Bipolárna Európa

Keď minister obrany USA, Donald Rumsfeld, označil postoj Francúzska a Nemecka v otázke americkej politiky voči Iraku ako postoj "starej Európy", pomenoval rastúci rozkol v rámci Severoatlantickej aliancie (NATO).

 

Podľa D. Rumsfelda existujú viaceré štáty, ktoré podporujú USA v boji proti “darebáckym štátom”. Mal tým na mysli stredoeurópskych členov NATO, ako aj kandidátske štáty na vstup do Aliancie a niektorých členov Európskej únie. Európska trhlina však môže byť hlbšia než D. Rumsfeld naznačil.

Viacero členov EÚ aj NATO vníma aktivity Francúzska a Nemecka ako ich pokus o ustanovenie kontinentálnej hegemónie, a preto sa pravdepodobne stretnú s odporom. Navyše, “noví” Európania na východe sú znepokojení nielen potenciálnou francúzsko-nemeckou dominantnosťou, ale najmä snahami o vylúčenie USA z európskeho kontinentu a novou suverénnosťou Ruska. Čím viac sa Moskva stavia na stranu Paríža a Berlína proti Washing-tonu, tým viac narastá úzkosť Varšavy, Vilniusu, Budapešti a Bukurešti.

Moskva sa totiž v súčasnosti teší z prí-ležitostí, ktoré jej poskytla vojna v Iraku. Prezident V. Putin môže využiť trhlinu v transatlantických vzťahoch, môže sa snažiť o vybudovanie “multipolárneho sveta” prostredníctvom oklieštenia americkej moci, môže obísť nemotorné bývalé satelity tým, že rokuje priamo s “vnútrom EÚ” a získava na exporte pre stúpajúcu cenu ropy. Moskva si musí zvlášť vychutnávať rozdelenie NATO, neschopnosť Európanov a frustráciu Američanov.

STREDNÁ A VÝCHODNÁ EURÓPA MEDZI MLYNSKÝMI KAMEŇMI

Východoeurópania sa v tejto súvislosti riadia dvoma zásadami – udržať Alianciu jednotnú a zachovať prítomnosť USA v Európe. Ak by sa aj prvá z nich nenaplnila, druhú je potrebné udržať pre vlastnú bezpečnosť. Obávajú sa totiž, že ak Francúzsko alebo Nemecko môžu zablokovať plánovanie obrany ich dlhodobého spojenca v NATO – Turecka – v súvislosti s voj-nou v Iraku (a to aj bez ohľadu na posvätný článok č. 5 Washingtonskej zmluvy), reakcia Bruselu na prípadné ohrozenie Estónska, Litvy či Poľska zo strany Ruska môže byť ešte menej presvedčivá.

Kandidátske krajiny na vstup do Európskej únie sú navyše znepokojené stanoviskami predsedu Zahraničného výboru Európskeho parlamentu, E. Broka, ktorý na ich adresu uviedol, že v súvislosti s Irakom sa nezrelo rozhodli pridať sa na stranu USA. Tým, že nezohľadnili pozície Európskej únie, môžu ohroziť vlastný vstup do tejto organizácie. Kým Brusel obviňuje Washington z taktiky zastrašovania, “vnútro EÚ” evidentne straší vlastných menších a zraniteľnejších susedov.

Bývalý prezident Francúzska, Valery Giscard d’Estaing, ktorý predsedá Konventu o budúcnosti Európy, varoval, že Maastrichtská zmluva vyzýva členov Európskej únie bez výhrad podporiť spoločnú pozíciu EÚ v zahraničnej politike. Problémom je však fakt, že žiadna spoločná pozícia EÚ k Iraku neexistuje a niektoré väčšie západoeurópske štáty, vrátane Veľkej Británie, Talianska a Španielska, sa postavili proti pozícii Nemecka a Francúz-ska. Cieľom zvolaného zvláštneho summitu Európskej únie má byť hľadanie spoločnej pozície členských a kandidátskych krajín k vojne v Iraku. Jeho výsledkom však môže byť ešte väčší rozkol v samotnej Únii.

NATO A EÚ NA KRIŽOVATKE

Severoatlantická aliancia aj Európska únia tak čelia kritickej skúške. EÚ pravdepodobne ovládnu rozpory, ktoré zablokujú budovanie Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP). Ak by totiž SZBP prednostne ovládol Paríž a Berlín, tak by sa stala jasnou hrozbou pre tie členské (a budúce členské) štáty Európskej únie, ktoré majú záujem na užšej spolupráci so Spojenými štátmi americkými. Tieto krajiny si totiž veľmi dobre uvedomujú, že keď nadíde čas pre efektívnu akciu, ako v prípade Balkánu v 90. rokoch, nebudú to ani francúzske, ani nemecké jednotky, ktoré im prídu na pomoc.

Samotná Severoatlantická aliancia sa môže stať pre Spojené štáty prebytočná, a to nielen z hľadiska vojenských kapacít a výkonnosti, ale aj z pohľadu kolektívnej politickej a diplomatickej podpory. Ak totiž bude Francúzsko a Nemecko naďalej blokovať USA v Organizácii spojených národov (OSN) i v NATO, tak možno v blízkej budúcnosti vznikne iná forma transatlantickej aliancie – aliancia, ktorá bude obchádzať “staré demokracie” európskeho kontinentu.

V takom prípade by štáty východnej Európy získali oveľa významnejšie strategické postavenie – nie kvôli výberu medzi Európou a Amerikou (ako niektorí naznačovali v Bruseli), ale z hľadiska ochrany Európy prostredníctvom udržania americkej angažovanosti na “starom kontinente”.

Hoci nové európske demokracie hrajú v súčasnosti z vojenského hľadiska len malú úlohu, Washington sa v nasledujúcej dekáde musí snažiť o zlepšenie ich vojenských kapacít. V kombinácii s Veľkou Britániou a juhoeurópskymi štátmi by tieto štáty totižto mohli vytvoriť dostatočnú protiváhu pacifizmu Francúzska a Nemecka. Nedávny nákup amerických stíhačiek F-16 je dobrý nielen pre obchod, ale je to aj dobrá politika a dlhodobý strategický plán Bieleho domu.

Ak sa Washington stretáva na strane Paríža, Berlína a Bruselu s obštrukciou, kritikou a neochotou spolupracovať, tak musí presmerovať svoje zdroje a preorien-tovať svoje priority na podobne zmýšľajúcich spojencov v Európe a Ázii. Či už je to pravda, alebo nie, z oficiálnych kruhov vo Washingtone zaznievajú názory, že USA by mali presunúť svoje vojenské základne z Nemecka do Poľska. Táto skutočnosť naznačuje, že USA už viacerých starých spojencov nepovažujú za spoľahlivých. USA by sa navyše mali zbaviť aj ilúzií o efek-tívnom “strategickom partnerstve” s oportunistickým Ruskom.


Článok vyšiel pôvodne v Washington Times 17.2.2003.

Autor je riaditeľ Východoeurópskych štúdií v Centre pre Strategické a medzinárodné štúdie (CSIS) vo Washingtone, D. C.

Pôvodný text môžete nájsť na stránke SFPA.

Ďalšie analýzy nájdete na stránke Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku.

REKLAMA

REKLAMA