Euroscience 2004: Postavenie európskej vedy a výskumu v spoločnosti a mobilita mladých vedcov

Dňa 25-28 augusta 2004 sa v Štokholme konala prvá paneurópska konferencia pod názvom „EuroScience Open Forum 2004“. Hlavným organizátorom a koordinátorom tejto konferencie bola Asociácia Euroscience, ktorá sa zaoberá podporou vedy a techniky v európskom kontexte.

Hlavnými cieľmi konferencie boli:

  • vplyv vedy a techniky na vládne politiky v Európe,
  • posilnenie spojenia vedy a spoločnosti,
  • prispieť k silnejšej integrite Európskej vedy
  • vytvoriť otvorené fórum pre rozpravy o vede a technike.

Euroscience sa tak stal hlasom štipendistov, vedcov, študentov, profesorov, priemyselných výskumníkov, manažérov, novinárov a mnohých iných, ktorým osobne záleží na vede a technike v Európe.

Konferencie sa zúčastnilo 1800 účastníkov, 350 bolo novinárov. Na programe bolo zhruba 100 zasadaní kde odznelo 13 plenárnych prednášok, prednieslo sa viac ako 70 panelových diskusií, a prebehlo 14 pracovných programov, venovaných kariére a mobilite vedeckých kapacít, hlavne však postgraduálnych študentov a mladých vedeckých pracovníkov. Medzi účastníkmi boli svetové vedecké kapacity z rôznych oblastí vedy a výskumu aj nositelia Nobelových cien, napr. Dr. Tim Hunt, ktorý objavil proteín cyklín, ktorý sa neskôr ukázal ako kľúčový regulátor bunkového cyklu a ma zásadný význam pre pochopenie bunkovej biológie. Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu získal v roku 1982.

Okrem spomínaných vedcov sa prezentovala celá plejáda pracovníkov rôznych výborov, asociácií a sekcií pre vedu a techniku z Bruselu. Nesmierne dôležitou otázkou konferencie bolo aj začlenenie sa nových členských štátov do spoločného vedecko-výskumného priestoru, aj keď už iba po formálnej stránke, pretože vedecká spolupráca medzi novými členmi a pôvodnými 15 štátmi prebiehala bez ohľadu na politické vyriešenie členstva pristupujúcich krajín. Pred začiatkom konferencie prezident Euroscience Jean-Patrick Connerade oslovil zodpovedných ministrov jednotlivých členských štátov s niekoľkými otázkami. Odpovede na ne boli politickými východiskami pre túto konferenciu. Prezident Connerade osobitne vyzdvihol odpoveď nášho ministra školstva pána Martina Fronca z 13. júla tohto roku, kde pán minister zdôraznil toto “ Oceňujem, že Vaša organizácia sa vždy usiluje viesť Európu k jednotnému priestoru berúc do úvahy podiel vedcov a štipendistov zo strednej a východnej Európy ako nepostrádateľnú časť Európskej kultúry. Som si istý, že rozšírená Európa bude lepšie podporovať porozumenie medzi ľuďmi a národmi a povedie k väčšej prosperite a mierumilovnosti v Európe“ koniec citátu.

To, že Európa potrebuje vedcov, nie je aktuálna otázka. Pred niekoľkými rokmi boli definované tri hlavné politické rozvojové smery EÚ. V januári 2000 bol prezentovaný Európsky výskumný priestor „ European Research Area“ (ERA), ktorý prvýkrát definuje rámec pre vytvorenie globálnej ambície európskeho výskumu. V marci 2000 v Lisabone najvyšší predstavitelia členských štátov prijali deklaráciu o väčšej dynamike, konkurencieschopnosti a poznaní v Európe do roku 2010. Tretím bolo rozhodnutie z Barcelony 2001 o navýšení prostriedkov pre vedu a výskum v priemere na 3% z HDP, z ktorých 2/3 pochádzajú z privátneho sektora.

Kým v roku 1999 pripadalo v EÚ na 1000 pracovných miest 5,4 vedcov, v roku 2004 je to už 6 vedcov, avšak v porovnaní s USA, kde je to 8, 1 a Japonskom 9,1 majú, európske krajiny čo doháňať. Vyrovnať sa konkurencii zo zámoria preto potrebuje širokú ale integrovanú stratégiu podpory a rozvoja. V nasledujúcom období sa preto zvýši rozpočet EÚ fondov, ktoré podporujú tréning, mobilitu a kariérny rozvoj vedcov známe ako „ Marie Curie Actions“. Druhým významným krokom bude vylepšenie a zdokonalenie celého životného priestoru vedcov v Európe, podporením zvýšenej mobility a odstránením jej prekážok (The Mobility Strategy for the ERA). Uvažuje sa napr. o zavedení špeciálnych pracovných víz pre vedcov a ich rodiny, o synchronizáciu sociálneho a zdravotného poistenia ako aj o deklarovaní dobrej vôle pri inkorporácii prichádzajúcich výskumníkov na regionálnej a lokálnej úrovni. Taktiež sa diskutovalo o odstránení jazykových bariér tým, že ponuky pracovných miest, programov a projektov budú na internete zverejňované hlavne v anglickom jazyku. Veľmi jasný príklad ukázalo najmä Švédsko, kde sa angličtina už dávno stala súčasťou bežného života. Tretím krokom sa zatraktívni priestor EÚ pre budovanie výskumnej kariéry a vytvoria sa konkurenčné podmienky pre pritiahnutie talentov z ostatných neeurópskych krajín. Európska komisia intenzívne pracuje na globálnej a integrovanej politike ľudských zdrojov v EÚ pre rozvoj ľudského potenciálu vo vede a technike.

Krátkodobé a dlhodobé pobyty mladých vedeckých pracovníkov sú čím ďalej tým viac populárne v mnohých vedecko-výskumných disciplínách. V súčasnosti je bežné a priam povinné absolvovať aspoň určitý čas z postgraduálneho (PhD) štúdia na inej inštitúcii a v inej krajine. Tieto stáže však komplikuje mnoho administratívnych a kultúrnych prekážok. Pracovné stretnutia sa v Štokholme venovali diskusii na túto tému veľmi pozorne. Jednotlivý účastníci diskusie oboznamovali prítomných hlavne s praktickými dôsledkami a problémami. Diskutujúci z nových členských štátov ako aj z pristupujúcich krajín (Bulharsko, Rumunsko), kriticky poukazovali na nedostatočnú informovanosť v tejto oblasti, ktorá sa v niektorých prípadoch javí až podozrivá, hlavne ak sa jedná o finančnú podporu projektov, ktoré slúžia na vytváranie centier excelentnosti vedy a výskumu. Prof. Jerzy Langer z Poľska, ktorý je čestným viceprezidentom Euroscience, na základe vlastnej poľskej skúsenosti odporučil všetkým štátom strednej a východnej Európy, aby sa sústredili na základný výskum. Pripomenul, že teoretická fyzika alebo chémia, či matematické vedy, nepotrebujú až také materiálno-technické zabezpečenie. Vedecká excelentnosť v týchto odboroch je už tradičná a charakteristická pre tieto krajiny ako aj krajiny bývalého Sovietskeho zväzu. Je presvedčený, že aj v oblastiach, ktoré sú náročné na financie ako napr. vývoj nanotechnológií, či biomedicínsky výskum sa postupom času definujú jasné úlohy a priority riešení. Tieto budú mať prehľadné a silné financovanie z definovanými kontrolnými mechanizmami. Zdôraznil pritom nezastupiteľnú úlohu národných akadémií vied (SAV), či inštitútov. Vyjadril presvedčenie, že reštrukturalizácia týchto inštitúcií a zavedenie profesionálneho riadenia a manažmentu ľudských zdrojov a financií povedie k vzniku silných vedecko-výskumných centier a ich konkurencieschopnosti voči podobným centrám v západnej Európe.

Jedným z organizátorov týchto diskusií bola aj Dr. Dagmar Meyer, z Marie Curie Fellowship Association, ktorá podporuje mobilitu PhD študentov a mladých vedeckých pracovníkov. Ako zdôraznila “ hlavnou prekážkou integrovania európskej vedy je kultúrna rôznorodosť“, a odporučila národným akademickým obciam, sprehľadniť výberové konania a definovania pracovných pozícii v intenciách odporúčaní Európskej komisie. Definovanie jednotného štatútu Európskeho vedca považuje za kľúčové pre pozdvihnutie jeho profesionálneho uznania v spoločnosti a umožňuje mu zohrať fundamentálnu úlohu pri zveľaďovaní spoločnosti založenej na vedomostiach (knwoledge-based society). Taktiež poukázala na prehodnotenie štatútu vedeckých pracovníkov z tretích krajín a potrebu odstránenia všetkých prekážok tak ako to bolo už spomenuté.

V diskusii odznelo aj to, že mladí vedeckí pracovníci, by sa mali aktívnejšie podieľať na tomto procese, mali by aktívne vstupovať do politických rokovaní, mali by aktívne participovať ako experti v riešiteľských ale aj poradných skupinách a podporovať dialóg medzi politickou špičkou na národnej úrovni a organizáciami, ktoré zastupujú mladých vedeckých pracovníkov.

Christoph Bargholtz, profesor fyziky z Univerzity Štokholm a zároveň prezident Švédskej asociácie učiteľov univerzít sa vo svojej prednáške venoval transparentnosti, kvalite a právam vo vzťahu k akademickej kariére v otvorenej spoločnosti. Poukázal na demografický vývoj v Európe a uviedol, že možnosti mladých ľudí pre smerovanie ich kariéry v budúcnosti budú veľmi široké. Uviedol, že krátke pracovné zmluvy, nízke platy atď., na akademickej pôde vedú mnohých k odchodu do zahraničia, hlavne teda do USA, kde podmienky pre mladých začínajúcich vedcov sú lepšie. Ako zdôraznil „ pre zatraktívnenie tohto priestoru je potrebné zvýšiť počet postdoktorandských miest, časovo ohraničených kontraktov pre kvalifikovaných akademických pracovníkov. Výberová politika európskych univerzít sa musí riadiť princípmi ako je transparentnosť, kvalita a právo jedinečosti-individuality. Zaručiť stupeň flexibility, ktorý je nevyhnutný pre intelektuálnu vitalitu univerzít ako pravých a jediných miest akademických slobôd individuálneho vedca. Jeho ohrozenie nie je na mieste“. V diskusii ďalej zdôraznil, že jediným merateľným znakom kvality vedecko-výskumnej práce je publikačná činnosť v medzinárodných vedeckých časopisoch, ktoré sú indexované v Science Citation Index (SCI) a sú hodnotené impakt faktorom. Priznal, že bohužiaľ neexistujú takto jasne definované kritériá pre stanovenie kvality pedagogickej práce profesorov na univerzitách. Vo Veľkej Británii, na niektorých univerzitách v Nemecku, ale aj u nás na Slovensku študenti anonymne hodnotia prednášky a cvičenia. Má to však skôr iba informačný význam, keďže pôsobenie všetkých univerzitných pracovníkov podlieha normálnemu pracovnému právu. Pripomenul tiež, že na rozdiel od vysokej školy, univerzita ma jednoznačnú úlohu, a to „..rozširovať ľudské poznanie pomocou výsledkov vedy a výskumu“.

A čo situácia u nás na Slovensku? Aké je postavenie mladého vedca v našej spoločnosti? Má dostatok príležitostí na sebarealizáciu a budovanie kariéry?

Mnohí z nás absolvovali krátkodobé, ale aj dlhodobé pobyty na zahraničných pracoviskách a univerzitách. Všetci oceňujeme skúsenosti a zručnosti, ktoré sme sa tam naučili. Avšak je veľmi dôležité, aby sme nadobudnuté vedomosti mohli realizovať v praxi u nás a odovzdať mladším kolegom. Mobilita sa veľmi často zamieňa s pojmom únik mozgov (brain-drain). Mobilita nie je ani únik, emigrácia, či imigrácia, a v zmysle získavania praktických skúseností hrá nezastupiteľnú úlohu. Jej význam sa však prejaví iba vtedy, ak sa získané poznatky importujú domov. Mobilita zvyšuje konkurencie schopnosť, pozdvihuje sebavedomie indivídua, rozširuje všeobecný spoločensko-kultúrny rozhľad, výrazne zlepšuje jazykovú znalosť (častokrát dvoch cudzích jazykov) atď. Slovenskí študenti sa už počas vysokoškolského štúdia aktívne zapájajú do výmenných programov ako boli alebo sú Leonardo, Erasmus či Socrates (aj pre učiteľov) a mnoho iných. Participovanie na nich im častokrát otvára dvere do rôznych európskych združení a asociácii, kde sa predsa informácie získavajú ľahšie. Tí, ktorí pokračujú v postgraduálnom štúdiu, majú taktiež obrovské možnosti mobility, hlavne v programe Marie-Curie Fellowhsips Action atď. Kriticky treba zdôrazniť, že tieto možnosti sa využívajú v porovnaní s ostatnými štátmi, na nedostatočnej úrovni. Zodpovední školitelia a profesori by mali vytvárať podmienky na uskutočnenie takýchto mobilít a vytváraní podmienok hlavne pre návrat takto skúsených ľudí. Ako odznelo aj na spomínanej konferencii, titul PhD bude hrať čoraz väčšiu úlohu aj pri hľadaní si uplatnenia v praxi. Čoraz viac odvetví (strojárstvo, elektrotechnika, medicína, atď.) preferuje zamestnancov, ktorí sú schopní samostatne a exaktne riešiť nastolené problémy a sú častokrát flexibilnejší pri pohybe v rámci firmy alebo mimo nej. Samotný titul PhD nezaručuje samozrejme, tieto vlastnosti automaticky. Ako sa však ukazuje v praxi, úspešní absolventi postgraduálneho štúdia, ktorí časť štúdii strávili v zahraničí tvoria významnú časť nastupujúcej generácie vedeckých pracovníkov nielen na SAV ale aj na mnohých našich renomovaných univerzitách.

Natíska sa mi otázka či je naša spoločnosť pripravená venovať vedecko-výskumnému bádaniu náležitú pozornosť. Vláda SR na základe aj odporúčaní rôznych inštitúcii z Bruselu vytvára systematické zmeny v oblasti vedy a výskumu s napojením na vysokoškolské štúdium avšak chýba v tom väčšia razantnosť. Máme vytvorený systém VEGA grantov a definovanú Agentúru pre rozvoj vedy a techniky (APVT), ale rozpočet týchto dvoch nástrojov podpory vedy a výskumu je nedostatočný. Ak si porovnáme rozpočty podobných agentúr iba v susedných štátoch rozdiely sú veľmi jasné a kruté zároveň. Na druhej strane si aj akademická a vedecká obec musí položiť otázku, aká je úroveň vedecko-technických projektov? V mnohých oblastiach sme stratili konkurencieschopnosť preto, lebo sa nedokázal vyplniť personálny a finančný deficit, častokrát spôsobený egoizmom alebo samoľúbosťou zodpovedných profesorov, ktorí neprekonali pocit „ nenahraditeľnosti“ a častokrát doviedli nielen spolupracovníkov ale dokonca aj vedné odbory do slepej uličky. Taktiež si celá akademická obec renomovaných slovenských univerzít musí položiť otázku, dokedy ešte bude tolerovať vznik rôznych regionálnych univerzít, ktoré nemajú akreditované odbory a kde absentujú garanti študijných odborov? Uvedomujeme si akú časť finančných prostriedkov tieto pseudouniverzity odčerpávajú? Kedy už akreditačná komisia zaujme nekompromisné a jasné stanovisko a prekvapí nás rozhodnutím, že doporučí takéto fakulty zavrieť?

Dúfam, že nás potom už aj ministerstvo školstva SR presvedčí, že to s vytváraním konkurenčného prostredia medzi vysokými školami myslí vážne a principiálne.

REKLAMA

REKLAMA