa čl. 238 Rímskej zmluvy. Zároveň však zdôraznila, že tento vzťah by v žiadnom prípade nemal poskytovať politické ani bezpečnostné záruky, nehovoriac o členstve v ES. [11] Podobne aj oficiálna politika Bushovej administratívy sa v tom čase riadila Nariadením NSC č. 23 o vzťahoch USA so Sovietskym zväzom, podľa ktorého USA „nebudú reagovať na reformy a zmeny v ZSSR, ktoré sa ešte nestali, ani na každú iniciatívu ZSSR.“ [12] Dokument nabádal k opatrnosti vo vzťahoch s Moskvou, vyžadoval reálne skutky, nielen formálne deklarácie, a stanovoval niekoľko podmienok, ktoré musí ZSSR splniť, aby Washington bral jeho vyhlásenia vážne. Vo vzťahu k strednej Európe bolo dôležitou podmienkou odmietnutie Brežnevovej doktríny a dodržiavanie princípu nezasahovania do vnútorných záležitostí štátov tohto regiónu.

Napriek tomu, že udalosti z jari a leta 1989 viedli napríklad ministra zahraničných vecí Jamesa Bakera III. k zdržanlivému optimizmu (začal napríklad označovať vzťahy so ZSSR za partnerské), ostatní členovia administratívy, napríklad viceprezident Dan Quayle, námestník J. Bakera L. Eagleburger či minister obrany Dick Cheney boli skôr skeptickí. Nešlo však o principiálny spor o charakter politiky voči ZSSR, skôr len o odtiene skepticizmu týchto predstaviteľov. Vo všeobecnosti si totižto boli názorovo blízky vzhľadom k tomu, že niektorí spolupracovali už aj v minulosti, prípadne ich viazalo dlhoročné priateľstvo. V súvislosti s touto vnútornou diskusiou o skutočnej povahe zmien v ZSSR sa napríklad hlavný zahraničnopolitický poradca prezidenta B. Scowcroft označil za „skepticky dúfajúceho“ a v súkromnom rozhovore 23. októbra 1989 uviedol: „Bolo by hlúpe, keby sme sa rozhodli, že studená vojna sa skončila, alebo že Sovieti už nepredstavujú hrozbu, alebo že už nepotrebujeme NATO a že môžeme použiť náš rozpočet na obranu na zlepšenie vnútornej ekonomickej situácie.”[13] Neskôr, v roku 1990, bola predmetom vnútorných diskusií, najmä medzi NSC a CIA, otázka, či majú USA naďalej podporovať Gorbačova, alebo sa majú začať orientovať na Jelcina. [14]

V mene dobrých vzťahov s Moskvou

Druhou rovinou tohto váhavého postoja k udalostiam v Európe a zároveň istej preferencie pomalšieho vývoja a zachovania blokového systému bolo prevládajúce presvedčenie niektorých amerických analytikov, že USA a Západ sa musia „vzdať východnej Európy v záujme zlepšenia vzťahov so ZSSR.“ [15] Podobne ako tzv. Ostpolitik Západného Nemecka, aj toto presvedčenie vychádzalo z toho, že akceptovanie status quo je podmienkou zlepšenia vzťahov medzi Západom a Východom. V tomto kontexte je potom potrebné vnímať aj tzv. Kissingerov plán na dosiahnutie „porozumenia“ medzi USA a ZSSR v otázke východnej Európe. Podľa Roberta Hutchingsa, riaditeľa odboru pre európske otázky Národnej bezpečnostnej rady v rokoch 1989 – 1992, však táto optika nazerania na situáciu vo východnej Európe nemala v administratíve G. Busha priestor. „Studená vojna nebola sériou nedorozumení, chýb a prechmatov. Bola výsledkom sovietskej politiky, predovšetkým sovietskej dominancie vo východnej Európe a rozmiestnenia viac ako pol milióna sovietskych vojakov v srdci Európy. Studená vojna sa začala vo východnej Európe, kvôli východnej Európe, a teda sa tam musela aj skončiť.“ [16] Vývoj v tejto časti sveta bol navyše veľmi úzko previazaný s vnútornou situáciou v ZSSR, a preto Washington považoval východnú Európu za „test“ serióznosti Gorbačovovej politiky. Z tohto pohľadu sa stredoeurópsky región stal jednou z priorít administratívy G. Busha.

„Status quo nikdy nebolo reálnou alternatívou… bolo krátkym pokusom nerozčúliť Rusov z obavy, že stále môžu intervenovať [17] V strednej Európe sa navyše tento návrh stretol s odporom a bol považovaný za pokračovanie metódy studenej vojny. Status quo sa teda stalo neudržateľným.

Neutralizácia a finlandizácia strednej Európy

„Všeobecný pohľad na dianie sa v podstate menil každý rok a mal veľmi krátku dobu trvania. Čo je zaujímavé, pre mnohých ľudí bolo ťažké vzdať sa status quo… Každý z týchto krokov [vyhlásenie nezávislosti Ukrajiny a pobaltských republík – pozn. aut.] sa zdal byť nebezpečný a provokatívny. Idea neutrality sa zdala byť takým veľkým pokrokom, že mnohí sa ani neodvažovali myslieť na oveľa radikálnejšie alternatívy.“ (Ronald D. Asmus, rozhovor s autorkou 25. 2. 2004)

Ako prvý prišiel s plánom na neutralizáciu strednej Európy začiatkom roku 1990 M. Gorbačov v súvislosti s procesom zjednocovania Nemecka, čím chcel dosiahnuť výhodnejšie podmienky zjednotenia. [18] . Neskôr, v júni toho istého roku, sa k nemu vrátil Henry Kissinger, bývalý hlavný zahraničnopolitický poradca prezidentov Richarda Nixona a Geralda Forda. Svoj plán dokonca osobne odovzdal do rúk prezidenta Václava Havla a ministra zahraničných vecí Jiřího Dienstbiera. [19] V článku pre časopis Newsweek H. Kissinger argumentoval: „Najrealistickejší bezpečnostný systém by znamenal rakúsky typ neutrality pre Československo, Maďarsko a Poľsko“. [20] Jeho plán vychádzal z tradičného konceptu dohody dvoch mocností a metódami kopíroval mierové rokovania na Jalte (preto bol neskôr označovaný ako „Jalta II“). V júni 1990 však Kissinger svoj názor modifikoval, keď v rozhovore s ministrom zahraničných vecí ČSFR J. Dienstbierom počas návštevy v Prahe navrhoval využiť helsinský proces na rozvíjanie celoeurópskej spolupráce. Podľa jeho názoru „by sa Československo a ďalšie štáty strednej Európy nemali usilovať o členstvo v NATO… mali by vytvoriť zvláštnu bezpečnostnú zónu“. A napokon v roku 1995 pod vplyvom udalostí v Európe, ktoré zmarili nádeje na celoeurópsku organizáciu či celosvetovú bezpečnostnú štruktúru, H. Kissinger uviedol: „Som za rozšírenie NATO. Nemá žiaden zmysel, aby bola jeho východnou hranicou hranica Nemecka s Českou republikou a Poľskom, ktoré nie sú hrozbou pre západnú bezpečnosť. Praktickým výsledkom odmietnutia rozšíriť NATO by bolo vytvorenie zemí nikoho medzi Nemeckom a Ruskom, čo by bola najhoršia zo všetkých alternatív… Preto si myslím, že NATO sa má rozšíriť, a to rýchlo.“ [21]

Vyššie uvedená zmena postojov vplyvného amerického zahraničnopolitického analytika ilustruje rýchlo sa meniace okolnosti, ktoré zužovali rámec „možného“. Koncept neutrality mal v USA svoje miesto na prelome 80. a 90. rokov. „Bol to naozaj iný svet. V roku 1988 sa viedli tajné diskusie, nie rokovania, diskusie medzi sovietskou a americkou delegáciou na tému budúcnosť východnej Európy. Vláda chcela zachovať tieto rokovania v tajnosti, pretože ak by sme vyšli s neutralitou, poľskí voliči by nás obvinili z ďalšej Jalty,“ uviedol na margo vzniku idey neutralizácie regiónu Charles Gati, profesor na Johns Hopkins University vo Washingtone a bývalý analytik Odboru politického plánovania State Departmentu počas administratívy B. Clintona (1993 – 1994) [22] Práve on viedol americkú delegáciu pri spomínaných rokovaniach a jeho sovietskym partnerom bol Oleg T. Bogomolov, riaditeľ Inštitútu ekonómie svetového socialistického systému. Dôvodom konania sa takýchto neformálnych diskusií bola skutočnosť, že „udalosti sa diali veľmi rýchlo už v roku 1987 a existovala tu obava z možnej explózie násilia v Poľsku. V takom prípade by absencia základného porozumenia postoja druhej strany k týmto udalostiam mohla viesť k závažným problémom.“ [23] Časť záverov zo série jednaní bola neskôr uverejnená v časopise Problems of Communism 37 (máj – august 1988); a v roku 1990 aj v prílohe knihy The Block That Failed z pera Ch. Gatiho. A hoci spomínané diskusie neviedli k žiadnemu konkrétnemu záveru, poskytli obom stranám možnosť oboznámiť sa s postojmi toho druhého.

Finlandizácia je OK

Z názorov členov sovietskej delegácie však bola podľa Ch. Gatiho zrejmá určitá tendencia k akceptovaniu konceptu finladizácie – t. j. nezasahovania do vnútorných politických a ekonomických záležitostí východoeurópskych štátov, ale s podmienkou rešpektovania zahraničnopolitickej línie Moskvy. „Reportér The New York Times Bill Keller sa ma po jednej z diskusií opýtal, aký je môj záver, a moja odpoveď znela: Myslím si, že z ruského pohľadu je finladizácia v poriadku. Nikdy to tak jasne nepovedali, ale atmosféra naznačovala, že to pre nich bolo akceptovateľné. Situácia sa však menila z mesiaca na mesiac.“ [24] V The New York Times sa potom 1. novembra 1989 objavil titulok: „Finlandization is OK“.

Myšlienkou vytvorenia určitého neutrálneho pásma medzi členskými štátmi NATO a ZSSR sa krátky čas zaoberal aj minister zahraničných vecí USA J. Baker. Počas svojej návštevy v Prahe 6. a 7. februára 1990 s československým ministrom zahraničných vecí J. Dienstbierom prediskutoval názory na bezpečnostné usporiadanie v Európe po zrútení bipolárneho sveta. Podľa Bakera USA naďalej rátali so zachovaním NATO a ich vojenskej prítomnosti v Európe, prípadne s postupným pretvorením Varšavského paktu a Aliancie na politicko-vojenské aliancie alebo s vytvorením neutrálneho pásma medzi NATO a ZSSR. [25]

Pre stredoeurópske krajiny však neutralita predstavovala krok späť, hoci ešte na prelome rokov 1989 a 1990 sa niektorí stredoeurópski politici stavali k tejto myšlienke pozitívne. [26] Navyše, ani v administratíve USA nenašiel Kissingerov plán významnejšiu podporu.[27] . Na druhej strane, pre Sovietsky zväz bolo toto riešenie prijateľné a prezident RF Boris Jelcin sa k nemu vrátili ešte v roku 1993 v kontexte diskusie o rozširovaní NATO smerom na východ [28] a v roku 1997, keď Rusko ponúklo pobaltským štátom a Slovensku bezpečnostné garancie v prípade, že sa nestanú členmi Aliancie, alebo sa rozhodnú pre neutralitu. [29]

Regionálna integrácia

Treťou alternatívou bolo vytvorenie regionálnej štruktúry – či už v rovine strednej Európy, alebo v rámci celej Európy. Tento variant v podstate vyplynul z diania v regióne, kde začiatkom 90. rokov vznikli viaceré regionálne zoskupenia – Kvadragonála (neskôr Pentagonála a Hexagonála) či Visegrádska štvorka. Vzhľadom na obmedzený priestor však nie je možné ich podrobnejšie popísať. Mnohé z nich ostali v rovine konceptu alebo deklarovaného cieľa, iné narazili na nesúhlas niektorej zo zúčastnených strán, ďalšie stroskotali skôr ako začali reálne fungovať. Príkladom je iniciatíva Ukrajiny, ktorá v roku 1992 navrhovala vytvorenie „zóny bezpečnosti a stability“ v priestore medzi Baltským a Čiernym morom. Základom tzv. NATO-bis sa mala stať os Varšava – Kyjev, pričom malo ísť o alternatívnu politicko-bezpečnostnú inštitúciu jednak vo vzťahu k Spoločenstvu nezávislých štátov (SNŠ), a jednak vo vzťahu k NATO. Okrem toho, ešte v roku 1989 Z. Brzezinski predložil návrh na oživenie plánu československo-poľskej konfederácie z čias druhej svetovej vojny, ktorý sa v Poľsku stretol s nadšením, ale Praha ho prijala rezervovane.[30]

Stredoeurópska regionálna spolupráca mala nadviazať na predchádzajúce projekty federalizácie regiónu a zároveň mala podnietiť stabilizáciu a ekonomický rozvoj týchto krajín. Na rozdiel od predchádzajúcich dvoch alternatív bola regionálna spolupráca (ale nie regionálna integrácia ako alternatíva) v regióne SVE prijímaná pozitívne a podporovali ju okrem USA aj niektoré západoeurópske štát[31] Napriek širokej podpore však stredoeurópski predstavitelia nepokladali vzájomnú spoluprácu ani za náhradu západoeurópskych zoskupení, ani za konečný cieľ, ale za prostriedok na dosiahnutie plnohodnotného členstva v EÚ a NATO (a spočiatku aj za krok k celoeurópskej integračnej štruktúre). Pri retrospektívnom hodnotení vtedajšej situácie toto tvrdenie podporil aj Ronald D. Asmus: „Visegrád sa nám páčil, pretože v podstate hovoril: sme demokratické štáty a chceme ísť na Západ a vieme spolupracovať ako ktorákoľvek iná západná krajina… Je však otázne, do akej miery bola regionálna integrácia reálnou alternatívou.“[32]

Celoeurópsky bezpečnostný systém

Popri konceptoch regionálnej spolupráce sa začiatkom 90. rokov objavili aj plány na vytvorenie celoeurópskej bezpečnostnej štruktúry na báze Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE). Predpokladom jej vzniku malo byť postupné transformovanie existujúcich vojenských blokov – NATO a Varšavského paktu – na nástroje odzbrojenia a napokon ich zánik či splynutie s novou štruktúrou. Myšlienka celoeurópskej spolupráce sa zrodila z veľkej časti z eufórie zo sveta bez sporov, konfliktov a vojen. Jej zástancami boli mnohí stredoeurópski, ale aj viacerí západoeurópski politici a intelektuáli. Navyše, takúto spoluprácu podporovali aj niektorí americkí akademici, najmä v kontexte vtedajšieho oživenia izolacionistických nálad. Spojené štáty v nej okrem spomínaných výhod videli aj šancu na „vybudovanie“ rovnocenného partnera. Počas prednášky na pôde Ústavu medzinárodných vzťahov v Prahe 17. marca 1990 napríklad Z. Brzezinski opísal svoju víziu následného vývoja nasledujúco: „Bezpečnostné vzťahy sú naďalej určované NATO, ktoré zabezpečuje spoluprácu Nemecka s USA, Veľkou Britániou a Francúzskom. V prechodnej dobe by mali európsku bezpečnosť zaisťovať doterajšie bloky, potom užšia západoeurópska integrácia, dočasne zvláštne usporiadanie pre Nemecko, užšia regionálna spolupráca vo východnej a strednej Európe a postupný prechod jednotlivých štátov k Európskym spoločenstvám pri vytváraní celoeurópskeho systému na báze KBSE.“[33] Podobne aj nemecký kancelár Helmut Kohl 25. mája 1990 na medziparlamentnej konferencii o odzbrojení v Bonne zdôraznil, že proces KBSE je pilierom bezpečnostnej architektúry, ktorá zahŕňa celú Európu. [34]

Podobne ako koncept neutrality, ani plán celoeurópskej spolupráce sa nedočkal praktickej realizácie najmä preto, že vychádzal z idealistických premís o svete bez konfliktov. Tieto však boli príliš vzdialené nielen realite, ale aj predstavám popredných amerických zahraničnopolitických analytikov: „Existuje viac dôvodov, prečo k tomu nedošlo. Po prvé, Bushova administratíva považovala NATO za veľmi dôležitú inštitúciu, pretože bola nástrojom na ovplyvňovanie udalostí v Európe, čo neplatilo v prípade KBSE. Po druhé, počet ľudí, ktorí sa venovali KBSE v State Departmente, bol v porovnaní s počtom ľudí, ktorí sa venovali NATO, taký malý, že jednoducho nebol čas na formovanie stratégie. Po tretie, ani zo strany tých, ktorí sa venovali KBSE, neexistoval reálny tlak na presadenie tejto myšlienky. Boli spokojní s tým, že KBSE vytvára normy a NATO robí robí [35] V rokoch 1993 a 1995 sa k nemu ešte vrátila ruská vláda pod vedením B. Jelcina, ktorá ho považovala za prijateľnejší než prípadné rozšírenie NATO.[36]

Integrácia do NATO a EÚ

Štvrtou a zároveň poslednou alternatívou bolo postupné zbližovanie krajín strednej Európy s Európskymi spoločenstvami a NATO, ktoré malo vyvrcholiť ich plnohodnotným členstvom v týchto zoskupeniach. Vzhľadom k tomu, že proces prvej vlny rozširovania NATO po skončení studenej vojny z perspektívy USA bol už podrobne zmapovaný a analyzovaný vo viacerých publikáciách,[37] nasledujúce riadky ponúknu len stručné zhrnutie tohto vývoja.

Ako vyššie spomínaný proces sumarizoval George Grayson: „… rozširovanie NATO: 1. vzišlo zo šikovného vyjadrenia trumanovských myšlienok o životných záujmoch Spojených štátov amerických a európskej bezpečnosti; 2. nabralo tempo vďaka podpore zo strany umiernených internacionalistických senátorov, nemeckého ministerstva obrany, poľskej vlády a popredných amerických intelektuálov poľského pôvodu; 3. stalo sa oficiálnou politikou Spojených štátov prostredníctvom vyhlásení novodemokratického prezidenta, podoprených akčným plánom, sformovaným poradcom pre národnú bezpečnosť Lakeom a jeho kolegami z NSC, a podporeným ministrom zahraničných vecí Warrenom Christopherom a Strobom Talbottom; 4. získalo rozhodujúcu administratívnu podporu vďaka herkulovskému úsiliu Lakea a zástupcu ministra zahraničných vecí pre európske a kanadské záležitosti Richarda Holbrooka; 5. dočkalo sa naplnenia pod rozhodným vedením Christopherovej nástupkyne M. Albrightovej, ktorá si osvojila diplomatickú stratégiu vytvorenú Talbottom, spočiatku odporcom rozširovania; 6. získalo rozhodnú podporu Senátu vďaka včasnému, nezlomnému úsiliu aktivistov v NERO, v Kapitole, v obchodných kruhoch, mozgových trustoch, na veľvyslanectvách stredoeurópskych štátov a v amerických etnických organizáciách.“[38]

Dôvodov, prečo sa USA napokon rozhodli pre túto alternatívu, bolo niekoľko. „Po prvé, všeobecná obava z nestability v strednej a východnej Európe… Po druhé, potreba ukázať, že Amerika po studenej vojne stále dokáže zastávať vedúce miesto vo svete… Po tretie, republikáni zahrnuli rozširovanie NATO do svojho programu zo septembra 1994 pod názvom „Kontrakt s Amerikou“, čím spolu so stredoeurópskymi lídrami a ich podporovateľmi v USA vytvárali stály tlak na administratívu [39] R. Asmus v tejto súvislosti doplnil ešte tri argumenty: tzv. malý strategický argument (stabilizovať os Nemecko – Poľsko – Moskva); morálny argument (plnenie vízie Európy celistvej a slobodnej); a veľký strategický argument (stabilizovať Európu, aby sa USA mohli venovať iným oblastiam).[40]

Na rozdiel od ostatných troch variantov sa práve tento napokon stal oficiálnou politikou oboch administratív B. Clintona a jej naplnenie v roku 1997, resp. 1998, keď 30. apríla Senát USA v pomere hlasov 80 k 19 schválil rozšírenie NATO, predstavovalo jeden z ich najväčších zahraničnopolitických úspechov.

Koniec studenej vojny ako začiatok partnerstva

Spojené štáty americké, tzv. západná civilizácia a napokon aj celý svet bol udalosťami v roku 1989 hlboko zasiahnutý. Ich dôsledky totižto zmenili tvár svetovej politiky. A nielen jej. Zmeny museli reflektovať aj zahraničnopolitické, bezpečnostné či obranné doktríny jednotlivých štátov. Kým stredná Európa nebola pred rokom 1989 prioritou USA, po tomto roku sa ňou stala. Dôvodom však nebol význam samotného regiónu, ale jeho geografická poloha medzi dvoma tradičnými prioritami Spojených štátov – západnou Európou a Ruskom.

Dôvody, prečo sa USA začali zaoberať územím, ktoré predtým vnímali ako skupinu zväčša malých štátov, produkujúcich viac histórie ako môžu lokálne stráviť,[41] sa dajú zhrnúť do štyroch skupín.

Po prvé, dôležitú úlohu zohrali tzv. morálne argumenty: „… po tom, čím prešli počas studenej vojny, si zaslúžili dostať príležitosť stať sa formálne súčasťou Západu, a teda NATO, pod podmienkou, že splnia stanovené kritériá [42] Politici i akademici priznávali USA čiastočnú zodpovednosť za osud tohto regiónu v dôsledku Jaltskej dohody z roku 1946. Navyše, stredná Európa, a najmä jej predstavitelia (V. Havel, A. Michnik) boli v Spojených štátoch do istej miery idealizovaní (samozrejme, s regiónom sa spájali aj negatívne stereotypy, týkajúce sa jeho zaostalosti a inklinácií k nacionalizmu a autoritárstvu). „Tento región pre nás symbolizoval romantický boj za slobodu a demokraciu. A takmer 30 miliónov Američanov má stredoeurópske alebo východoeurópske korene – prvou úlohou bolo dostať ich z komunizmu a druhou dostať ich do NATO.“ [43]

Druhá skupina argumentov sa týka bezpečnosti, konkrétne stability západnej Európy i Európy ako celku, ktorá bola jednou z tradičných zahraničnopolitických priorít Spojených štátov. „Ak by sme tieto štáty nepriviedli na Západ akýmkoľvek spôsobom, dostali by sa do psychologického a politického stavu, ktorý by skomplikoval budovanie a posilňovanie demokratických inštitúcií… navyše tu existovalo riziko susedských sporov… Ak sa pozerali na Rusko s takým strachom a nemali by jasnú záruku, že sa stanú súčasťou Západu, ich vzťah k Východu by bol tiež ohrozený [44] „Chceli sme sa uistiť, že stredná Európa sa už nikdy nestane predmetom imperialistických záujmov. [45]

Tretiu skupinu tvorili argumenty súvisiace so zahraničnou i vnútornou politikou USA. V prvom prípade išlo o snahu o naplnenie vízií prezidentov G. Busha a B. Clintona. „(…) Ak ste mali víziu, ktorú Bush nazval Európa celistvá a slobodná a Clinton zas mierová, nerozdelená a demokratická Európa, nemohli ste ju naplniť bez serióznej politiky voči Európe… z čoho vyplývalo, že ste museli mať predstavu, čo je Európa a akú rolu v nej hrajú štáty, ktorých budúcnosť ešte nie je definovaná[46] „Európa by nemohla byť celistvá bez strednej a východnej Európy, v ktorej by pretrvávalo riziko nacionalizmu… museli sme sa uistiť, že ostane stabilná.“[47] Ďalším dôvodom bola skutočnosť, že Aliancia sa po roku 1989 ocitla bez konkrétnej misie a mnohí analytici i politici predpovedali jej skorý zánik. Pre Bushovu a neskôr aj Clintonovu administratívu však NATO predstavovalo dôležitý nástroj angažovanosti v európskych záležitostiach, a preto bolo jeho zachovanie otázkou ich prvoradého záujmu. „Rozširovanie sa stalo novou misiou, spôsobom, ako udržať NATO pokope…“ [48] Navyše, vyhlásenia a správanie stredoeurópskych lídrov naznačovali, že tieto štáty sú silne proatlantické (t. j. preferujú zachovanie vojensko-politickej prítomnosti USA v Európe a „deľbu práce“ medzi NATO a EÚ), prípadne proamerické (najmä Poľsko). Ich prijatie do NATO a EÚ by tak podľa predpokladov posilnilo vplyv USA v Aliancii, a tým aj v Európe. V druhom prípade zas zohrala dôležitú rolu skutočnosť, že veľká skupina amerických občanov sa hlási k svojim koreňom v strednej alebo východnej Európe. Rozširovanie NATO, a teda aj osud regiónu, sa preto stalo jednou z tém kampane za znovuzvolenie B. Clintona za prezidenta USA v roku 1996. [49]

Štvrtá skupina dôvodov mala ekonomický charakter. Rozširovanie zóny stability, demokracie a trhového hospodárstva v bývalom východnom bloku sa totižto vo všeobecnosti považovalo za prospešné pre americký obchod a investície.

Prezident G. Bush viedol krajinu v kritickom čase rozpadu sovietskeho impéria. Vo víre vtedajších udalostí, v období celkovej neistoty a razantných zmien bolo veľmi náročné nanovo formulovať grand strategy zahraničnej politiky USA, nehovoriac o politike voči regiónu, ktorý v americkom zahraničnopolitickom myslení v podstate neexistoval. Napriek tomu G. Bush navrhol víziu Európy celistvej a slobodnej. A práve tento koncept sa napokon stal až do súčasnosti určujúcim princípom európskej politiky USA, keď prežil striedanie administratív medzi republikánmi a demokratmi. Prezident B. Clinton tento koncept napokon operacionalizoval v podobe podpory rozširovania NATO a Európskej únie (myšlienka jednotnej Európy rezonuje aj v politike súčasného prezidenta G. Busha ml.). Ako však naznačuje vyššie uvedená analýza jednotlivých alternatív, rozširovanie Aliancie a EÚ nebolo začiatkom 90. rokov ani zďaleka jedinou možnou cestou.

Politika USA v rokoch 1989 – 1999, najmä ich ochota prevziať úlohu lídra v post-studenovojnovom svete a hlavného aktéra na euroatlantickej šachovnici, ktorý sa zásadne pričinil o rozšírenie NATO v roku 1999, zároveň položila základ partnerského vzťahu so stredoeurópskymi štátmi. A hoci sa prinajmenšom v prípade ČR a Maďarska nedá v dlhodobej perspektíve očakávať pretrvanie silných väzieb na Spojené štáty, resp. ich podpora voči záujmom Francúzska a Nemecka ako to bolo v prípade Poľska (a čiastočne aj Slovenska), ich vzťah k USA bude naďalej ovplyvňovať vďačnosť za rozšírenie Aliancie a absencia negatívnych skúseností z minulosti, ktorými je poznačený ich vzťah s niektorými západoeurópskymi krajinami.


  • [1] Článok vychádza z nepublikovanej verzie diplomovej práce autorky pod názvom Zahraničná politika USA voči regiónu strednej Európy v rokoch 1989 – 1999. Bratislava, Katedra politológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského 2004.
  • [2] Pre potreby tohto článku bude za strednú Európu považovaná štvorica štátov – Česká republika, Maďarsko, Poľsko a Slovenská republika. Dôvody, pre ktoré bol región strednej Európy z pohľadu USA stelesnený Visegrádskou štvorkou, sú bližšie rozpracované v Gábelová, B.: Zahraničná politika USA voči regiónu strednej Európy v rokoch 1989 – 1999. Diplomová práca. Bratislava, Katedra politológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského 2004.
  • [3] Meeting of Mikhail Gorbachev and George Bush in Malta: Documents and Materials. Moskva, Novosti 1989, s. 19.
  • [4] Šedivý, J.: Dilema rozšiřování NATO. Praha, Ústav mezinárodních vztahů 2001, s. 16.
  • [5] Dienstbier, J.: Od snění k realitě. Praha, Nakladatelství Lidové noviny 1999, s. 89.
  • [6] Solomon, G. B.: The NATO Enlargement Debate, 1990 – 1997. Blessings of Liberty. Westport, Connecticut, London, Center for Strategic and International Studies 1998, s. 8.
  • [7] Gaddis, J. L.: The Cold War, the Long Peace, and the Future. In: Hogan, M. J. (ed.): The End of the Cold War. Its Meanings and Implications. Cambridge, Cambridge University Press 1992, s. 21.
  • [8] Beschloss, M. R. – Talbott, S.: At the Highest Levels. The Inside Story of the End of the Cold War. Boston, Toronto, London, Litttle, Brown and co. 1993. s. 106 – 107.
  • [9] Remarks by the President at Joint Session of Parliament, The Sejm, Warsaw. Office of the Press Secretary, The White House, July 10, 1989.
  • [10] Beschloss, M. R. – Talbott, S.: At the Highest Levels. The Inside Story of the End of the Cold War. Boston, Toronto, London, Litttle, Brown and co. 1993. s. 102.
  • [11] d´Estaing, V. G. – Nakasone, Y – Kissinger, H.: East-West Relations. Foreign Affairs, Summer 1989, s. 1 – 21.
  • [12] Citované podľa Hutchings, R. L.: American Diplomacy and the End of the Cold War. Washington D.C., Baltimore and London, the Woodrow Wilson Center Press and the Johns Hopkins University Press 1997, s. 35.
  • [13] Beschloss, M. R. – Talbott, S.: At the Highest Levels. The Inside Story of the End of the Cold War. Boston, Toronto, London, Litttle, Brown and co. 1993. s. 123.
  • [14] ibid., s. 142.
  • [15] Hutchings, R. L.: American Diplomacy and the End of the Cold War. Washington D.C., Baltimore and London, the Woodrow Wilson Center Press and the Johns Hopkins University Press 1997, s. 35.
  • [16] ibid., s. 36.
  • [17] Rozhovor s R. Asmuson, 25. február 2004.
  • [18] Beschloss, M. R. – Talbott, S.: At the Highest Levels. The Inside Story of the End of the Cold War. Boston, Toronto, London, Litttle, Brown and co. 1993. s. 148.
  • [19]Štěpanovský, J.: Neutralita – spása České republiky? Mezinárodní vztahy, 2/1996, s. 83 – 85.
  • [20] Kissinger, H.: A Plan for Europe. Newsweek, 18. jún 1990
  • [21] Dienstbier, J.: Od snění k realitě. Praha, Nakladatelství Lidové noviny 1999, s. 99.
  • [22] Rozhovor s Ch. Gatim, 23. február 2004.
  • [23] Rozhovor s Ch. Gatim, 23. február 2004.
  • [24] Rozhovor s Ch. Gatim, 23. február 2004.
  • [25] Dienstbier, J.: Od snění k realitě. Praha, Nakladatelství Lidové noviny 1999, s. 76
  • [26] Podľa R. D. Asmusa sa tento návrh objavil počas prvých šiestich mesiacov vlády T. Mazowieckeho (rozhovor s R. D. Asmusom, 25. február 2004). Na Slovensku túto myšlienku v prvej polovici 90. rokov presadzovala jedna zo strán vládnej koalície, Slovenská národná strana, a to aj napriek tomu, že jedným z oficiálnych zahraničnopolitických cieľov vlády bolo získanie členstva v NATO. V Maďarsku zas myšlienku neutrality ešte pred rokom 1989 presadzoval vtedajší minister zahraničných vecí Gyula Horn (pozri Dančák, B. (ed.): Integrační pokusy ve středoevropském prostoru II. Pracovní studie č. 6. Brno, Mezinárodní politologický ústav, Masarykova univerzita 1999, s. 58 – 64).
  • [27] R. Hutchings ju vo svojej knihe dokonca úplne vylúčil (Hutchings, 1997, s. 36).
  • [28] Štěpanovský, J.: Neutralita – spása České republiky? Mezinárodní vztahy, 2/1996, s. 85. Štěpanovský, J.: Neutralita – spása České republiky? Mezinárodní vztahy, 2/1996, s. 85.
  • [29] Duleba, A. – Hirman, K.: Rusko na konci Jeľcinovej éry. Zahraničná a vnútorná politika, rozširovanie NATO a záujmy Slovenska. Bratislava, Inštitút pre verejné otázky 1999, s. 57.
  • [30] Vykoukal, J. a kol.: Visegrád. Praha, Dokořán 2003, s. 213.
  • [31] Solomon, G. B.: The NATO Enlargement Debate, 1990 – 1997. Blessings of Liberty. Westport, Connecticut, London, Center for Strategic and International Studies 1998, s. 9; Brzezinski, Z.: Post-Communist Nationalism. Foreign Affairs, Winter 1989/1990, s. 1 – 25. Solomon, G. B.: The NATO Enlargement Debate, 1990 – 1997. Blessings of Liberty. Westport, Connecticut, London, Center for Strategic and International Studies 1998, s. 9; Brzezinski, Z.: Post-Communist Nationalism. Foreign Affairs, Winter 1989/1990, s. 1 – 25.
  • [32] Rozhovor s R. Asmusom, 25. február 2004.
  • [33] Dienstbier, J.: Od snění k realitě. Praha, Nakladatelství Lidové noviny 1999, s. 92.
  • [34] ibid., s. 96.
  • [35] Rozhovor s J. Goldgeierom, 18. február 2004.
  • [36] Asmus, R. D.: Dvere do NATO. Ako sa Aliancia prispôsobila novým časom. Bratislava, Kalligram 2002, s. 175; Suchý, P. (ed.): Zahraniční politika USA v devadesátých letech dvacátého století. Brno, Mezinárodní politologický ústav, Masarykova univerzita 2001, s. 37.
  • [37] Asmus, R. D.: Dvere do NATO. Ako sa Aliancia prispôsobila novým časom. Bratislava, Kalligram 2002; Goldgeier, J. M.: Not Whether But When. The U.S. Decision to Enlarge NATO. Washington, D.C., Brookings Institution Press 1999; Greyson, G. W.: Čudní spolunocľažníci. Bratislava, Kalligram 2002.
  • [38] Greyson, G. W.: Čudní spolunocľažníci. Bratislava, Kalligram 2002, s. 40 – 41.
  • [39] Goldgeier, J. M.: Not Whether But When. The U.S. Decision to Enlarge NATO. Washington, D.C., Brookings Institution Press 1999, s. 9.
  • [40] Rozhovor s R. Asmusom, 25. február 2004.
  • [41] Túto charakteristiku strednej Európy použil bývalý veľvyslanec USA v ČSSR William Luers počas vystúpenia na pôde Rady pre zahraničné vzťahy (podľa úvodníka P. Lukáča v SFPAffairs, Spring 2002, s. 5).
  • [42] Rozhovor s A. Lakeom, 29. marec 2004.
  • [43] Rozhovor s P. Reffom, 24. február 2004.
  • [44] Rozhovor s A. Lakeom, 29. marec 2004.
  • [45] Rozhovor s R. Hunterom, 27. február 2004.
  • [46] Rozhovor s A. Lakeom, 29. marec 2004.
  • [47] Rozhovor so S. Larrabeem, 27. február 2004.
  • [48] Rozhovor s Ch. Gatim, 23. február 2004.
  • [49] Tento dôvod uviedol A. Lake v rozhovore 29. marca 2004.


Ďalšie analýzy nájdete na stránkach Visegrád.info

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA