EÚ ako obor na hlinených nohách

V komentári sa autor zamýšľa nad tým, čo môže Britské predsedníctvo urobiť pre zlepšenie vonkajšieho obrazu Európskej únie.

SLOVO, Partner
SLOVO, Partner

 

Keď odovzdávalo Luxembursko k 1. júlu Veľkej Británii rotujúce predsedníctvo Európskej únie, pociťovalo nešťastné veľkovojvodstvo veľkú dávku sklamania až hanby. Do historických análov dvadsaťpäťky sa nezapíše tým, čo všetko počas polročného obdobia na čele pestrého spolku zvaného EÚ dokázalo, ale tým, čo mu nevyšlo. Každému sa okamžite vynárajú z pamäti dva momenty: fiasko ústavnej zmluvy a fiasko rozpočtu na roky 2007-2013. Obe zlyhania nezostali bez odozvy vo svete a určite nepomohli formujúcemu sa európskemu kolosu postaviť sa pevnejšie na nohy, aby nezaostával za dvoma najvážnejšími globálnym spoluhráčmi – USA a Čínou.

Do multipolárneho sveta patrí aj Rusko ako druhá vojenská superveľmoc a Japonsko ako druhá najsilnejšia ekonomika sveta. Kreslo v lóži najvýznamnejších má rezervované druhá najľudnatejšia krajina sveta India, ktorej vyše miliarda obyvateľov pretvára indickú ekonomiku na pretekára prvej desiatky s cieľom zúčastniť sa v semifinále a neskôr vo finále s Čínou.

Tieto globálne dimenzie majú na pamäti aj európske mocnosti s dlhou koloniálnou minulosťou, najmä Spojené kráľovstvo, Francúzsko a Španielsko. Široký rozhľad si z praktických dôvodov udržiava i Nemecko, ktoré má najsilnejšiu európsku ekonomiku a je najväčšími svetovým exportérom stojacim pred USA, treťou Čínou a štvrtým Japonskom. Podľa synergického potenciálu by mohli spojené ekonomiky členov 470-miliónovej EÚ predbehnúť 300-miliónové Spojené štáty. Namiesto toho sa ich zaostávanie za zámorským hegemónom prehlbuje.

Američanom je potkýnanie sa transatlantických partnerov v NATO trápne a v mnohom svojich európskych bratrancov ani nechápu. Najviac nechápu to, prečo sa Európania viac nesnažia podnietiť hospodársku výkonnosť zoštíhlením svojho veľkorysého sociálneho systému. Medzi americkou mocenskou elitou a masami je pomerne veľká priepasť. Jedni i druhí vedia, že USA čaká veľmocenský súboj o prvenstvo s Čínou, ale majú odlišné predstavy o tom, či a akých spojencov by mali vo svete hľadať.

Pre belošského väčšinového obyvateľa USA predstavuje Európa najprirodzenejšieho zámorského partnera. Podnikateľské špičky v USA však rozmýšľajú menej historicky a nostalgicky, pretože globalizačné zoskupovanie kapitálu ich vedie k spájaniu sa s nadnárodným kapitálom bez ohľadu na pôvod a vlastnícke konštelácie. Spojené štáty sa už za prezidenta Clintona začali výrazne označovať za tichomorskú veľmoc, pretože z podnikateľského hľadiska sú nenasýtené ázijské trhy lákavejšie ako európske.

USA sú relatívne mladá krajina a väčšina jej obyvateľstva sa prisťahovala z Európy. Medzi imigrantmi sa zvyklo hovoriť, že skutočným Američanom sa novoprišelec stáva vtedy, keď odhodí svoju európsku príťaž. Aj Spojené štáty sú ako krajina pripravené zbaviť sa európskeho bremena, ak by ich starý kontinent brzdil v rozlete. Američania nástojčivo radia Európanom urýchliť radikálne reformy, a keď ich niektoré západoeurópske štáty nepočúvajú, mávnu beznádejne rukou a utrúsia iba známe porekadlo: „Komu niet rady, tomu niet pomoci.“ V tomto kontexte sa nezdajú výroky amerického prezidenta Busha pred odletom na škótsky summit G 8 také poburujúce, keď vyhlásil, že sa necíti byť zaviazaný Tonymu Blairovi za vernosť v Iraku, a nenechá sa preto od Blaira nahovoriť k ústupkom vo veci Kjótskeho protokolu. Amerika by rada ustúpila, keby to učinila aj Čína a India. Tie sa však k ekologickým záväzkom nemajú, pretože by ohrozili sľubnú expanziu svojich ekonomík. Bush hodlá preto na summite zdôrazňovať riešenie znečisťovania a otepľovania pomocou technologického pokroku a nie medzinárodných dohovorov.

Čína a India sa dívajú na Európsku úniu už dávnejšie ako na chorého starca. Stroskotanie európskej ústavy len potvrdilo povesť EÚ ako klubu hašterivých dôchodcov. O nič menej zhovievavé názory na európsku impotenciu nemajú ani východoázijskí tigri, ktorí sa snažia vyvarovať sebauspokojenia a spohodlnenia, do akého upadla druhá a tretia povojnová generácia Japoncov. Do nezávideniahodnej globálnej „ligy lúzerov“ zaraďujú i Rusko, ktoré pôsobí ako hospodársky nekompatibilné s Európou, USA i Áziou. Menej pesimisticky vnímajú európsky priestor na chradnúcej japonskorusko-európskej osi príslušníci arabského a islamského sveta. Potešilo ich, že EÚ otvorí 3. októbra predvstupové rokovania s Tureckom, a láka ich vyhliadka na odomknutie kresťanského kontinentu islamskej krajine, aj keď usilovne sa sekularizujúcej. Úniu nezatracujú ani africké krajiny, pretože zostáva pre nich významným poskytovateľom rozvojovej pomoci a pod britským predsedníctvom možno viac otvorí svoje trhy dovozu plodín z čierneho kontinentu.

Mnohé zo spomínaných pohľadov na EÚ vo svete sú unáhlené a paušalizujúce. Trendy, ktoré sa nám zdajú nezvratné, sa môžu zajtra obrátiť. Európa už zažila niekoľko prudkých dejinných zvratov. Jej ťažkopádnosť a zdráhanie pri prijímaní novôt ju uchránili pred prirýchlym poddaním sa ideológiám, ktoré sa pasovali za jediné správne, dejinne nevyhnutné a celosvetovo platné. Možno pomaly predsa len ďalej zájde.


Ďalšie komentáre a analýzy nájdete na stránkach týždenníka Slovo

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA