Európa a Blízky východ

Autor hodnotí politiku EÚ voči Blízkemu východu v porovnaní s politikou Spojených štátov. Konštatuje pri tom, že „zjednotená Európa má potenciál súťažiť s USA ako jediná superveľmoc na Blízkom východe“.

SFPA, Partner
SFPA, Partner

 

Vzťahy Európskej únie s krajinami na Blízkom východe sú ovplyvnené nielen americkou prítomnosťou v regióne, ale i nedávnym rozšírením únie. Rozšírenie EÚ je pre Blízky východ výzvou, v ktorej sa skrývajú negatíva i nové príležitosti. Zjednotená Európa má potenciál súťažiť s USA ako jediná superveľmoc na Blízkom východe a ponúka sa jej tak šanca byť hlavným politickým a ekonomickým partnerom mnohých krajín v tejto oblasti.

Európska blízkovýchodná politika je už v súčasnosti vnímaná arabskými krajinami a Iránom ako vyváženejšia a férovej-šia než americká, a to najmä v otázkach kľúčového charakteru. V krátkodobom horizonte sa však Európa pravdepodobne väčšmi zameria na vnútornú konsolidáciu po rozšírení, čo pôjde na úkor jej vzťahov s krajinami na Blízkom východe. V nasle-dujúcich riadkoch sa sústredím na prístup EÚ v štyroch oblastiach: terorizmus, arabsko-izraelský konflikt, Irak a demokratizácia. Budem si pri nich všímať, najmä ako sa na prístupe EÚ odrazí jej rozšírenie a americká prítomnosť v regióne.

Terorizmus

Bombové útoky v Madride prinútili európske štáty prehodnotiť spôsob boja proti terorizmu. Útoky však neviedli k drastickému posunu v európskom strategickom myslení. Na summite v Bruseli 25. – 26. marca prijali európski lídri silný protiteroristický balíček, ktorý obsahoval: 1. zvýšenie zdieľania informácií tajných služieb jednotlivých členských krajín medzi vládami a 2. menovanie Gijsa de Vriesa, bývalého holandského ministra vnútra za prvého šéfa vnútornej bezpečnosti EÚ. Jednota a rozhodnosť nekompromisného postoja k terorizmu, preukázaná na bruselskom summite, pravdepodobne nebude otrasená rozšírením únie. Noví členovia sú v otázkach stability a bezpečnosti rovnako neoblomní ako ktorákoľvek zo starších členských krajín. Zaistenie bezpečnosti je totiž hlavnou podmienkou, aby bolo členstvo v tomto zoskupení pre všetky krajiny prínosom. Madridské útoky však Európu nepriviedli ani o krok bližšie k vízii, akú má o boji proti terorizmu Washington. Naopak, len sa silnejšie prejavili staré nezrovnalosti s Bushovou administratívou. Predmetom verejnej diskusie bolo opäť presvedčenie, že Amerikou vedená vojna v Iraku dala teroristom nové zámienky na ďalšie operácie. Existujú určité indície, že voliči, ktorí odmietli proamerickú vládu premiéra Josého Mariu Aznara po marcových útokoch, tak urobili aj preto, lebo verili, že účasť Španielska v irackej vojne len vyprovokovala teroristov. Na zdesenie Bushovej administratívy prvým krokom novej vlády socialistov v Španielsku bolo stiahnutie síl z Iraku. Prieskumy verejnej mienky v Británii a Taliansku, ktoré nasledovali po madridských útokoch, svedčili o obavách občanov uvedených štátov, že sú ďalšími na zozname teroristov.

Názory EÚ a Washingtonu na otázku terorizmu sa rozchádzajú najmä v dvoch rovinách. Po prvé, existuje podstatný rozdiel v spôsobe, akým obaja aktéri vnímajú nedávne udalosti. Pre USA je 11. september zlomovým bodom, ktorý viedol k pri-jatiu novej stratégie – Bushovej doktríny. Táto doktrína zavádza princíp preventívneho zásahu, ktorého cieľom je pohltiť hrozbu ešte skôr, než sa stihne zhmotniť a uskutočniť. Irak bol prvým testom tejto doktríny. Pre Európu bol 11. marec len budíčkom upozorňujúcim na reálnosť teroristickej hrozby. Definujúcou skúsenosťou pre zmenu bezpečnostnej stratégie bol koniec studenej vojny a rozšírenie únie. Po druhé, európski lídri trvajú na potrebe vyrovnať sa s korienkami a príčinami terorizmu. Súčasťou tohto prístupu je opakovaná snaha dospieť k riešeniu izraelsko–arabského konfliktu a tiež podniknuté kroky na zvýšenie úlohy OSN pri irackej tranzícii k demokracii. USA na druhej strane sa zaoberajú skôr prejavmi terorizmu než jeho príčinami.

Európa aj Washington sa zhodujú na potrebe postaviť sa proti terorizmu rozhodne a odmietajú akýkoľvek kompromis s teroristami. Táto zhoda bola dokumentovaná napríklad aj jednotným nie predstaviteľov EÚ na Bin Ládinov nedávny návrh na prímerie. Bin Ládin navrhoval zastavenie útokov na európske štáty, ak sa zaviažu nenapádať moslimov. Vzájomné porozumenie medzi EÚ a Amerikou sa črtá aj v uvedomení si, že boj s terorizmom si vyžaduje podporu demokracie, ochranu a garanciu ľudských práv a zlepšovanie ekonomických príležitostí v krajinách blízkovýchodného regiónu. Európania už veľmi dlho zdôrazňujú, že jedným z kľúčo-vých bodov v predchádzaní terorizmu je vyriešenie otázky Palestíny. Bushova administratíva však v tejto oblasti málo prisľúbila a ešte menej vykonala. K európskemu prístupu však možno mať niekoľko námietok. Po prvé, spoliehanie sa na byrokratickú koordináciu nemusí byť postačujúce a v konečnom dôsledku ani efektívne. Rovnako ako v USA, kde sa rôzne spravodajské agentúry zdráhali vzájomne si vymieňať informácie, ani v Európe si s jednotnou stratégiou proti terorizmu neporadili lepšie a menovanie „protiteroristického cára“ by mohlo pridať ďalšiu rovinu byrokracie, bez zväčšenia účinnosti.

Po druhé, kým Európu obdivovali za férový prístup k Blízkemu východu mnohí moslimovia, spôsob, akým Európa zaobchádza s moslimskými menšinami na svojom území, je, naopak, predmetom nespokojnosti v moslimskom svete. S veľkým nesúhlasom sa stretlo napríklad nedávne rozhodnutie Francúzska zakázať moslimským ženám nosiť vo verejných budovách hijab (pokrývku hlavy). Mnoho moslimov si tento zákon interpretovalo ako súčasť „západnej vojny“ proti islamu a dá sa predpokladať, že toto rozhodnutie sa zapísalo aj do zoznamu, ktorý si vedú teroristi či extrémni islamisti.

Arabsko-izraelský konflikt

Európska únia hrá na Blízkom východe rozhodujúcu úlohu najmä v súvislosti s mierovým procesom medzi Izraelom a Palestínou. Vyriešenie tzv. arabsko-izraelského konfliktu bolo vždy záujmom európskych lídrov a veľmi dlhé obdobie sa nachádza medzi prioritami zahraničnej politiky únie. Medzi mnohými Európanmi existuje silný konsenzus v tom, že EÚ by mala hrať v tomto smere ešte významnejšiu úlohu.

Historicky únia podporovala založenie Palestínskeho štátu, odsúdila izraelskú okupáciu a výstavbu osád a trvala na tom, že status Jeruzalema či ďalšie dôležité otázky nesmú byť rozhodnuté unilaterálne. Od podpisu dohôd z Oslo medzi Izraelom a Palestínou bola EÚ hlavným prispievateľom finančných zdrojov Palestínskej samospráve.

Od vypuknutia druhej palestínskej intifády v septembri 2000 sa európske úsilie sústredilo najmä na utlmovanie prejavov násilia na oboch stranách a nabádanie predstaviteľov Izraela a Palestíny, aby sa vrátili späť za rokovací stôl. Celková pozícia EÚ bola vyváženejšia ako pozícia USA. Spojené štáty konzistentne podporujú pozíciu Izraela a už menej sú vnímavé k palestínskym požiadavkám. Kým EÚ aj USA odsúdili samovražedné útoky zo strany Palestínčanov, EÚ odsúdila aj násilie zo strany Izraela.

Európska únia napríklad kritizovala nedávne atentáty na palestínskych vodcov, USA však podporovali právo Izraela brániť sa. EÚ trvá na tom, že zabíjanie bez súdneho procesu nie je v súlade s medzinárodným právom. Rovnako to podkopáva koncept „vlády zákona“ a spravodlivosti, ktorý je jednak dôležitým pre boj s terorizmom a zároveň je jedným z posolstiev, ktoré sa „demokratický svet“ snaží odovzdať nedemokratickým krajinám.

EÚ rovnako odsúdila unilaterálnu akciu izraelského premiéra Ariela Sharona v súvislosti s pásmom Gazy. Vyhlásila, že Izrael musí odstrániť obmedzenia pohybu Palestínčanov, prestať budovať ďalšie osady v okupovaných teritóriách, ako i zasta-viť výstavbu „bezpečnostného múru“ na Západnom brehu. EÚ rovnako povedala, že neuzná žiadne zmeny hraníc z roku 1967, pokiaľ nebudú dosiahnuté po vzájomnej dohode Izraela a Palestíny. EÚ sa teda cíti zaviazaná pravidlami stanovenými v „Cestovnom pláne“ (Roadmap). Zároveň únia uprednostňuje rokovanie a partnerský prístup pred vnucovaním riešení.

Európsky vyrovnaný postoj k izrael-sko-arabskému konfliktu si vyslúžil rešpekt Palestínčanov a Arabov vo všeobecnosti. Kým Palestína a arabské krajiny trvajú na dôležitosti úlohy Európy v riešení sporu, Izrael tým nie je veľmi potešený, pretože to vníma ako zaujatý postoj, motivovaný rastúcim antisemitizmom v Európe.

Skutočnosť, že politika EÚ nie je poznačená antisemitizmom, by sme mohli ukázať na reakcii lídrov únie na výsledky nedávneho prieskumu Európskej komisie. V prieskume, publikovanom 3. novembra 2003, 59% zo 7 500 respondentov označilo Izrael za „hlavnú hrozbu svetovému mieru“; v Británii to bolo 60%, v Rakúsku 69% a v Holandsku 74% opýtaných. Výsledky prieskumu viedli mnohých európskych ministrov zahraničných vecí k potrebe „ospravedlniť sa“ za tieto zistenia a mnohé EÚ krajiny zorganizovali konferencie, na ktorých sa diskutovalo o probléme antisemitizmu na európskom kontinente. Takáto odpoveď zo strany mnohých európskych krajín demonštruje, že Európa oficiálne antisemitizmus odsudzuje. Aký je postoj „novej desiatky“ k arabsko-izraelskému konfliktu? Od konca studenej vojny mnoho z bývalých krajín Varšavského paktu podniklo kroky na zlepšenie vzťahov s Izraelom. Dúfali, že im to môže prospieť jednak po ekonomickej stránke a že zlepšené vzťahy budú môcť zúročiť aj vhľadom na ich vtedajšiu ašpiráciu na členstvo v NATO a EÚ. Takýto posun v zahraničnej politike bývalých východoeurópskych krajín ide však na úkor ich vzťahov s arabským svetom. Takýto postup nekorešponduje s verejnou mienkou v týchto krajinách, ktorá je bližšia zvyšku európskych krajín než k USA. Keďže však v súčasnosti väčšina týchto krajín už spečatila svoj vstup do únie, môžu si „dovoliť“ pristupovať k izraelsko-palestínskemu konfliktu tak ako zvyšok EÚ.

Irak

Iracká vojna spôsobila určitú trhlinu v zahraničnej politike EÚ. Británia, Španielsko a Taliansko neochotne kráčali po boku Spojených štátov, kým Francúzsko a Nemecko sa postavili jednoznačne proti vojenskému zásahu bez súhlasu OSN. Medzi krajinami, ktoré poskytli USA politickú podporu a menšie mierotvorné sily, boli siedmi z nových členov únie: Česká republika, Estónsko, Maďarsko, Litva, Lotyšsko, Poľsko a Slovensko; prispeli aj kandidátske krajiny Bulharsko a Rumun-sko. Väčšina z týchto krajín sa do „Aliancie ochotných“ zapojila s veľkým nadšením – poslúchli nátlak USA a očakávali isté finančné výhody. Pár týždňov pred vojnou boli vzťahy v transatlantickej aliancii bezprecedentne naštrbené. Donald Rumsfeld vyhlásil, že Francúzsko a Nemecko možno považovať za „starú Európu“, čo značne nahnevalo vlády dotknutých štátov. Veľa ľudí v Ame-rike považovalo vojnu proti Iraku za súčasť vojny proti terorizmu; tento pocit však nezdieľala väčšina Európanov. Rozdiely vo verejnej mienke medzi Európanmi a Američanmi možno čiastočne vysvetliť spôsobom, akým sa táto otázka zobrazovala v médiách. Nedávny prieskum, ktorý realizoval Program on International Policy Attitudes, zistil, že americkí diváci sú jednoducho zle informovaní. Nadpriemerne nepresní boli najmä tí, ktorí za svoj hlavný zdroj správ uvádzali Fox News. 67% z opýtaných divákov Fox News si myslí, že existujú jasné dôkazy o tom, že Husajn spolupracuje s Bin-Ládinom, a 22% povedalo, že USA našlo v Iraku zbrane hromadného ničenia.

Kým mnoho z európskych vlád odsúdilo činy bývalého irackého režimu, nesúhlasili s použitím sily na jeho odstránenie. Prieskumy verejnej mienky, ako i protivojnové demonštrácie ukázali, že vojna proti Iraku je v Európe značne nepopulárna. I keď sa vlády Británie, Talianska a Španielska pripojili k vojne, ich domáce obyvateľstvo s ňou prejavovalo výrazný nesúhlas. Európa zaujala kritický postoj najmä k faktu, že USA zvolili unilaterálnu stratégiu. Ďalej, väčšina európskych krajín verila, že invázia a následná okupácia Iraku poskytne teroristom nové odôvodnenie pre ich budúce aktivity. Európania jednoducho vnímali irackú vojnu ako niečo, čo teroristov skôr podráždi a vyprovokuje, než odstráni dôvody ich existencie. Po roku od odstránenia Saddámovho režimu sa ukázalo, že zo strany USA išlo o hrubé chyby v odhade situácie, nepresné spravodajské informácie, ako i o zlý úsudok. Kým USA aj Európa podnikli niektoré kroky na zladenie rozdielov medzi sebou, väčšina krajín EÚ stále požaduje väčšie zapojenie OSN a NATO v Iraku. Sľúbené odovzdanie suverenity irackej vláde by mohlo byť príležitosťou na skutočne multilaterálnu mierovú misiu, v ktorej by hrali úlohu aj EÚ, Rusko, Čína či niektoré z krajín Blízkeho východu. Demokracia

Európske vlády podporovali demokratické reformy na Blízkom východe mnoho rokov. Aj keď tieto iniciatívy nevyprodukovali obrovské výsledky, minimálne poukazujú na oveľa väčšie odhodlanie venovať sa otázke ľudských práv a vlády zákona, než aké sme kedy mohli vidieť zo strany USA. V súčasnosti je EÚ konfrontovaná s americkou Veľkou blízkovýchodnou iniciatívou (Greater Middle Eastern Initiative, GMEI), ktorá bude formálne predstavená na najbližšom stretnutí G 8 v júni 2004. Jej hlavnou myšlienkou je motivovať vlády v arabských a moslimských krajinách k vykonaniu politických a ekonomických reforiem, za čo by mohli získať politickú a ekonomickú podporu.

I keď sa USA snaží koordinovať svoju iniciatívu s krajinami EÚ a pokúšajú sa odštartovať GMEI ako globálnu iniciatívu, európske krajiny prišli s dvoma námietkami. Po prvé, je veľmi ťažké dôverovať zámerom Spojených štátov, ktoré sa pridlho sústredili najmä na udržovanie „tvrdej“ bezpečnosti v regióne. Európske krajiny sa obávajú, že USA si berú ich myšlienky za vlastné, aby mohli dosiahnuť svoj záujem ako súčasť neokonzervatívnej vízie pretvorenia Blízkeho východu takým spôsobom, aby mohol slúžiť americkým strategickým záujmom. Po druhé, namietajú proti prístupu „tvrdej ruky“ k politickej reforme. Podľa toho, čo bolo povedané o GMEI doteraz, táto iniciatíva nepredpokladá konzultácie s krajinami v regióne, ale skôr od nich požaduje vykonanie určitých reforiem. Ak tieto krajiny odmietnu, čaká ich rovnaká budúcnosť ako Irak? Voči americkej GMEI v arabskom svete zatiaľ prevláda skepticizmus.

Európske iniciatívy týkajúce sa politických a ekonomických reforiem na Blízkom východe sa odlišujú od amerického prístupu tromi spôsobmi: 1. kladú dôraz na postupnosť reforiem – nevolajú teda po okamžitých a veľkoplošných inštitucionálnych zmenách; 2. požadujú simultánne riešenie arabsko-izraelského konfliktu, avšak neželajú si, aby príležitostné situácie mŕtveho bodu v tomto konflikte ovplyvnili jednotlivé programy v ďalších arabských krajinách; 3. sú založené na koncepte partnerstva, nie na donucovaní. S európskymi lídrami možno súhlasiť v ich presvedčení, že takýto prístup má väčšie šance na úspech ako americký. EÚ verí, že demokracia nemôže byť na krajinu „uvalená“, a iracký prípad presvedčenie reprezentantov únie len podporuje.

Záver

Európa zaujala k blízkovýchodným otázkam holistický a vyvážený prístup. Vyriešenie arabsko-izraelského konfliktu, ukončenie boja v Iraku a podporovanie politických a ekonomických reforiem v regióne považuje za najlepší spôsob, ako poraziť terorizmus. Aj vďaka tomuto prístupu je EÚ akceptovaná väčšinou arabských krajín. Avšak EÚ stále skôr len reaguje na americké aktivity, než uvádza do praxe vlastnú víziu. Ďalším problémom je, že šance na vytvorenie spoločnej zahraničnej politiky, resp. vytvorenie efektívnejšej stratégie voči regiónu, stále nie sú veľmi optimistické. Rozšírenie únie o desať štátov z bývalého východného bloku z krátkodobého hľadiska znamená, že únia bude musieť investovať viac energie a zdrojov na konsolidáciu integrácie. Z dlhodobého hľadiska však možno predpokladať, že únia má šancu stať sa vplyvným partnerom krajín v regióne. To však do veľkej miery závisí aj od arabských krajín. Ak chcú ich lídri zlepšiť situáciu vo svojom regióne a považujú prístup EÚ za vyvážený, mali by vykonať svoj diel práce pri utužovaní vzťahov s rodiacou sa superveľmocou.


Autor je profesorom politológie a blízkovýchodných štúdií na University of Arkansas

Ďalšie analýzy nájdete na stránkach Listov SFPA, ktoré vydáva Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA