Lisabonská stratégia a noví členovia Únie

Bývalý český eurokomisár Pavel Telička v analýze hodnotí, ako nové členské krajiny EÚ pristupujú k výzvam cieľov Lisabonskej stratégie. Tvrdí, že zatiaľ čo východné členské štáty sa do Lisabonského procesu zapojili v neskoršej fáze, ich skúsenosti s implementáciu zložitých reforiem by mohli byť prínosom pre celú úniu pri dosahovaní jej ašpirácií do roku 2010.

european policy centre, epc
european policy centre, epc

 

Keď sa rokovalo o Lisabonskej stratégii, kandidátske krajiny strednej a východnej Európy mali iné, dôležitejšie starosti. Práve vstupovali do rozhodujúcej fázy prístupových rokovaní, implementovali reformy a v niektorých prípadoch s nimi bojovali. Ich úsilie bolo podriadené jedinému cieľu – návratu do rodiny národov, do ktorej podľa vlastného pevného presvedčenia patrili. Ich zraky sa upierali na členstvo v EÚ.

Je pravda, že Lisabonská stratégia sa v rokovaniach medzi Komisiou a kandidátskymi krajinami z času na čas objavila. No aj Komisia chápala, že kandidátske krajiny sa nemôžu sústreďovať na Lisabonský proces, ale na iné ciele, hoci niektoré z otázok v relevantných politických oblastiach sa prekrývali s existujúcimi Lisabonskými cieľmi. To môže byť jeden z dôvodov, prečo Komisia dopriala kandidátskym krajinám značnú dávku „slobody“.

Asociované krajiny vo väčšine prípadov podporovali Lisabonskú agendu vo forme politických deklarácií pre potešenie Komisie. Otázkou je, či bol ich skrytý postoj až taký odlišný od postoja vtedajších členských štátov EÚ-15. V skutočnosti bola ekonomická a rozvojová situácia, ktorou sa zaoberala Lisabonská agenda, ako aj prístup elít líšil od štátu k štátu – no nie príliš výrazne.

Mohli by sme z toho urobiť záver, že v prvých rokoch fázy implementácie Lisabonskej stratégie sa o projekte a jeho obsahu vedelo, ale vedomosti o detailných ustanoveniach a požiadavkách, pre ich naplnenie, boli pomerne obmedzené. Naviac po konfrontácii s komplexnými, ďalekosiahlymi a náročnými reformami, spojenými s Lisabonskou agendou, začala pôsobiť „únava z reforiem“. Po vyvinutí niekedy až gargantuovského úsilia pri implementácii acquis communautaire by sa dalo argumentovať, že kandidátske krajiny mali dobrú výhovorku, aby sa ďalej nepúšťali do Lisabonských reforiem.

Až krátko pred vstupom – a v niektorých prípadoch až po rozšírení – sa pozornosť politických rozhodovateľov zamerala na Lisabon. Prišli prvé návrhy programov, konceptov a akčných plánov, hoci entuziazmus a nadšenie značne opadlo, sčasti kvôli vyššie uvedeným dôvodom, sčasti kvôli zodpovedajúcej potrebe zefektívniť niektoré politiky a získať pre ne podporu, a zároveň niektoré krajiny prechádzali turbulentnými politickými a vládnymi krízami. Nakoniec sa nové členské štáty do procesu zapojili v čase, kedy entuziazmus počiatočných dní Lisabonu z roku 2000 už opadal a miera implementácie medzi pôvodnými členmi EÚ bola skôr negatívna, hoci by sa našlo málo takých, ktorí by to otvorene priznali (pozri napríklad znenie záverov Európskej rady z jari 2003). Mnohé z vlád krajín strednej a východnej Európy mali dojem, že čím menej uspokojivé boli výsledky Lisabonu, tým všeobecnejší jazyk sa používal. Ak máme dosiahnuť pokrok a zmeniť Lisabon na realitu, toto je základná otázka, ktorú treba riešiť. Potrebujeme objektívne zhodnotenie reálnej situácie.

Počiatočné názory najnovších členských štátov východnej Európy na Lisabonskú stratégiu teda môžeme zosumarizovať ako celkový nedostatok informácií i záujmu a slabú vieru v jej úspech. Znenie niektorých ustanovení – vrátane konečného cieľa stať sa do roku 2010 konkurencieschopnejšou ekonomikou, než USA – tiež prispeli k tejto skutočnosti. Mnohým táto zdanlivo nerealistická rétorika pripomínala tú z komunistických čias.

Zmena východných postojov k Lisabonskej agende

Zmenila sa situácia od rozšírenia? Vlastne áno – prinajmenšom do istej miery. Hlavný dôvodom pre to súvisí pravdepodobne so skutočnosťou, že tieto krajiny sú teraz súčasťou únie a teda aj súčasťou diskusie o strednodobej revízii stratégie. Cítia, že teraz majú príležitosť ovplyvniť to, čo sa s Lisabonom deje, zameranie stratégie a jej priority, ako aj navrhované implementačné nástroje. Zároveň existuje jasné vedomie, že niektoré z problémov a zodpovedajúcich úloh sú rovnaké takmer pre všetky členské krajiny – staré či nové. V tomto zmysle majú lisabonské ciele jednotiaci účinok a môžu viesť nové členské štáty k agresívnemu posunu vpred v ich procese dobiehania, a tým k úplnému úspechu vstupu. Existuje aj rastúce uznanie potreby ďalších reforiem. Lisabonská stratégia ich pomohla spustiť alebo zefektívniť. Lisabon by mohol byť aj mäkkou pristávacou plochou pre národných politikov pri ich úsilí o implementáciu často nepopulárnych ekonomických a sociálnych reforiem, a byť im vhodným obetným baránkom pri konfrontácii s kritikou verejnosti.

Nové členské krajiny prinášajú do procesu revízie aj významnú kvalifikáciu, konkrétne určitý stupeň návyku vo vytváraní potrebných impulzov pre úspech reforiem, ktoré implementujú počas posledných pätnástich rokov. Nemožno poprieť určitý stupeň „únavy z reforiem“, no tieto krajiny majú zároveň osvedčený výkon v oblasti implementácie reforiem a presviedčania svojich občanov o užitočnosti týchto zmien.

Aké sú niektoré prekážky zlepšenia implementácie?

Keďže v EÚ sa dnes rýchlo blíži strednodobá revízia Lisabonu, je potrebné jasnejšie definovať hlavný cieľ. Stratégia je dnes rovnako platná, ako bola pred piatimi rokmi. Celkové výsledky sú však prinajmenšom skromné. Je na vine nedostatočná politická vôľa na uskutočnenie niektorých náročnejších či dokonca bolestivých a inak zložitých krokov? Alebo to nie je problém? Zatiaľ čo niektoré členské krajiny mieria ku hviezdam a vytýčili si ešte ďalekosiahlejšie reformy, než stanovuje Lisabonský proces, tieto ambície nesplnili očakávania predpokladaných cieľov. Je spravodlivé povedať, že domáca politická situácia nebola vždy priaznivá, no bez zmeny prístupu sa nám môže stať, že aj o päť rokov skončíme s neuspokojivými výsledkami. Summit Rady v marci 2005 bude dôkazom, čo je možné očakávať od členských štátov počas nasledujúcich piatich rokov.

Ďalšou otázkou je, či je možné od Rady očakávať, že bude vzorom v implementácii rozhodnutí, prijatých pri revízii Lisabonu v marci, ako navrhol Wim Kok na stretnutí s Barrosovou Komisiou v novembri 2004. Je pravda, že samotná politická vôľa nestačí, ak kľúčovým výsledkom reformy nemá byť posilnenie úlohy Komisie, najmä pri monitoringu a hodnotení implementácie? Nepochybne ide o citlivú otázku, no pozitívne politické rozhodnutie v tomto smere by výrazne prispelo k dôkladnejšiemu implementačnému procesu. Môžeme si predstaviť, že Komisia pre Lisabonskú stratégiu uplatní podobný proces, ako pri hodnotení pokrokov kandidátskych krajín v ich reformnom úsilí. Zúženie rozsahu Lisabonskej stratégie a jasnejšie stanovenie priorít, vrátane redukcie a zefektívnenia vytýčených cieľov by bolo dôležitým predpokladom pre efektívnejší monitoring a hodnotenie. Do úvahy by v tomto procese mali byť- prinajmenšom do určitej miery – brané aj špecifiká jednotlivých krajín a regiónov. Základné ciele by mali byť doplnené o konkrétne a cielené opatrenia. Systém porovnávania s konkrétnymi dátumami je ďalším dôležitým spôsobom pre zaistenie lepšej implementácie. Metodologická časť Lisabonu by nemala byť podceňovaná. V skutočnosti sa môže stať rozhodujúcou pri zlepšovaní súčasného stavu.

Priority z pohľadu strednej a východnej Európy

EÚ čelí výzvam dynamických zmien v stále viac globalizovanom svete, vrátane tvrdej a nie vždy férovej konkurencie ekonomík s odlišnými štandardmi, s nepriaznivým demografickým vývojom. Únia preto musí riešiť budúcu udržateľnosť ekonomického, sociálneho a environmentálneho vývoja ako celok, ale aj prostredníctvom jednotlivých členských štátov. Obávam sa, že niekoľko nasledujúcich rokov nebude v znamení dobiehania a predbiehania americkej ekonomiky (zavádzajúci cieľ, ak berieme do úvahy relevantné parametre a štandardy), ale v znamení zaisťovania súčasnej svetovej pozície EÚ a vytváraní podmienok pre budúce zlepšenia. Lisabonská stratégia a jej revízia je skutočnou príležitosťou, ktorá by nemala byť premrhaná. Vedľajším produktom jej úspechu by mohlo byť priblíženie Európy jej občanom – možno s väčším úspechom, než prostredníctvom nedávno formulovaných prázdnych politických deklarácií s rovnakým zámerom.


Celý text analýzy bol uverejnený na stránke The European Policy Centre 30. januára 2005.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA