Blair – od desiatich k piatim

Autor komentuje, ako zahraničná politika britského premiéra Blaira ovplyvňuje jeho mocenské postavenie na vnútropolitickej scéne i v jeho vlastnej strane. Zameriava sa predovšetkým na transatlantický aspekt jeho politiky.

 

Vojna v Iraku poriadne mieša kartami v britskej domácej politike. Tony Blair už nemusí čeliť iba stále silnejúcemu domácemu odporu voči invázii a opozícii vo vnútri vlastnej strany, ale aj podozrivo rýchlo sa meniacim názorom jeho politických súperov. Výsledkom sú skutočne nečakané politické spojenectvá.

Vojna v Iraku je jedným z dôvodov klesajúcej podpory Tonyho Blaira – a teda, napriek silnej vnútornej opozícii v jeho strane proti tejto politike, aj klesajúcej podpory Labouristickej strany – medzi voličmi. Jeho situáciu trochu uľahčuje, že z relevantných britských politických strán sa proti irackej vojne postavili otvorene iba liberálni demokrati – od počiatku boli proti útoku bez mandátu OSN, kritizovali okupačnú správu za jej neschopnosť znormalizovať situáciu a trvali na čo najrýchlejšom predaní skutočnej suverenity Iračanom. Konzervatívci, ktorí sú pre Blaira omnoho vážnejšou volebnou hrozbou, boli, naopak, ešte radikálnejšími zástancami útoku ako Blair sám. Pod vedením Duncana Smitha si minulý rok fakticky nepočínali ako opozícia a nesnažili sa získať body kritikou vládnej politiky, ktorá vyvolala bezprecedentné protesty. Blairov kabinet kritizovali skôr pre „nedostatok rozhodnosti“. Ešte pred začiatkom invázie nesúhlasili, podľa nich, s príliš zdĺhavými snahami o hľadanie odobrenia v Bezpečnostnej rade a žiadali okamžitý útok. Hoci britská politika nie je zďaleka len o Iraku, v očiach veľkej časti verejnosti sa tým fakticky zdiskreditovali minimálne do tej miery, ako Blairova vláda.

Blairove ťažkosti

Demokratizačnú misiu (hľadanie zbraní hromadného ničenia, ničenie globálneho terorizmu…) britská verejnosť do značnej miery neprijala. Situácia je dokonca stále horšia – žiadne zbrane hromadného ničenia (okrem pár akožedôkazov, ktoré nikoho nepresvedčili) sa nenašli (dokonca ani tie, ktoré im dodali samotné USA, keď bol ešte Saddám spojencom), nik neprišiel s presvedčivými dôkazmi napojenia al-Kajdy na Saddámov režim, k demokracii má krajina stále ďaleko. Jediné, čo okupanti dokázali (keď nepočítame rozdelenie bohatstva krajiny pre niekoľko firiem), bolo zakryť odpor a zlé spomienky na Saddámov režim v srdciach Iračanov nenávisťou k sebe samým a znepriateliť si aj tie skupiny, ktoré ich mohli pôvodne podporovať – napríklad šiítov. A nakoniec, po masakre vo Falúdžii prišli šokujúce odhalenia týrania a mučenia, ktorému sú vystavení (často nevinní) Iračania zadržaní v Američanmi kontrolovaných väzniciach. Nech už to je individuálne zlyhanie, alebo systémový chyba (čo sa zdá pravdepodobnejšie), ničia sa posledné zvyšky morálnych argumentov, o ktoré sa okupačná správa mohla opierať.

V tejto nepríjemnej situácii musí Blair čeliť ďalšej komplikácii – voľbám. Nie síce parlamentným, ale napriek tomu dôležitým júnovým voľbám do Európskeho parlamentu a (čo je v britskom kontexte ešte podstatnejšia udalosť) regionálnym voľbám v ten istý deň. Irak bude bezpochyby figurovať medzi hlavnými otázkami predvolebnej kampane. So svojim protivojnovým postojom môžu priamo získať len liberálni demokrati, nepriamo však aj toryovci – nezískajú síce hlasy sklamaných labouristických voličov, no aj sa tí rozhodnú nevoliť, ich výsledku to pomôže. K podobnej situácii (aj keď z iných dôvodov) došlo v európskych voľbách v roku 1999 – ak by v niektorých volebných okrskoch v severnom Anglicku šli voliť čo i len všetci členovia Labour Party, jej výsledok by bol omnoho lepší.

Politická akrobacia

Aj napriek tomu, že si konzervatívci svojou politikou „blairskejší ako Blair“ zatarasili cestu do protivojnového tábora, urobil ich líder Michael Howard ukážkovo populistický pokus – v denníku The Independent (prevažne veľmi kritickom voči irackej vojne) uverejnil minulý štvrtok článok, v ktorom žiada od Blaira, aby otvorene povedal, v čom sa názory jeho vlády na vojnu v Iraku líšia od názorov Bushovej administratívy, a v čom sú odlišné. Inými slovami – aby Blair priznal, že úplne súhlasí s politikou Washingtonu, alebo ju otvorene kritizoval.

Howard mal dosť politickej sebareflexie a pamäte na to, aby zopakoval svoju podporu pre irackú vojnu, napriek tomu je jeho článok jasným pokusom ukrojiť si kúsok z koláča antiamerikanizmu a antiblairizmu prameniaceho z rastúceho odporu verejnosti voči vojne. Ako píše v článku pre The Independent Andrew Grice – ešte v marci hovoril Howard na konferencii organizovanej mediálnym impériom Ruperta Mudrocha, pred prevažne proamerickým publikom, že Británia by nemala medzi seba a svojho hlavného spojenca vsunúť „ani len cigaretový papierik“.

Medzi dôvodmi, pre ktoré sa mal Blair rozhodnúť podporiť americkú inváziu v Iraku, dokonca sa na nej priamo a vo veľkom rozsahu zúčastniť, mala byť snaha ovplyvniť transatlantického spojenca v jeho unilaterálnom presadzovaní záujmov Spojených štátov (ako ich definuje Bushova administratíva) bez ohľadu na názory zvyšku sveta. Chcel „krotiť“ Spojené štáty hlboko presvedčené o svojom potenciáli presadzovať politiku, ktorá im absolútne vyhovuje. Primiešaním Blaira sa mala z verzie „Bush original“ vytvoriť verzia „Bush light“. A v tomto kontexte je v Howardovom článku jedna veľmi správna poznámka – britský premiér sa príliš často skrýva za argument „špeciálneho partnerstva“ s Washingtonom a mimoriadnej situácie, aby nemusel dávať odpovede, ktoré by pomohli zhodnotiť jeho úspešnosť v „krotení“ USA. Doterajší vývoj poskytuje dosť dôkazov na to, že je skôr zúfalo neúspešný – to však nič nemení na fakte, že Howardova náhla starosť o to, čo sa vlastne nad Atlantikom deje, nie je ničím iným, ako snahou zarobiť nejaké hlasy na príťažlivej téme. Aby sme však boli objektívni – takto sa správa každý “volebne” premýšľajúci politik.

Ostré reakcie

Napriek svojej priehľadnosti vyvolal Howardov článok okamžité a ostré reakcie. Jack Straw, minister zahraničný vecí v Blairovej vláde, sa vyjadril, že zatiaľ čo rozdielne názory USA a Británie na otázky ako Kjótsky protokol, medzinárodný obchod, či izraelsko-palestínsky konflikt sú dostatočne známe, „prepieranie špinavého prádla“ medzi týmito dvoma partnermi by v prípade Iraku ničomu nepomohlo. Podľa Strawa by jednak „poškodilo morálku britských vojsk v Iraku“, naviac by situáciu nijak nepomohlo zmeniť. Podľa neho totiž omnoho viac funguje úprimný rozhovor medzi partnermi, ako „megafónová diplomacia“.

S odsúdením sa poponáhľal aj líder liberálnych demokratov Charles Kennedy. Howard sa mu svojou rétorikou zdanlivo pokúsil ukradnúť nejaké ovečky z protivojnového košiara a tak ho v minuloťýždňovom piatkovom článku obvinil z „cynického a nezakrytého oportunizmu“. Rýchlo tiež pripomenul, že to bola jeho strana, ktorá od samotného počiatku žiadala zainteresovanie medzinárodnej komunity, kontrolu OSN nad operáciami, a rýchly prechod suverenity do rúk Iračanov.

Transatlantické paradoxy

Skutočné paradoxy vyvoláva situácia v transatlantických vzťahoch. Otvorené vyjadrenie rozdielov medzi USA a Britániou, teda vlastne kritiku Bushovej politiky, žiada Howard, ktorý je jedným z najviac proamerických členov britského parlamentu. Má veľmi úzke vzťahy s republikánmi aj niektorými demokratmi a keby si jeho strana mohla vybrať, ku ktorému brehu Atlantiku by mali byť Britské ostrovy bližšie, nebol by to ten európsky.

Na druhej strane, Blair sa na nedávnej návšteve USA nestretol s demokratickým prezidentským kandidátom Kerrym, hoci boli obaja v ten istý deň v New Yorku a demokrati sú tradičnými politickými spojencami labouristov. Vzhľadom na situáciu sa dokonca rozhodol neangažovať v prezidentských voľbách. O koreňoch tohto postoja, ktorý musel demokratov sklamať, hovorí v jednom zo svojich článkov Robin Cook. Po nástupe Bushovej administratívy bol britský premiér ešte odhodlanejší pracovať na blízkej spolupráci medzi USA a Britániou, než za Clintona. Podľa Cooka tak chcel vopred vziať britským konzervatívcom jeden argument – že Bushova administratíva potrebuje v Británii dobrého spojenca, ktorou môže byť len toryovská vláda. Ak je to pravda, bola táto kalkulácia úplne chybná. Ako dodáva Cook, v súčasnej situácii by nemohli labouristi vymyslieť lepší volebný slogan, ako „Voľte toryovcov, najlepších partnerov pre Busha“.

Podobné kalkulácie však vládnu aj na druhej strane Atlantiku. Republikáni, ktorých poradcovia pomáhajú britským konzervatívcom skrátiť labouristickej vláde život, sa zároveň o Blaira obávajú. Nehrozí síce obrat podobný Španielsku – hlavná opozičná strana vojnu v Iraku podporuje a po volebnom úspechu by sa rýchlo vzdala aj požiadavky verejnej kritiky USA – pre Biely dom je však nebezpečná vnútorná opozícia v Labour Party. A čím sú toryovci úspešnejší (teda čím sú labouristi slabší), tým nepevnejšie je Blairovo postavenie vo vnútri vlastnej strany. Britský systém dvoch strán (s drvivým úspechom liberálnych demokratov sa nepočíta) mnoho manévrovacieho priestoru neponúka.

Výhodný oportunizmus

Pravdepodobne najtriezvejšie zhodnotil situáciu Robin Cook, ktorý odišiel s Blairovej vlády práve kvôli nesúhlasu s irackou politikou. V článku v piatkovom The Independet píše, že Howard je oportunista, no britskom straníckom systéme je to priam povinnosťou lídra opozície. Labouristickí lídri by sa mali namiesto starostí o „morálku vojsk“ zaoberať názormi svojich voličov. Nie z populistického nutkania získať čo najviac hlasov, ale preto, že ich politika nefunguje a súčasne je nepopulárna. Blair nekriticky trvá na „najväčšej britskej zahraničnopolitickej chybe od čias Suezu“ (ako angažovanie sa v irackej invázii nazýva Cook) a je to stratégia neprinášajúca žiadne výsledky – ani v domácej politike, ani v Bielom dome, ani v Iraku.

Už teraz je zrejmé, že voľby do Európskeho parlamentu budú pre labouristov katastrofou a dobre nedopadnú ani regionálne voľby. Problémy majú dokonca aj tí labouristickí kandidáti, ktorí sa jednoznačne postavili proti oficiálnej irackej politike – ako je starosta Londýna Ken Livingstone. Za predpokladu, že Michael Howard a jeho poradcovia majú aspoň trochu racionálne politické myslenie (bez ohľadu na názor na jeho postoje a politiku jeho strany o tom nemožno pochybovať), nemôžeme ich upodozrievať z toho, že sa svojim krokom pokúsili v skutočnosti získať nejaké hlasy labouristov, či z protivojnového tábora. Napriek tomu v celej situácie pravdepodobne získajú. Dalo sa predpokladať, že Blair teraz nezmení svoju politiku a nezačne otvorene kritizovať Biely dom. Na druhej strane, po zverejnení Howardovej výzvy a odmietavej reakcii vlády sa v očiach verejnosti ocitol britský premiér ešte bližšie pri Bushovi. A to je, v dnešnej situácii, nezávideniahodná pozícia. Hoci potenciálni labouristickí voliči v európskych či regionálnych voľbách kvôli tomu konzervatívcov voliť nepôjdu, môžu sa rozhodnúť zostať doma. To konzervatívcom výrazne pomôže. A horkosť tých pár verejných obvinení môže jej lídrovi osladiť relatívny volebný úspech. Howardovi tento oportunizmus politickú kariéru nepoškodí, Blairovi však pravdepodobne áno.


Ďalšie analýzy môžete nájsť na stránkach SLOVA o Európskej únii

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA