Amerika ako impérium: globálny líder, či darebácka ríša?

Amerika má teraz takmer absolútnu moc - stala sa impériom. Podľa autora uznanie tohto faktu pomôže pochopeniu americkej histórie, úlohy vo svete a budúcej zodpovednosti.

 

Amerika ako impérium: globálny líder, či darebácka ríša?

Spojené štáty sa stali niečím, čím nikdy nemali byť. Boli založené ako útočisko pre tých, čo utekali pred zneužívaním moci, no teraz získali a udržiavajú si takmer absolútnu moc. Je to myslené ako konštatovanie faktu, nie hodnotenie národného charakteru. Je to spôsob, ako pochopiť Ameriku, nie útok proti jej politike. Tým, že pripustíme možnosť vidieť Spojené štáty ako impérium, si dokonca utvoríme širší referenčný rámec pre pochopenie jej histórie, úlohy vo svete i budúcej zodpovednosti.

Zo všetkých vládnucich inštitúcií je impérium najkomplexnejšie a najzahŕňajúcejšie. Impériá stoja na vrchole sociálnej, ekonomickej a politickej pyramídy, integrujú kmene, národy a inštitúcie pod sebou do jednotného poriadku. Dobre spravované impérium je tá najväčšia pocta, ktorú môže národ získať. Zdevastované impériu je zas najzničujúcejším dedičstvom, ktoré môže zanechať.

Impériá sú vzťahom vplyvu a kontroly jedného štátu nad slabšími štátmi. Podoby môžu byť rôzne – od teritoriálneho pripojenia a priamej politickej kontroly, po ekonomickú dominanciu a diplomatický dozor. Impériá sú tak staré ako história sama a charakterizovali ranné štádiá rozvoja človeka. Z dôvodov hlboko zakorenených v ľudskej duši a psyché si ľudské bytosti vždy navzájom konkurovali a víťazi ustanovili nad porazenými vládu a využívali tento vzťah pre svoj prospech. Takmer každý národ na planéte v určitej chvíli expandoval a dobíjal či slabol a bol dobitý. Často opakovane a v rôznych kombináciách.

Z historického hľadiska sú Spojené štáty voči zvyšku sveta silnejšie, než ktorákoľvek iná mocnosť v dejinách sveta. Stali sa mocnosťou bez konkurencie, kontrolujúcou národy ďaleko za svojimi hranicami a schopnou rozhodujúcom operovať v zásade v ktorejkoľvek oblasti, na akejkoľvek úrovni a kdekoľvek vo svete. Ako to napísal vo svojom článku pre New York Times Sunday Magazine „Americké impérium“ Michael Ignatieff: „Je to jediný národ ktorý stráži svet svojimi piatimi globálnymi vojenskými veliteľstvami, udržiava viac ako milión mužov a žien v zbrani na štyroch kontinentoch, posiela hliadky na každý oceán, garantuje prežitie krajín od Izraela po Južnú Kóreu, riadi globálny obchod a napĺňa srdcia a mysle celej planéty svojimi snami a túžbami.“

Spojené štáty sa stali tým, čo francúzsky politológ Raymond Aron nazýva „imperiálnou republikou“. Je imperiálnou mocnosťou dominujúcou medzinárodnému poriadku vojenskou, ekonomickou i kultúrnou silou, zároveň je suverénnym štátom existujúcim v systéme suverénnych štátov, ktoré sú si na základe medzinárodného práva rovné. Napätia, ktoré táto dvojitá identita spôsobuje, musia byť riadené, no nemôžu byť vyriešené. Preto sa na Spojené štáty vzťahujú rozdielne pravidlá, treba od nich mať iné očakávania a ich činy budú mať rozdielne výsledky. Predovšetkým pre to, že USA sú dialektickým mixom demokratického idealizmu a praktickej moci.

Ironicky, nezvyčajná a mimoriadna sila USA nebola v čase pádu Berlínskeho múra v roku 1989 a dezintegrácie Sovietskeho zväzu okamžite rozpoznaná – svetom, ani Američanmi samotnými. Zatiaľ čo len málo komentátorov rozpoznalo, že Amerika sa dostáva do niečoho, čo komentátor Charles Krauthammer nazval „unipolárnym momentom“, väčšina predpokladala, že rozpad Sovietskeho zväzu a koniec studenej vojny prinesie návrat starej mocenskej rovnováhy.

Takýto pohľad bol úplne pochopiteľný. Posledných 1500 rokov európskej histórie bolo v zásade multipolárnych, s hlavnými mocnosťami súťažiacimi navzájom bez toho, aby niektorá z nich získala nepatričnú výhodu – či už počas stredovekej éry mestských štátov, alebo modernej éry národných štátov. Dokonca aj Británia na svojom vrchole v 19. storočí bola obmedzovaná Francúzsko, Ruskom, Španielskom a Nemeckom. Počas vlády kráľovnej Viktórie, od 1837 do 1901, ktorá znamenala vrchol britskej imperiálnej moci, musela krajina viesť sedemdesiat dva rozličných vojenských kampaní, aby udržala rivalov za hranicami svojho koloniálneho panstva. Samotný výraz reálpolitika je postavený na predpoklade rovnováhy medzi hlavnými štátmi.

Fakt, že Spojené štáty prerazili multipolárnu štruktúru a získali globálnu dominanciu, je v histórii unikátnym úspechom, ktorý od Ríma spred dvetisíc rokov nedosiahla žiadna iná mocnosť. Keďže si svet navykol myslieť v multilaterálnych a multipolárnych termínoch, trvalo istý čas, kým novosť historickej situácie prenikla na povrch. Historik z Yaleskej univerzity Paul Kennedy šiel vo svojej knihe Úpadok veľmocí tak ďaleko, že predvídal relatívny úpadok moci USA spôsobený ich „imperiálnym preťažením“. Reči o americkej slabosti dominovali prezidentskej kampani v roku 1992, keď sa víťaz Bill Clinton rozhodol zamerať na nápravu chorľavej domácej ekonomiky a jeho rival v Demokratickej strane Paul Tsongas opakovane prehlasoval: „Studená vojna skončila a Japonsko vyhralo.“ Margaret Thatcher vyjadrila všeobecne zdieľaný názor, že svet sa pretvorí do troch regionálnych zoskupení, z ktorých jedno bude založené na doláre, druhé na marke a tretie na jene. Henry Kissinger slávnostne predpovedal vznik multipolárneho sveta. Ázijci, spolu s niektorými americko-ázijskými entuziastami ako James Fallows, hovorili o zrode „pacifického storočia“.

Clintonova administratíva (1993-2001) bola v zásade prechodným obdobím, v ktorom sa Spojené štáty menili na niečo, čo francúzsky minister zahraničných vecí Hubert Vedrine nazval „hyper-mocnosť“. Vo svojej mentalite a správaní sa však ostávali stále zásadne multilateralistické. Titul knihy Richarda Haasa vydanej v roku 1993, Neochotný šerif, sumarizoval vopred dedičstvo, ktoré mal Clinton zanechať. Clintonovou hlavnou snahou bola integrácia globálnej ekonomiky pod vedením USA, no moc, ktorú mala krajiny k dispozícii, využíval zriedka. Skôr sa snažil pracovať kolegiálne so spojencami na otázkach spoločného záujmu. Hoci veril, že USA sú „nepostrádateľnou mocnosťou“, ako to nazvala Madeline Albright, Clinton vykonával svoju nepostrádateľnosť v tajnosti. Inicioval obmedzené vojenské akcie proti Iraku a Sudánu a viedol európsku koalíciu v Kosove. No vo všeobecnosti ostával verný multilateralizmu a dodržiaval medzinárodné dohody podpísané jeho predchodcami – vrátane Zmluvy o zákaze balistických zbraní a Všeobecného zákazu atómových pokusov. Vyrokoval a podporil tiež Kjótsky protokol o globálnom otepľovaní.

Všetky tieto dohody kládli americké strategické záujmy do kontextu kolektívnej obrany. Deväťdesiate roky boli vo všeobecnosti poznačené silnými záväzkami voči medzinárodnému právu, prácou v rámci systému OSN a dodržiavaním existujúcich zmluvných záväzkov. Vo všetkých rokovaniach bola Amerika určite najväčším partnerom, no dôraz bol kladený rovnako tak na dôležitosť partnerstva, ako na veľkosť Ameriky.

Odpoveď Bushovej administratívy na 11. september to všetko zmenila zostrením asymetrickosti, ktorá už existovala, no neprejavovala sa a teda nebola pozorovaná. Práve v momente, keď sa Spojené štáty stávali nespochybniteľnou superveľmocou, boli nečakane zničujúco napadnuté neštátnym aktérom, ktorý bol pre ich výzvedné služby neviditeľný. V jednej z najzvláštnejších synchrónych akcií v modernej histórii sa národ, ktorý sa považoval za nezraniteľný, stal bez varovania úplne zraniteľným. Odpoveďou bolo zaútočiť nadmernou vojenskou silou v Afganistane a Iraku.

Od 11. septembra zdôrazňovali Spojené štáty obavy o národnú bezpečnosť a preventívne vojenské údery. Prezident Bush vyhlásil vojnu proti terorizmu za najvyššiu prioritu domácej i zahraničnej politiky. Multilateralizmus, v ktorom misiu definuje koalícia, bol nahradený unilateralizmom, v ktorom je koalícia definovaná potrebami misie. Zadržiavanie, ktoré predpokladá rovnováhu síl, bolo nahradené politikou preventívnych útokov, v ktorej USA udierajú proti potenciálnym nepriateľom ako prví.

Prerogatívy, komplexnosti a nedostatky Ameriky ako imperiálnej republiky sa ostro a bolestne prejavili počas americkej invázie do Iraku. Tam sa pred svetom odhalila veľkosť americkej sily, no aj jej limity.

Udalosti z 11. septembra ohraničili globálne dianie do kontextu národnej bezpečnosti a vojny s terorizmom. Invázia do Iraku globálny poriadok redefinovala opäť – do reality obrovskej americkej vojenskej moci. Bola príležitosťou, ktorú sa Bush rozhodol využiť na demonštráciu vojenskej nadradenosti svojej krajiny nad celým svetom. Výnimočným je, že USA vykonali akt svojej globálnej dominancie získaním kontroly nad najstrategickejšou časťou Stredného východu.

Invázia Iraku tiež prudko uvoľnila reakciu fundamentálnych zmien toho, ako Ameriku vníma svet. Pred päťdesiatimi rokmi sa štedrosť, s akou Spojené štáty po druhej svetovej vojne znovuvybudovali Európu a Japonsko, ich vodcovská úloha pri vytvorení OSN a ich ochota brániť demokraciu pred komunizmom, stretali s takmer všeobecným uznaním a rešpektom. Ľudia na celom svete prijali Ameriku ako lídra slobodného sveta a snažili sa o demokratické ideály, ktoré, podľa nich, USA reprezentovali.

S rozvojom studenej vojny sa však tieto pozitívne pocity premenili na kritiku, nepriateľstvo a odsúdenie. Medzinárodné spoločenstvo sa začalo spierať spôsobu, akým USA vykonávali svoju moc. Aj keď ochraňovali slobodný svet, správali sa spôsobom, ktorému svet veril stále menej. Dnes sa mnohým v medzinárodnej komunite zdá, že USA závisia omnoho viac od moci, než od presviedčania, porušujú ľudské práva častejšie než podporujú demokraciu, zneužívajú chudobných častejšie, než ochraňujú slabých.

Odpoveď Bushovej administratívy na udalosti z 11. septembra ešte zvýšili obavy medzinárodnej verejnosti o integritu amerického globálneho líderstva. Invázia do Iraku, napriek širokému odporu, pre mnohých naznačuje, že z Ameriky – globálneho lídra sa stáva Amerika – darebácka ríša. Antiamerikanizmus rastie takmer všade na svete, vrátane Európy, predtým tradičného spojenca.

Treba sa pýtať na niekoľko otázok: Ako sa stala Amerika tak silnou? Prečo teraz koná spôsobom, s ktorým svet stále viac nesúhlasí? Čo sa deje vo zvyšku sveta také, čo by mala Amerika pochopiť? Počas a po druhej svetovej vojne boli americké líderstvo a medzinárodné potreby navzájom spojené. Čo sa zmenilo? Čo treba urobiť na vytvorenie nového pocitu vzájomnej spätosti?

Centrom vzťahu medzi Amerikou a svetom je otázka, kde má byť mocenské gravitačné centrum – v OSN, či USA? Pre Spojené štáty a svet to znamená základnú voľbu. Na konci druhej svetovej vojny USA založili OSN sledujúc vlastné záujmy. Dnes ich ignorujú pre zásadne odlišné poňatie vlastného záujmu. OSN bola založená, aby zabránila ďalšej vojne medzi národmi. Dnes ju Spojené štáty považujú za slabú, skorumpovanú, neefektívnu a byrokratickú. Zároveň je však pre mnohých ľudí, vrátane Američanov, reprezentáciou sna o spoločenstve národov, riadenom medzinárodným právom a spolupracujúcim dialógom a konsenzom. Nech sú jej nedostatky akékoľvek, je nositeľom hlbokej ľudskej snahy po mieri. Zneuctenie tejto organizácie Bushovou administratívou a jej ochota konať samostatne, napriek odporu OSN vzbudzujú vo svetovej verejnosti veľké obavy.

Výzvou pre OSN a pre širšiu svetovú komunitu je fakt, že Spojené štáty už nie sú len jedným z ostatných národov. Sú impériom medzi národmi, čo je najzákladnejší kľúč k pochopeniu, prečo konajú tak ako konajú a prečo je medzinárodné spoločenstvo tak znepokojené. Amerika sa premenila na nespochybniteľnú superveľmoc, kontroluje krajiny a inštitúcie všade na svete. A to znamená, že si môže a bude nárokovať niektoré imperiálne prerogatívy. Predovšetkým po 11. septembri.

Túto realitu musí pochopiť svet aj samotní Američania – nech je túžba medzinárodného spoločenstva po konsenze dosahovanom cez OSN, či po spolupráci všetkých na základe medzinárodného práva, akákoľvek. Impériá si nárokujú právo konať na základe vlastných záujmov, keďže, z imperiálneho uhla pohľadu, moc znamená právo. Hoc boli Spojené založené na symbole slobody, impériá sú nevyhnutne o moci, závisia na sile. Pri hodnotení konania USA by si mal svet uvedomiť, že na základe histórie je vojenská moc nevyhnutne začiatkom a koncom impérií a že tieto sa snažia oslabovať medzinárodné právo a inštitúcie, aby maximalizovali manévrovací priestor a udržali si dominanciu. Jednou z chýb, ktoré svet robí, je, že USA stále vníma v súvislosti so slobodou, aj keď, v skutočnosti, dnes sú už omnoho viac o sile. V tom sa ukrýva význam konštatovania, že Amerika sa stala impériom.

Zároveň si Spojené štáty musia uvedomiť, že svet sa stále viac stáva integrovaným systémom. Pôsobí tu ekonomická globalizácia a technológia okamžitej komunikácie. V globalizujúcom sa svete záleží na kultúrnych nuansách a sociálnych rozdieloch omnoho viacej ako na vojenskej sile, otázky etnicity a náboženstva idú omnoho hlbšie, než štátnej moci. Úspešne vládnuť sa nedá len používaním moci. Hrubá sila nevytvára priateľov a nemení ľudské zmýšľanie.

Do úvahy treba stále viac brať civilizačný kontext vládnutia. Medzinárodná komunita vyžaduje vedenie, ktoré by bolo citlivé voči spoločenským a kultúrnym rozdielom, rovnako ako politickým a ekonomickým podmienkam. Potrebuje líderstvo, ktoré by podporilo integrujúce inštitúcie potrebné pre koncentráciu týchto komplexných faktorov do vhodnej štruktúry manažmentu globálneho systému. Integrovať diverzitu možno len trpezlivosťou a kompromisom. Žiada si to vypočuť všetky hlasy a tvorbu konsenzu v kontexte vzájomného rešpektu a medzinárodných noriem a procedúr. V tomto význame uspie líderstvo skôr vplyvom, než prinútením.

Táto interakcia medzi americkou mocou – nespochybniteľnou, orientovanou vojensky a namierenou unilaterálne – a potrebami integrujúceho sa sveta – vysoko diverzifikovaného, kultúrne podmieneného a vyžadujúceho si kompromis na efektívne riadenie – je štruktúrou, v ktorej bude americké impérium v 21. storočí hrať svoju unikátnu a špeciálnu úlohu. Výsledok potom ovplyvní Spojené štáty i zvyšok sveta – v dobrom i zlom.

USA budú z najväčšou pravdepodobnosťou dominovať 21. storočiu rovnako, ako Rím dominoval prvému. Kritickou otázkou teda nie je, či to budú USA robiť, ale či si priznajú, že to robia. Len ak vedome preberú úlohu lídra, budú schopní navrhnúť a implementovať koherentnú sériu politík potrebných pre globálnu stabilitu a prosperitu. To, ako sa USA chopia svojej úlohy imperiálnej republiky, určí ich vlastný osud, rovnako ako osud celej planéty, na dlhý čas. Vydržia, pokiaľ budú svoju dominanciu vykonávať v zhode s ideálmi, na ktorých boli založené, a pokiaľ sa budú schopní učiť zo skúseností predchádzajúcich impérií. Bude sa na nich spomínať ako na architekta prvého globálneho poriadku, alebo ako na tragédiu epických rozmerov.

Amerika je vo svojom momente sily, svet v momente integrácie. Ako sa zhodnú? Zažije svet pax Americana, americký mier? Či to bude pox Americana, americký mor? To je najzákladnejšou otázkou našich čias a témou mojej knihy „America as Empire: Global Leader or Rogue Imperium?“.

Jim Garrison, prezident Fóra o stave sveta


Ďalšie informácie môžete získať na stránke European Centre for Public Affairs.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA