Vytváranie európskej kultúrnej identity? Stredná Európa v rozšírenej Európskej únii

Aj keď štáty strednej Európy dostali prísľub plného členstva v Európskej únii od 1. mája 2004, proces rozširovania sa tým ani zďaleka nekončí.

 

Prispôsobovanie sa požiadavkám EÚ pre ne znamenalo implementáciu zmien vo viacerých oblastiach – od transformácie zdravotníctva cez bezpečnosť, ochranu životného prostredia až po reguláciu finančných služieb. Zvýšila sa tiež výkonnosť štátnej administratívy a súdov. Rozšírenie je už skutočnosťou v ekonomickom, politickom a do veľkej miery aj v právnom zmysle slova. Postupne sa odzrkadľuje aj v kultúrnej sfére – kultúrnej v najširšom zmysle slova – hoci práve tu existuje viacero závažných problémov, a to tak na Východe, ako aj na Západe.

Ide predovšetkým o to, že v budúcich členských krajinách sa problematika členstva v Európskej únii v širšom diskurze takmer vôbec nevyskytuje. Chápanie významu, resp. prínosov vstupu do EÚ je preto u značnej časti populácie limitované, čoho dôsledkom je aj pokles prointegračného entuziazmu v niektorých budúcich členských krajinách. To tiež naznačuje, že politicko-manažérska Európa je problémom samým osebe – rozširovanie znalostí o EÚ totiž naráža na existujúce predstavy o politických normách.

Technokratické elity z krajín strednej Európy, ktoré sa priamo zúčastňovali na negociáciách s Bruselom, rýchlo a úspešne absorbovali poznatky o Únii, jej metajazyku, formálnych i neformálnych spôsoboch negociovania, o rozsahu záväzkov a povin-ností, ktorých splnenie očakáva. Proces uzatvárania jednotlivých negociačných kapitol bol pre ne výbornou skúsenosťou, na základe ktorej sa veľa naučili, a možno ho tiež považovať skôr za proces socializácie ako za prejav skutočného zjednotenia Európy. Tieto poznatky a skúsenosti sa však mnohokrát nedostali do pozornosti mienkotvorných elít. Do značnej miery chýbala politická vôľa – existovala obava, že nové poznatky môžu ohroziť status quo, vykonštruovaný v období postkomunistickej transformácie a zaručujúci týmto elitám vysoký štatút. Stav, ktorý Zygmunt Bauman identifikoval pred desiatimi rokmi ako “hraničný stav postkomunizmu”, v ktorom elementy starého a nového existujú vedľa seba a rozličné diskurzy sa vzájomne neprelínajú,1 stále trvá. Mienkotvorné elity doslovne zabraňujú prenikaniu nových myšlienok a konceptov do verejnej sféry, pretože zmena vždy znižuje hodnotu existujúcich poznatkov. K integrácii rôznych diskurzov však môže dôjsť iba za predpokladu, že postkomunistické elity uznajú nevyhnutnosť etablovania silného recipročného vzťahu so zvyškom spoločnosti.

Priamym dôsledkom takéhoto zachovávania elít je, že väčšina obyvateľstva postkomunistických krajín vníma členstvo v EÚ iba parciálne, bez širších súvislostí, napríklad prostredníctvom striktných podmienok vymedzujúcich ekonomické aktivity. Fakt, že z dlhodobého hľadiska môžu mať takéto obmedzenia pozitívny dopad, sa prehliada. Populácia aj elity sa naďalej stavajú do pozície zvýrazňujúcej exkluzívnu suverenitu a princíp partnerstva, ktorý je podstatou fungovania Európskej únie, je im stále cudzí. Ako príklad môže slúžiť neochota Českej republiky akceptovať fakt, že prevádzka jadrovej elektrárne v Teme-líne má dopad nielen na samotnú Českú republiku, ale aj na susedné Rakúsko a Nemecko. Záležitosti jednotlivých členských krajín sa totižto v Únii stávajú záležitosťami celoeurópskeho významu a striktné ľpenie na princípe “domácich záležitostí” stráca zmysel.

Vzhľadom na spomínané fakty je dosť pravdepodobné, že vstup do EÚ vyvolá v stredoeurópskych krajinách kultúrny šok,2 ktorý bude v niektorých prípadoch artikulovaný ako nativizmus, xenofóbia, odmietanie nového – teda niečo, čo bude skúmané s veľkým zanietením ako nová radikálna pravica. Ako príklad môžeme uviesť Leppera či Csurku. Situáciu ešte viac komplikuje prebiehajúci proces globalizácie. Členstvo v Únii môže stredoeurópskym krajinám priniesť určitú ochranu pred jej efektmi, ale len za predpokladu, že akceptujú pravidlá Únie a vzdajú sa značnej časti svojej suverenity.

PROBLEMATICKÝ VZŤAH VEĽKÝCH A MALÝCH ŠTÁTOV

Kritici integrácie sa nechávajú počuť, že negociácie o členstve boli zo strany EÚ zmanipulované. Rokovania o vstupe boli naozaj do istej miery poznačené chýbajúcou empatiou k záujmom a prioritám kandidátskych krajín. Možno povedať, že EÚ tak kandidátskym krajinám acquis communautaire viac-menej nanútila, v samotných negociáciách nešlo o princíp, ale iba o technické detaily. Pomerne často bola v tejto súvislosti používaná metafora o “vstupe do klubu”, ale tá je dosť nevhodná. Legitímnou by bola iba v prípade, ak by okrem EÚ existovali aj iné kluby, do ktorých by stredoeurópske krajiny mohli vstúpiť. V skutočnosti však nemali inú voľbu.

Európska únia nebrala do úvahy špecifiká stredoeurópskych krajín a tento fakt môže mať nepriaznivé dôsledky pre jej budúce fungovanie. Ak absentuje normatívna diskusia, akékoľvek myšlienky, hodnoty, či pravidlá nie je možné integrovať, ale iba nanútiť.3 Je viac než pravdepodobné, že pravidlá, ktoré boli aplikované takýmto spôsobom, budú ignorované, resp. obchádzané kdekoľvek to bude možné. Stredoeurópske krajiny s tým majú skúsenosti z komunistického obdobia.

Postoj Západu k strednej Európe je do značnej miery paternalistický, latentne prítomný je aj názor, že stredná Európa nemôže pri vytváraní zjednotenej Európy prispieť ničím novým. Azda najmarkantnejším príkladom tohto postoja bol radikálny spôsob asimilácie bývalej NDR so Západným Nemeckom.

Na druhej strane, stredná Európa má s rôznymi modelmi jednostranného vzťahu bohaté historické skúsenosti, ktoré vyplývajú z angažovania sa veľkých európskych mocností v jednotlivých krajinách regiónu.4 Táto skúsenosť je v ich kultúrach hlboko zakódovaná. V strednej Európe preto takmer neexistuje zmysel pre samostatné konanie a práve na tom je založený diskurz o “donútení”, “determinizme” či rozhodovaní “o nás bez nás”. Chýbajúca alternatíva k členstvu v Európskej únii vytvára pocit nevyhnutnosti a osudovosti, ktorý rozvracia stredoeurópske sebavedomie.

Nemusíme ísť tak ďaleko ako József Bőrőcz, ktorý argumentuje, že rozširovanie EÚ – aby sme boli presní, používa skôr termín “expanzia” ako “rozširovanie” – nie je ničím iným ako novou formou kolonializmu.5 Sotva však možno nesúhlasiť s ná-zorom, že zo strany EÚ sa jedná o dispro-porčné využívanie sily a vlastnej prestíže, čoho si samotná Únia pravdepodobne ani nie je vedomá, ale čo súvisí s problematic-kým vzťahom veľkých a malých štátov v Európe. Výsledkom takéhoto postoja je reprodukcia vlastnej nevyprofilovanosti, ktorá poznačuje strednú Európu od počiatkov modernity.

Problematika vzťahu veľkých štátov k malým je ignorovaná tak v negociáciách, ako aj v akademickej literatúre. Týka sa pritom rovnako aj západoeurópskych malých štátov, hoci ich historická skúsenosť bola odlišná. Všetky malé štáty majú ťažkosti s uznaním, vlastným štatútom a vlastnou váhou, ktorú považujú za kľúčovú pre zabezpečenie kultúrnej reprodukcie. Veľké európske štáty sú však iritované, kedykoľvek sa problematika malých štátov dostane do agendy – príkladom môže byť správanie sa Francúzska počas summitu v Nice. Všetky veľké krajiny Európskej únie – Francúzsko, Veľká Británia, Nemecko a Taliansko – možno obviniť z nedostatku empatie a nechuti pochopiť, že hoci ony problém so získaním uznania nemajú, malé krajiny sú na tom opačne.

Všetky krajiny strednej Európy sú krajinami malými, čo sa týka aj Poľska, ktoré, hoci je krajinou strednej veľkosti, je malé psychologicky, čo je spôsobené predovšetkým historickými faktormi, akými sú historické delenia Poľska medzi mocnosti, posuny hraníc, totálne zničenie Varšavy počas Druhej svetovej vojny či vplyv komunizmu. Členstvo v EÚ znamená pre Stredoeurópanov oveľa viac než zapojenie sa do spoločného trhu. Ide im o ich uznanie za rovnoprávnych členov symbolickej Európy. Veľké štáty síce môžu túto propozíciu odmietnuť, ale to neznamená, že ju nebudú musieť vziať do úvahy.

V čase svojho vzniku po roku 1945 mala Európska únia, resp. Európske spoločenstvá niekoľko explicitných cieľov. Jedným z nich bola definitívna eliminácia možnosti ozbrojeného konfliktu medzi Francúzskom a Nemeckom. Tento cieľ sa podarilo splniť na výbornú. Ďalšou prioritou bolo vytvorenie takého stupňa vzájomnej previazanosti európskych štátov, ktorý si vyžaduje riešenie potenciálnych konfliktov prostredníctvom negociácií. Tretím významným cieľom bolo vytvorenie európskeho štátu blahobytu a trans-formácia zvyškov rurálnej populácie z roľníckeho štatútu na plnoprávne občianstvo. S projektom európskej integrácie súvisela a naďalej aj súvisí štvrtá priorita: vytvorenie priestoru, v ktorom by boli vyriešené otázky bezpečnosti (v zmysle hard aj soft security) malých štátov, priestoru, v ktorom by sa malé štáty cítili bezpečne.

Demokracia, resp. teória demokracie si však vyžaduje, aby tí, ktorí sú ovplyvňovaní mocou, mali právo spolurozhodovať. Musí preto existovať recipročný vzťah založený na rešpektovaní názorov a na adek-vátnej reprezentácii. V tejto súvislosti si môžeme položiť viacero legitímnych otázok: “Exportoval Západ prostredníctvom metód, ktoré použil pri negociáciách o rozšírení EÚ, demokratický deficit Únie do strednej Európy?”, “Prispel Západ nechtiac ku konzervácii toho, čo Bauman nazýva hraničným stavom postkomunizmu?”, prípadne, “Aký vplyv na to bude mať vstup nových členských krajín do Únie?”

STREDOEURÓPSKA SYNTÉZA

Pozornosť musíme venovať tiež povahe a váhe hlasu, ktorý budú mať stredoeurópske krajiny ako členovia EÚ. Západné kultúrne “mocnosti” majú tendenciu monopolizovať európske diskurzy, hoci uznávajú, že svojou troškou môžu prispieť aj menšie západoeurópske krajiny. Ich pozornosti však doteraz unikalo, že zo strednej Európy prichádzajú idey, ktoré sú, paradoxne, bližšie myšlienke celoeurópskej syntézy než tie, ktoré pochádzajú zo samotného Západu.

Tento proces, ktorý je stále len v po-čiatkoch, má dve dimenzie. Predovšetkým je zrejmé, že v strednej Európe došlo k intelektuálnemu vyrovnaniu sa s marxi-stickým ponímaním anti-marxistickej paradigmy. V sociálnych a humanitných vedách došlo k určitej fúzii importovaných západných modelov s pôvodnými, stredoeurópskymi. V dôsledku toho už nie je možné študovať stredoeurópske krajiny bez znalosti miestnych jazykov – úroveň domácich analýz vzrástla do tej miery, že si zasluhuje zvýšenú pozornosť.

V súvislosti s európskou syntézou však v stredoeurópskych krajinách dochádza k procesom, ktoré v západnej Európe chýbajú. Pozícia strednej Európy na “marginese” európskeho intelektuálneho diania spôsobuje, že Stredoeurópania musia reflektovať pohyby v rôznych regiónoch Európy. Navyše, v strednej Európe je stále živé dedičstvo baroka a protireformačného myslenia, kde kľúčovým elementom je imperatív etablovania integrovanej vízie sveta. Stredoeurópski myslitelia sa preto budú snažiť rozhodiť pomyselné siete tak ďaleko, ako to len bude možné. Budú musieť absorbovať tak anglosaskú, ako aj nemeckú, francúzsku a v neposlednom rade aj ruskú, resp. taliansku literatúru. To je na Západe skôr výnimočným javom.6

Hegemónia anglosaských metodológií nie je ani zďaleka prekonaná a britskí či americkí intelektuáli sa francúzskym alebo nemeckým spôsobom myslenia zaoberajú iba veľmi zriedkavo. Existuje niekoľko mien, ktoré sa dostali do povedomia – napríklad Foucault alebo Habermas – ale pri nich sa to končí. Rusi sú síce známi svojím Bachtinom, hoci musíme popravde uznať, že jeho tvorba je napríklad s Foucaltovou porovnávaná len zriedkavo. V stredoeurópskom regióne nie je takáto syntéza ničím výnimočným. Špeciálne vplyv nemeckých ideí je tu oveľa väčší než v USA alebo Veľkej Británii, navyše ich percepcia je oveľa širšia. Toto tvrdenie sa môže zdať odvážne, ale ak ďalšia vízia európskej budúcnosti príde zo strednej Európy, potom tento typ syntézy zohrá významnú rolu.

V závere dostávame predsa len komplexnejší obraz. Európska únia sa snaží etablovať novú inštitucionálnu štruktúru, ktorá jej umožní fungovať aj po vstupe nových členských štátov, robí to však bez výraznejšieho príspevku z ich strany. Stredná Európa vstúpi do EÚ so sociálnym kapitálom, na zmenu ktorého nemali kritériá členstva zásadnejší vplyv. V blízkej budúcnosti možno preto očakávať určité trenice medzi novými a súčasnými členmi Únie, súvisiace práve s ich kolidujúcimi diskurzmi. Jedným z dôsledkov týchto kolízií môže byť marginalizácia stredoeurópskeho prístupu. Úplne mimo Európskej únie navyše ostanú krajiny juhovýchodnej Európy a to až dovtedy, kým sa podarí významne inovovať inštitucionálny rámec a reformulovať postoje a prístupy. Juhovýchodná Európa vylúčená z európskeho mainstreamu nie je ničím novým, takáto situácia však rozhodne neprispeje k stabilite Únie ani celého kontinentu.



Autor je riaditeľom Centra pre štúdium nacionalizmu na Londýnskej univerzite.

Pôvodný text môžete nájsť na stránke SFPA.

Ďalšie analýzy si môžete prečítať na stránke Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku.

REKLAMA

REKLAMA