Drobiace sa piliere Západu na Strednom východe

Pred dvesto rokmi predznamenal Napoleonov príchod do Egypta vznik moderného Blízkeho východu. Dnes, takmer 90 rokov po zániku Osmanskej ríše, 50 rokov po skončení kolonializmu a osem rokov po zahájení vojny v Iraku, naznačujú revolučné protesty v Káhire, že možno prebieha ešte jeden posun.

Daniel Korski je popredný odborník na politickú situáciu. Pracuje v European Council on Foreign Relations.

Tri piliere, na ktorých stál vplyv Západu voči Blízkemu východu- teda silná vojenská prítomnosť, obchodné väzby a reťazec štátov závislých na dolári- sa rúca. V dôsledku toho je možné, že Blízky východ, ktorý sa vynorí v nadchádzajúcich týždňoch a mesiacoch, bude pre Západ oveľa ťažšie ovplyvniteľný.

Prvý pilier- vojenská prítomnosť- siaha do obdobia francúzskej a britskej okupácie niektorých častí Osmanskej ríše po prvej svetovej vojny a posilnili ho vojenské väzby, ktoré tu počas studenej vojny nadviazali Spojené štáty a Sovietsky zväz. V roku 1955 bol Západ dokonca tak silný, že pozoruhodným spôsobom spojil Turecko, Irak, Irán a Pakistan do svojho kruhu západoázijskej obdoby NATO známej ako „Bagdadský pakt“.

Taktiež jomkippurská vojna v roku 1973 bola pekným príkladom západného a sovietskeho vojenského vplyvu. Egyptská armáda odpaľovala československé rakety ráže 130 mm, zatiaľ čo sýrske migy bojovali nad Golanskými výšinami s izraelskými skyhawkami. Americký a sovietsky vplyv sa však neobmedzoval len na bojové pole, keďže obe krajiny dávali svoju prítomnosť pocítiť tiež vysoko v štruktúrach velenia. Počas studenej vojny zasa vojenské inštalácie v Perzskom zálive chránili dodávky ropy Západu a odrážali baasistický Irák aj Irán ajatolláha Rúholláha Chomejního od uchvátenia drahocenných ropných vrtov, či priškrtenia exportných trás.

Tento vojenský pilier však vytrvalo erodoval. Jedným z prvých príznakov bol neúspech operácie „Orlí pazúr“ na záchranu amerických rukojemníkov v Iráne v roku 1980. Ďalšia prasklina sa objavila v roku 1983 v podobe útoku Hizballáhu na kasárne americkej námornej pechoty v Bejrúte, čo vyvolalo náhly odchod USA z Libanonu. Po invázii do Iraku v roku 2003 sa americké jednotky stiahli aj zo Saudskej Arábie a zistili, že ich konvenčná vojenská sila sa nemusí nutne pretaviť na vplyv v dotyčnom mieste.

Rovnako druhý pilier blízkovýchodnej úlohy Západu- teda komerčné väzby- zoslabol. Spojené štáty bývali hlavným obchodným partnerom štátov v Perzskom zálive, ale to sa zmenilo. V roku 2009 exportovala Saudská Arábia 57 percent svojej produkcie surovej ropy na Ďaleký východ a len 14 percent do USA. V reakcii na tento posun uskutočňuje kráľ Abdalláh od roku 2005 politiku orientácie na Východ, čoho výsledkom je obchod v hodnote prevyšujúcej 60 miliárd dolárov.


Skrátené znenie príspevku uverejňujeme v spolupráci s Project Syndicate. Jeho úplné znenie v českom jazyku nájdete na tejto linke.

 

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA