Lisabonská stratégia zamestnanosti: Reálne ciele alebo zbožné želania?

V analýze autor porovnáva šance EÚ ako celku a Slovenska splniť ciele v oblasti zamestnanosti, ku ktorým sa únia zaviazala v Lisabonskej stratégii.

SLOVO, Partner
SLOVO, Partner

 

Koncom 20. storočia bola Európa významne konfrontovaná s novými trendmi, s novými možnosťami a výzvami čoraz väčšmi sa globalizujúceho sveta. Tak ako Európska únia pripravujúca sa na svoje, v doterajšej histórii najväčšie, rozšírenie, tak aj kandidátske krajiny boriace sa s množstvom transformačných a reformných problémov boli vystavené novým globalizačným výzvam a tlakom politických a ekonomických svetových udalostí.

Nové svetové trendy so všetkými výzvami i úskaliami, v súlade s dovtedajším vývojom ekonomiky EÚ v celosvetovom kontexte, prinútili najvyšších predstaviteľov členských štátov EÚ odsúhlasiť a prijať nové strategické ciele pre úniu s cieľom posilniť zamestnanosť, ekonomické reformy a sociálnu kohéziu ako neoddeliteľné súčasti poznatkovo založenej, prosperujúcej ekonomiky.

Od Luxemburgu po Brusel

Strategickým zámerom pre oblasť trhu práce bolo prostredníctvom rozvoja aktívnej politiky zamestnanosti vytvoriť viac a lepších pracovných príležitostí. Už luxemburské zasadanie Európskej rady (v novembri 1997) prijalo Európsku stratégiu zamestnanosti, ktorá obsahovala smernice pre oblasť zamestnanosti na úrovni spoločenstiev a transformovala ich do národných akčných plánov zamestnanosti. Tento proces mal aktivovať politiku trhu práce členských krajín s cieľom podstatne redukovať nezamestnanosť. V súvislosti s pokračovaním nastolených trendov pre oblasť trhu práce sa Európska rada a Komisia v Lisabonskej stratégii (2000) zamerali na štyri kľúčové oblasti: zlepšovanie schopnosti zamestnať sa a znižovať kvalifikačné medzery a nedostatky; vysoký dôraz bol kladený na celoživotné vzdelávanie ako základný prvok európskeho sociálneho modelu, zvyšovanie zamestnanosti v službách a podporu všetkých oblastí rovnosti príležitostí.

Pokroky v uvedených oblastiach sa mali odraziť aj v kvantitatívnom vyjadrení. Lisabonská Európska rada konkretizovala ciele v stratégii zamestnanosti do roku 2010. Celková miera zamestnanosti by mala v roku 2010 dosiahnuť 70 percent a miera zamestnanosti žien viac ako 60 percent pri súčasnom rozširovaní pracovnej sily a posilňovaní a udržateľnosti systému sociálnej ochrany.

Štokholmské zasadanie Európskej rady v marci 2001 následne v oblasti zamestnanosti schválilo dva strednodobé a jeden dodatočný cieľ. Strednodobé ciele prijatej stratégie zamestnanosti sa týkali celkovej miery zamestnanosti, u ktorej sa predpokladal nárast na 67 percent a miery zamestnanosti žien s nárastom na 57 percent do roku 2005. Dodatočný cieľ bol zameraný na uplatňovanie starších pracovníkov (55 – 64 ročných) na trhu práce. Miera zamestnanosti starších pracovníkov by mala do roku 2010 vzrásť na 50 percent.

Európska rada na zasadnutí v Barcelone v marci 2002 potvrdila, že plná zamestnanosť je veľmi dôležitým cieľom EÚ, ktorý vyžaduje proces ďalšieho posilňovania stratégie zamestnanosti a zabezpečenie plnenia Lisabonskej stratégie v rozšírenej únii.

Na zasadnutí Európskej rady v Bruseli v marci 2003 bolo Komisii odporučené založiť pracovnú skupinu európskej zamestnanosti, vedenú Wimom Kokom, ktorá uskutoční nezávislý hĺbkový výskum a na základe neho prijme odporúčania pre kľúčové politiky vplývajúce na zamestnanosť, a určí praktické reformné opatrenia, ktoré budú mať bezprostredný a okamžitý dosah na schopnosť členských štátov implementovať revidovanú Európsku stratégiu zamestnanosti a dosiahnuť tak jej zámery a ciele.

Pracovná skupina predložila Komisii v novembri 2003 svoju prvú správu („Jobs, Jobs, Jobs – Creating more employment in Europe“) a v novembri 2004, už ako pracovná skupina na vysokej úrovni pre Lisabonskú stratégiu, druhú správu („Facing the challenge – The Lisbon strategy for growth and employment“), v ktorej zdôraznila rastúcu naliehavosť Lisabonskej stratégie, vyzdvihla nedostatočný ekonomický rast v porovnaní so Severnou Amerikou a Áziou, ako i nastávajúcu kombináciu problémov nízkeho populačného rastu a starnutia v Európe. Jej základné odporúčania vyplývali z predpokladu, že iba na základe rozsiahlejšej a hlbšej angažovanosti občanov Európy a poznania, že zo spolupráce európskych štátov majú osoh všetci ich občania, sa dá dosiahnuť zlepšenie hospodárskeho rastu a zvýšenie zamestnanosti, ktoré poskytujú prostriedky na udržanie sociálnej kohézie a životného prostredia. Sociálna kohézia a udržateľnosť životného prostredia na druhej strane môžu prispievať k väčšiemu rastu a zamestnanosti.

Správa Komisie predložená na jarné zasadanie Európskej rady v Bruseli v marci 2004 („Uskutočňovanie Lisabonskej stratégie – Reformy pre rozšírenú úniu“) zdôrazňuje, že „opatrenia prijaté na európskej úrovni sú iba časťou opatrení potrebných na správne uskutočňovanie Lisabonskej stratégie, a že je potrebné vykonať ešte mnohé reformy a investície, ktoré patria do kompetencií členských štátov. V niektorých oblastiach sú výrazné problémy, ktoré celú stratégiu brzdia a mohli by byť prekážkou pre návrat silného ekonomického rastu. Najvýznamnejšie nedostatky sa zistili najmä v troch oblastiach, ktoré sú pre rast ekonomiky strategické: vedomosti a siete, konkurencieschopnosť v priemyselnom sektore a v sektore služieb a aktívne starnutie.“ V zmysle väčšej angažovanosti a zodpovednosti členských štátov za začaté reformy označila Komisia v tejto súvislosti tri oblasti ako priority na rok 2004: zlepšenie investícií do vedomostí a sietí, posilnenie konkurencieschopnosti európskych podnikov a podpora aktívneho starnutia.

Ďalším cieľom bolo pripraviť sa na strednodobú bilanciu v roku 2005, preto Komisia vyzvala Európsku radu, aby definovala rámec a metódu na prípravu strednodobej bilancie Lisabonskej stratégie v roku 2005.

Fakty o vývoji na trhu práce

Aj napriek viacerým nespochybniteľným pokrokom v oblasti trhu práce od štartu Lisabonskej stratégie nie je globálne zaostávanie zažehnané. Celková miera zamestnanosti (meraná ako podiel pracujúcich osôb vo veku 15 – 64 rokov na celkovej populácii v rovnakej vekovej skupine) síce od roku 2000 permanentne rastie, avšak tento rast je veľmi slabý. Od roku 2000 (do roku 2004) sa podarilo zvýšiť celkovú mieru zamestnanosti v európskej pätnástke len o 1,4 %, čo v celej súčasnej EÚ predstavovalo len 0,9 bodu. Miera zamestnanosti v európskej dvadsaťpäťke tak v roku 2004 dosiahla 63,3 %, čo v porovnaní s hodnotami dosiahnutými (v roku 2003) v USA (71,2 %) a v Japonsku (68,4 %) odzrkadľuje aj globálnu medzeru zamestnanosti.

Nie celkom optimistický vývoj vo vývoji zamestnanosti možno pozorovať v slovenskej ekonomike. V roku 2004 dosiahla podľa Eurostatu miera zamestnanosti hodnotu 57 %, čo bolo o 0,7 bodu menej ako v roku 2003, a od roku 2000 tak došlo k rastu miery zamestnanosti len o 0,2 bodu. Ak porovnáme mieru zamestnanosti v roku 2004 k roku 1998, vidíme výrazný pokles o 3,6 %. Kým v rokoch 1998 a 1999 bol pokles miery zamestnanosti sprevádzaný spomaľujúcou sa dynamikou hospodárskeho rastu, od roku 2000 je jeho stagnácia, resp. len veľmi slabý rast dosahovaný pri zrýchľovaní a relatívne vysokej dynamike hospodárskeho rastu. Za predpokladu efektívne nastavených parametrov na trhu práce by silný hospodársky rast ťahal so sebou aj zamestnanosť obzvlášť v ekonomike, v ktorej je dostatok nevyužitej pracovnej sily ochotnej a schopnej pracovať.

Z hľadiska členských krajín EÚ najvyššiu mieru zamestnanosti v roku 2004 dosiahli Dánsko, Holandsko, Švédsko a Veľká Británia (nad 70 %), najnižšiu Slovensko, Maďarsko, Malta a Poľsko (57 % a menej). Najväčšie pokroky v prírastku miery zamestnanosti (od roku 2000 do roku 2004) z členských krajín EÚ dosiahli Lotyšsko (o 4,8 %), Španielsko (o 4,7 %), Taliansko (o 3,9 %) a Grécko (o 3,7 %). Na druhej strane najväčší pokles dosiahlo Poľsko (o 3,3 %), ktoré napokon v roku 2004 malo najmenšiu mieru zamestnanosti (51,7 %) spomedzi krajín EÚ. Až u desiatich krajín EÚ došlo v období rokov 2000 – 2004 k poklesu miery zamestnanosti, pričom tri z nich patrili k novým členom.

Ďalšou problémovou oblasťou sa zdá byť slabá participácia žien a starších pracovníkov (55 – 64 ročných) na trhu práce. EÚ sa v tejto oblasti z globálneho hľadiska stretáva s výrazným zaostávaním. Kým v miere zamestnanosti žien je rozdiel medzi európskou dvadsaťpäťkou a USA (v roku 2003) 10 %, u starších pracovníkov je to až 20 %.

V roku 2004 dosiahla EÚ-25 mieru zamestnanosti žien 55,8 % a bola o 2,2 bodu vyššia ako v roku 2000. Zamestnanosť žien v EÚ-15 bola v roku 2004 o 1,2 bodu vyššia ako v rozšírenej únii. V roku 2004 participácia žien na trhu práce v Slovenskej republike dosiahla úroveň 50,9 %, pričom vývojový trend je z dlhodobého hľadiska jednoznačne negatívny (v období rokov 1998 – 2004 došlo k poklesu o 2,6 bodu).

Z členských krajín EÚ dlhodobo dosahujú najväčšiu mieru participácie žien na trhu práce severské krajiny. V roku 2004 patrili Dánsko, Švédsko, Holandsko a Fínsko medzi krajiny s najvyššou mierou zamestnanosti žien v EÚ. Menej ako 50-percentná miera zamestnanosti žien bola zaznamenaná v Španielsku, Poľsku, Grécku, Taliansku, a vôbec najmenšia miera na Malte (32,8 %). Slovenská republika s 50,9 percentami zostáva v druhej polovici európskej dvadsaťpäťky. Najväčší pokrok v tejto oblasti (v rokoch 2000 – 2004) dosiahli Španielsko (nárast o 6,8 bodu), Cyprus a Taliansko zhodne s 5,6-percentným nárastom. Opačný trend zaznamenali najmä Poľsko, Česká republika a Slovensko.

Zvyšujúca sa participácia starších pracovníkov na trhu práce môže byť kľúčovým faktorom rastu celkovej miery zamestnanosti, a na druhej strane nevyhnutným faktorom udržateľnosti primeranej miery celkovej zamestnanosti vzhľadom na demografické zmeny a posuny v krajinách starého kontinentu. V súčasnosti stále existuje priepastný rozdiel v tejto oblasti medzi USA, Japonskom a Európou, no s mierne klesajúcim deficitom EÚ. Starší pracovníci dlhodobo najviac participujú na trhu práce v Japonsku (62,1 % v roku 2003). V USA to bolo 59,9 %, v európskej pätnástke 41,7 % a v rozšírenej únii 40,2 %.

V Slovenskej republike sa participácia starších pracovníkov na trhu práce nachádza dlhodobo hlboko pod priemerom EÚ-25. Zlepšenia v tejto oblasti sú síce zaznamenávané každoročne, no ich dynamika nepostačuje na to, aby sme mohli v dohľadnej dobe zmeniť naše postavenie voči priemeru EÚ. V roku 2004 znamenala 26,8 % -ná miera zamestnanosti starších pracovníkov druhé najhoršie miesto z členských krajín EÚ. Najhorší výsledok dosiahlo Poľsko (26,2 %) s dlhodobo zhoršujúcim sa trendom. Pod hranicou 30 % miery zamestnanosti starších pracovníkov sa v roku 2004 nachádzali ešte Slovinsko (29 %) a Rakúsko (28,8 %).

Najväčšiu mieru participácie starších pracovníkov z členských krajín EÚ dosiahli v roku 2004 Švédsko (69,1 %), Dánsko (60,3 %) a Spojené kráľovstvo (56,2 %). Z nových členských krajín prekonali 50 %-nú hranicu iba Estónsko (52,4 %) a Cyprus (50,4 %).

Poľsko a Portugalsko boli jediné krajiny, kde počas rokov 2000 – 2004 došlo k poklesu tohto ukazovateľa, v Rakúska sa jeho hodnota nezmenila. Všetky ostatné krajiny zaznamenali jej nárast v intervale od 0,8 % (v Grécku) do 11,9 % (v Lotyšsku).

Analýza základných štrukturálnych ukazovateľov zamestnanosti, ktoré sú v priamej pozornosti Lisabonskej stratégie, ukazujú, že pre jej efektívne pokračovanie odzrkadľujúce sa vo výsledkoch si vyžaduje vyššiu mieru participácie členských krajín s osobitným dôrazom na nové členské krajiny.

Brusel 2005 – stratégia pre novú Európsku úniu

Rok 2005 je pre EÚ prvým celým rokom fungovania rozšírenej EÚ, nového Európskeho parlamentu, novej Komisie, Rady, ako i ostatných inštitúcií EÚ. Prvý rok uplatňovania Lisabonskej stratégie v rozšírenej únii pritom bude znamenať určitú prechodnú etapu v zavádzaní Lisabonskej stratégie. Európska komisia na čele s predsedom Barrosom v oznámení („Spolupráca na hospodárskom raste a zamestnanosti – Nový začiatok lisabonskej stratégie“) pre jarné zasadnutie Európskej rady v Bruseli (marec 2005) volá po novom začiatku Lisabonskej stratégie. Pre dosiahnutie strategických cieľov si implementácia reformného programu vyžaduje obnovené partnerstvo pre hospodársky rast a zamestnanosť a členské krajiny musia pružne implementovať dohodnuté zmeškané časti lisabonských reforiem. Správa Komisie pre bruselské zasadnutie Rady má jasný cieľ – určiť nové kroky na európskej a vnútroštátnej úrovni, ktoré prispejú k realizácii Lisabonskej stratégie, ale nie preformulovať Lisabonskú stratégiu.

Slovenská republika implementovala odporúčania Európskej stratégie zamestnanosti a ciele Lisabonskej stratégie do Národného akčného plánu zamestnanosti na roky 2004 – 2006. Zároveň v ňom deklarovala podporu cieľov EÚ – vybudovať konkurencieschopnú a dynamickú, na vedomostiach založenú ekonomiku s väčšou sociálnou súdržnosťou a s vyššou mierou zamestnanosti. V tejto súvislosti boli v rokoch 2003-2005 realizované viaceré štrukturálne reformy – novelizáciu Zákonníka práce doplnila daňová reforma, prebehla inštitucionálna reforma v oblasti služieb zamestnanosti a štátnej správy na úseku sociálnych vecí, do platnosti vstúpil zákon o službách zamestnanosti. Aktívne opatrenia na trhu práce by mali urýchliť národné projekty vypracované MPSVR SR, ktoré budú spolufinancované prostredníctvom zdrojov z Európskeho sociálneho fondu. V rámci realizácie dôchodkovej reformy sa zaviedol systém povinného starobného dôchodkového sporenia ako tzv. druhý pilier dôchodkového systému, a súčasne sa predlžuje vek odchodu do dôchodku pre ženy aj mužov na rovnakých 62 rokov. Zvyšovanie produktivity na trhu produktov a služieb má podporiť vhodná investičná klíma, vyššia intenzita konkurencie, liberalizácie, podpory podnikania a efektívnej regulácie. Medzi deklarovanými prioritami hospodárskej politiky je aj posilnenie postavenia malých a stredných podnikov.

Doteraz realizované zmeny v hospodársko-politickom systéme, hlavne v oblasti trhu práce, však zatiaľ nepriniesli požadovaný efekt zvyšovania zamestnanosti a súčasného znižovania nezamestnanosti, ktorá v SR dlhodobo patrí medzi najpálčivejšie problémy hospodárskej politiky, a to ani v kontexte vysokého ekonomického rastu. Administratívne znižovanie evidovanej nezamestnanosti nemožno z tohto hľadiska považovať za systémový krok. Iba reálnou tvorbou trvalých pracovných miest spojenou s dlhodobo udržateľným hospodárskym rastom, ktorý bude mať kvalitatívnu oporu v kontinuálnom raste miery pridanej hodnoty podporovanou investíciami do ľudského kapitálu, výskumu a vývoja, do kvalitného vzdelávacieho systému, ekoinovácií, aktívnej politiky zamestnanosti, politiky aktívneho starnutia, spolu s modernizáciou systému sociálnej ochrany možno dosiahnuť strategický lisabonský cieľ.


Autor je ekonóm

Ďalšie analýzy a komentáre nájdete na stránkach týždenníka Slovo

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA