Európska únia (ani) ako ekonomická veľmoc

Autor tvrdí, že EÚ nie je ani ekonomickou veľmocou, keďže si nevie zabezpečiť bezpečné energetické zdroje, najmä zemný plyn. Ilustruje to na kríze medzi Ruskom a Ukrajinou.

SFPA, Partner
SFPA, Partner

Za všeobecne platný fakt sa považovala skutočnosť, že Európska únia patrí medzi ekonomicko-obchodné superveľmoci sveta – na rozdiel od vojenskej alebo medzinárodno-politickej oblasti, v ktorých je jej postavenie stále pomerne slabé. Udalosti posledných mesiacov, osobitne zo začiatku tohto roka, na rusko-ukrajinskej hranici ukázali, že tomu tak nie je. EÚ si totiž v súčasnosti nedokáže zabezpečiť dostatočné a bezpečné zásobovanie kľúčovými energetickými surovinami – hlavne zemným plynom. A štát či zoskupenie štátov, ktoré si nevie zabezpečiť svoju energetickú bezpečnosť, nemôže sa jednoducho považovať za ekonomickú superveľmoc.

Niekoľkodňové uzavretie ventilov na ruských plynovodoch smerujúcich na Ukrajinu a do Európy uprostred zimy ukázalo, že energetika EÚ je veľmi ľahko zraniteľná. Aj keď možno toto nebolo pôvodne zámerom Moskvy, plynová blokáda Ukrajiny nakoniec vystrašila a ochromila EÚ nemenej než Kyjev a odhalila vážne energetické slabiny starého kontinentu. Ak k tomu prirátame nestabilnú situáciu na Blízkom a Strednom východe, v Strednej Ázii a oblasti Kaspického mora ale aj v Severnej Afrike, zistíme, že politické a aj ekonomické pozície a vplyv únie v najvýznamnejších produkčných regiónoch, odkiaľ dovážame čoraz viac ropy a plynu, sú veľmi obmedzené.

EÚ má v súčasnosti a minimálne v blízkej až strednodobej budúcnosti bude mať vážny problém s bezpečným a spoľahlivým pokrytím svojich energetických potrieb. A to nielen v dôsledku narastajúceho importu. Myslím si, že je to aj v dôsledku niektorých vnútorných systémových chýb, ktoré viedli a vedú k oslabovaniu energetickej bezpečnosti.

Európska komisia sa od konca 90-tych rokov zamerala na liberalizáciu vnútorného trhu s elektrickou energiou a plynom. Tento správny zámer, ktorý mal odbúrať národné monopoly, a ktorý mal vytvoriť celoeurópsky liberalizovaný energetický trh, je naplňovaný hlavne direktívami EÚ o elektroenergetike a plynárenstve. Ďalším opatrením, ktoré výrazne v poslednom období zasiahlo európsku energetiku, je uplatňovanie Kjótskeho protokolu. Spolu s pretrvávajúcou nedôverou v jadrovú energetiku, ktorá je viac založená na politicko-propagandistických záujmoch, než na reálnych faktoch, sa európska energetika dostáva do slepej uličky. Rozvíjanie tzv. zelenej energetiky je síce ekologicky veľmi populárne a je to rozvíjanie domácich zdrojov, avšak tieto zdroje sú zatiaľ oveľa drahšie a hlavne pri terajších technologických znalostiach a prevládajúcich prírodných podmienkach v EÚ aj oveľa menej výkonnejšie ako tradičné uhľovodíky alebo jadro. Všeobecne akceptovateľným kompromisom sa tak javí len zemný plyn. Lenže na území EÚ sú jeho zdroje veľmi obmedzené a ak sa skutočne európska energetika bude orientovať v budúcnosti na zemný plyn, tak prudký nárast importu je neodvratný. Kým ešte v minulom roku z celkovej spotreby EÚ vo výške zhruba 600 miliárd kubických metrov pripadalo na domáce zdroje až takmer 60% plynu, v roku 2010 bude pokrývať domáca produkcia už len zhruba polovicu spotreby, o ďalších päť rokov to už bude menej ako 40% a v roku 2020 len „skromných“ 27% z celkovej očakávanej spotreby vo výške 820 miliárd kubíkov! To znamená, že spotreba plynu v horizonte necelých 15 rokov by mala vzrásť v EÚ o 220 miliárd kubíkov.

Lenže odkiaľ tento plyn zobrať? Ako zabezpečiť jeho plynulú a bezporuchovú prepravu? A to sa netýka len plynu, ale v náväznosti celej energetiky EÚ a teda celého hospodárstva. Pretože už dnes pokrýva únia celkovú svoju energetickú spotrebu z 56% importom napriek tomu, že energetická spotreba stagnuje. Klesá však domáca produkcia energetických surovín – ropy, plynu aj uhlia.

Odpovede na otázky, odkiaľ bezpečne a za prijateľné ceny dovezieme a prepravíme vstupné energetické suroviny vôbec nie sú jednoduché. Pokiaľ ich však nebudeme mať, EÚ si nemôže dovoliť svoju energetiku postaviť len na zemnom plyne a rope, pretože problém energetickej bezpečnosti by sa mohol stať nezvládnuteľným. Preto únia, resp. jej členské štáty musia zásadne prehodnotiť svoj postoj tak k jadrovej energetike ako aj k využívaniu uhlia, pričom sa budú musieť investovať aj nemalé prostriedky do ďalšieho výskumu a vývoja technologicky prijateľného využitia obnoviteľných zdrojov a nových zdrojov, ako je vodík.

Avšak aj keď sa predsa len podarí „namixovať“ koktail energetických vstupov optimálnejšie, ako sa javí v súčasnosti, aj tak ostane otázka zabezpečenia bezpečného zásobovania plynom aj ropou veľmi aktuálna. Ďalším problémom, osobitne pri plyne, je to, že EÚ je v konečnom dôsledku závislá len od niekoľkých produkčných regiónov, dokonca krajín. Kľúčových dodávateľov tak môžeme zrátať na prstoch jednej ruky: sú nimi štátne spoločnosti Nórska, Alžírska a Ruska. Zámerne zdôrazňujem štátne spoločnosti, pretože tu narážame na ďalší vážny problém. Ako som spomínal, EK posledné roky dôraznými legislatívnymi opatreniami sa snaží o liberalizáciu trhu s elektrickou energiou a plynom v rámci celej únie. Tieto opatrenia sa však netýkajú dodávateľov plynu mimo EÚ, ktorých podiel na celkovej spotrebe bude dramaticky narastať. Vzniká tak paradox a súčasne veľmi vážny systémový problém: kým vnútorný energetický trh sa síce veľmi ťažko ale predsa liberalizuje, trh dodávateľov sa nielenže neliberalizuje, ale deje sa presný opak – v kľúčových dodávateľských krajinách sa ešte viac upevňuje monopolizácia producentov pod štátnou kontrolou. Typickým príkladom je posledný vývoj v Rusku a dnes už supermonopolné postavenie Gazpromu v ťažbe a hlavne exporte plynu. Únia sa tak nestáva závislá len od krajiny ako takej, ale dokonca len od jednej firmy riadenej priamo vládou.

Pri Rusku sa musíme zastaviť osobitne, pretože je považované za osobitného strategického partnera EÚ v energetike. A právom. Faktom je, že dodávky plynu ale aj ropy po vyše tri desaťročia boli plynulé, bez vážnejších problémov. Táto spolupráca v energetike nesporne napomáhala v časoch studenej vojny k istej bezpečnostnej stabilizácii celej Európy a v čase rozpadu Sovietskeho zväzu napomohla k viac-menej pokojnému nastoleniu nových vzťahov medzi postsovietskymi krajinami životne zainteresovanými v dodávkach a preprave energosurovín. A bez Ruska je energetická bezpečnosť EÚ nepredstaviteľná. Politika EÚ voči Rusku v energetickej oblasti, napriek jej dôležitosti, však v posledných rokoch nestačí reagovať na zmenenú situáciu tak v Rusku a ďalších postsovietskych krajinách, ako aj v samotnej únii. Za zlomový moment považujem rokovania o podmienkach vstupu Ruska do WTO. EÚ nakoniec rezignovala na pôvodne jednu z hlavných požiadaviek, ktorou bola liberalizácia ruského plynárenského trhu a väčšie otvorenie celého ruského energetického sektora ťažby a prepravy ropy a plynu zahraničným investíciám. Keď únia začala v roku 2000 na summite v Paríži regulárny energetický dialóg s Ruskom, bola táto téma kľúčová. Ustúpenie od tejto požiadavky nakoniec umožnilo zoštátňovanie a politizáciu ťažby a exportu ropy a plynu v Rusku. Tento vývoj okrem politických dopadov aj na vzťahy s EÚ má a ešte bude mať veľmi neblahý vplyv aj na efektívnosť celého sektora. Posledné štatistické údaje nie sú vôbec povzbudivé. Nárast ťažby ropy v Rusku za minulý rok dosiahol len 2,5%, kým v predošlých štyroch rokoch to bolo v priemere 8,5%. Ešte znepokojujúcejšie vyzerá situácia s ťažbou plynu. Gazprom za minulý rok a za prvý polrok tohto roka nezaznamenal fakticky žiaden prírastok. V horizonte niekoľkých rokov môže spôsobiť stagnujúca alebo dokonca klesajúca ťažba plynu vážne problémy nielen v Rusku ale aj v EÚ. Pred týmto vývojom varuje tak Medzinárodná energetická agentúra ako aj niektorí vplyvní nezávislí ruskí experti. Rusko síce disponuje gigantickými zásobami plynu a aj značnými zásobami ropy, avšak investície do otvorenia a ťažby nových ložísk, ktoré navyše ležia väčšinou vo veľmi náročných arktických oblastiach či v ďalekej východosibírskej tajge, sú veľmi nedostatočné. Menší nezávislí súkromní producenti, ktorí sú oveľa flexibilnejší a efektívnejší, sú monopolom Gazpromu a veľkých ropných gigantov obmedzovaní a vytláčaní z ťažobnej činnosti ale aj z domáceho trhu – o exporte ani nehovorím. A aj doteraz veľmi obmedzený prístup zahraničných investorov do ťažby plynu a ropy v Rusku sa ešte viac zmenšuje. Ruské firmy sa pritom, celkom oprávnene, zaujímajú o energetické aktíva v EÚ a chcú profitovať z liberalizácie energetického trhu v únii. To sa aj deje, veď už dnes majú ruské ropné firmy vlastné odbytové siete na území EÚ alebo Gazprom je prostredníctvom svojich dcérskych firiem priamo prítomný na nemeckom, britskom, maďarskom trhu alebo v Pobaltí. Investovať do ruskej energetiky je však možné len s politickým súhlasom Kremľa, pričom zahraničný investor nemôže ani zďaleka rátať s majoritou a pri odbyte vyťaženej ropy alebo plynu úplne závisí od štátneho monopolu.

Hroziaci deficit plynu sa Gazprom snaží eliminovať jeho nákupom zo Strednej Ázie, osobitne Turkménska. Pre EÚ sa tak vytvára nový problém – jeho hlavný energetický partner – Rusko – sa stáva pri plnení svojich exportných kontraktov závislý od tretej strany. Súčasne tým odpadá možnosť, žeby sa na plyn potenciálne bohaté Turkménsko stalo novým doplnkovým nezávislým zdrojom pre EÚ.

Na vzniku tejto situácie sa podpísala aj doterajšia malá akcieschopnosť politiky EÚ voči regiónu Strednej Ázie a Kaspického mora. Jednotnejšia politika Bruselu v tejto oblasti skoro úplne absentuje. Aj keď existuje napr. rámcový program INOGATE, zameraný na sprístupnenie dodávok uhľovodíkov zo Strednej Ázie do EÚ, v praktickej a cielenej politickej podpore týmto projektom na úrovni členských krajín EÚ a EK sa toho urobilo veľmi málo.

Je to aj dôsledkom toho, že v energetických vzťahoch s kľúčovými dodávateľmi doteraz pretrvávajú skôr bilaterálne vzťahy jednotlivých krajín EÚ, ako nejaká jednotná politika. Bezprostredné záujmy jednotlivých štátov, a firiem z týchto krajín, tak prevažujú nad spoločnými strategickými záujmami celej únie, prípadne iných krajín EÚ.

Typickým príkladom je výstavba tzv. Baltického plynovodu z Ruska cez Baltické more do Nemecka. Tomuto projektu nemožno uprieť pragmatickú plynárenskú logiku, ktorá spočíva v otvorení novej trasy pre ruský plyn, ktorá by mala umožniť jeho prepravu na nové trhy – predovšetkým do plynárensky čoraz deficitnejšej Veľkej Británie a do krajín Beneluxu. Ale spôsob prezentácie, načasovanie, ako aj ekonomické súvislosti celého projektu oprávnene vyvolávajú veľké otázniky. Jeho realizáciou, v takej forme ako je navrhovaný, sa totiž bezpochyby narušuje rovnováha záujmov producenta – Ruska, jeho kľúčových odberateľov – v tomto prípade konkrétne Nemecka a tradičných tranzitných krajín ležiacich medzi Ruskom a tzv. starými členmi EÚ, teda vrátane Slovenska. Objektívnym faktom je, že výstavba plynovodu cez Baltik je výrazne drahšia, ako by bola výstavba plynovodu z Ruska do Nemecka po súši. Ak Rusi za mlčania Nemcov tvrdia, že sa tým vyhnú problémom s tranzitnými krajinami, tak tu treba povedať, že všetky potenciálne tranzitné krajiny sú členmi EÚ, alebo majú s Ruskom nadštandartné vzťahy-tým myslím Bielorusko. A ak Moskva oprávnene poukazuje na vyše 30-ročnú bezporuchovú dodávku sibírskeho plynu do Európy, tak treba veľmi dôrazne pripomenúť, že sa o to zaslúžili aj tranzitné krajiny, vrátane Slovenska. Projekt Baltického plynovodu môžeme dať do protikladu s druhým dôležitým projektom – s plynovodom Nabucco, ktorý má priviesť až do strednej Európy plyn z oblasti Kaspického mora a perspektívne aj Iránu. Kým o Baltickom plynovode rozhodli Nemci a Rusi bez konzultácií s inými krajinami, hlavne Poľskom a Pobaltskými krajinami, o projekte plynovodu Nabucco sa vedú dlhodobé konzultácie so všetkými zainteresovanými štátmi. A čo je podstatný rozdiel – kým Nabucco znamená nový zdroj plynu, a tým posilnenie energetickej bezpečnosti viacerých krajín EÚ, hrozí, že Baltický plynovod bude znamenať len presmerovanie prepravy ruského plynu do Nemecka zo súčasných tranzitných koridorov, čím sa výrazne oslabí energetická bezpečnosť terajších tranzitných krajín. Tu je ešte potrebné podotknúť, že ani projekt plynovodu Nabucco sa nemusí nakoniec realizovať, pretože Gazprom spolu s talianskou spoločnosťou ENI a aj za aktívnej účasti maďarskej MOL prichádza s konkurenčným projektom, ktorý by mal priviesť sibírsky plyn do južnej a strednej Európy cez Čierne more a Turecko. Oba tieto projekty, rusko-nemecký a rusko-taliansko-maďarský sa pritom plánujú bez toho, aby bolo stopercentne jasné, odkiaľ zoberú Rusi plyn. A preto tu nemožno hovoriť o posilnení energetickej bezpečnosti EÚ.

Aj z týchto dôvodov by malo Slovensko – ako stále strategicky dôležitý tranzitér ruského plynu do EÚ, cez územie ktorého prúdi až 80% ruského exportu do kľúčových krajín EÚ, a s potenciálne výhodnou polohou aj na tranzit ropy z oblasti Kaspického mora a na nárast dodávok ruskej ropy do strednej Európy – výraznejšie vstupovať do formovania energetickej politiky EÚ a osobitne energetického dialógu Bruselu s Moskvou ale aj Kyjevom a Strednou Áziou. Vďaka svojim niekoľko desaťročným skúsenostiam, výbornému renomé ako tranzitéra a dobrým vzťahom s Ruskom a Ukrajinou, ako aj svojimi partnermi v EÚ, ktorí sú súčasne najväčšími odberateľmi energetických surovín z postsovietskeho priestoru, by mohlo Slovensko oveľa aktívnejšie hájiť v tomto dialógu záujmy tranzitných krajín. Formovanie jednotnej energetickej politiky EÚ voči kľúčovým dodávateľom je nevyhnutné aj kvôli tomu, že je už v únii sformovaný alebo sa rýchlo formuje jednotný energetický trh. Lenže tento trh bude čoraz viac závislý od dovozu základných surovín. A ak sa tieto požiadavky a zásady liberalizácie nebudú prenášať aj na producentov, tí môžu využiť liberalizujúci sa trh únie a môžu si vytvoriť vlastné supermonopolné vertikálne uzavreté štruktúry od ťažby, cez prepravu až po samotnú distribúciu koncovým zákazníkom, ktorí tak už nebudú mať vôbec na výber.

Len jednotná energetická politika únie môže vyvolať dostatočný politický tlak na strategických dodávateľov energetických surovín, aby rešpektovali zásadu reciprocity – ak chcete európsky trh, musíte sprístupniť a demonopolizovať svoju ťažbu a exportné trasy. To znamená, že ak chcete profitovať z liberalizácie energetického trhu EÚ, musíte liberalizovať aj svoj energetický trh. Presadzovanie takejto jednotnej energetickej politiky je aj v záujme Slovenska. Pretože ak sa budú energetické problémy jednotlivých členských krajín riešiť na úkor druhých, a len na bilaterálnej úrovni s dodávateľskými štátmi, tak sa energetická bezpečnosť celej EÚ bude zhoršovať. A tým aj politická a hospodárska stabilita celej únie.


Príspevok odznel na konferencii Európska únia ako globálny aktér, ktorá sa konala v Trenčíne, 23. september 2006.

Konferenciu organizovalo Zastúpenie Európskej komisie v SR a Informačná kancelária Európskeho parlamentu v SR v spolupráci so Slovenskou spoločnosťou pre zahraničnú politiku a Paneurópskou úniou na Slovensku. Konferencia sa uskutočnila v rámci projektu Národný konvent o Európskej únii.

Zvukový záznam vystúpenia nájdete na tejto linke

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA