Francúzsko a Libanon: diplomacia tragédie

Autor analýzy tvrdí, že vojna v Libanone umožnila francúzskemu prezidentovi Chiracovi posilniť politický profil seba samého a jeho krajiny.

open democracy
open democracy

 

Vďaka vojne v Libanone sa mohlo Francúzsko opäť cítiť ako hlavný aktér v medzinárodných vzťahoch a kľúčový hráč mierových rozhovorov pre „krajinu cédrov”. Na rezolúcii Bezpečnostnej rady OSN sa Paríž aktívne podieľal v spolupráci s Washingtonom. Najdôležitejšia je skutočnosť, že francúzski diplomati sa opäť dostali do pozornosti medzinárodného spoločenstva a ocitli sa v centre pokusov o zastavenie devastácie Libanonu a deštrukcie Izraela.

Francúzsko ako bývalá koloniálna veľmoc v regióne má tradične historické, náboženské, jazykové a osobné zväzky s Libanoncami. Franzúsko bolo zainteresované aj na vnútornom konflikte v Libanone, aj na medzinárodnom.

Aj napriek tomu, že všetci francúzski prezidenti pociťovali blízke priateľstvo k Libanonu, v Chiraca bolo asi zo všetkých najväčšie. Sčasti možno príčinu hľadať v jednom z jeho blízkych priateľov, v bývalom libanonskom premiérovi Rafikovi Harírim, ktorého zavraždil sýrsky agent vo februári 2005. Dokonca už aj predtým sa Chirac pripojil k americkému prezidentovi Bushovi v iniciatíve, ktorá sa týkala stiahnutia sýrskych vojsk z územia Libanonu. V septembri ich spoločná snaha vyvrcholila prijatím rezolúcie OSN č. 1559, ktorá vyzvala na odzbrojenie Hizballáhu. Vražda Haríriho vyvolala vlnu pobúrenia, ktorá urýchlila to, čo mnohí nazývajú „cédrová revolúcia” a prinútila Sýriu opustiť Libanon. Chirac vtedy odmietol akýkoľvek kontakt s Damaškom.

Francúzsko-americké vzťahy boli dlho poznačené neochotou Francúzska podporiť americko-britskú inváziu do Iraku. Ich spoločná snaha v Libanone, akokoľvek krehká, nakoniec bola srdečná.

Plné znenie analýzy je dostupné v anglickom jazyku na tejto linke.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA