Irán a jeho jadrový program

Je verejným tajomstvom, že Irán sa usiluje o získanie zbraní hromadného ničenia, konkrétne jadrových zbraní. Podľa autora analýzy je správanie aktérov svetovej politiky v kontexte iránskej jadrovej hrozby často dvojzmyselné.

SFPA, Partner
SFPA, Partner

 

Kauza Irán a jeho jadrový program má niekoľko politických strategických aj bezpečnostných vrstiev. Uveďme aspoň tri z nich.

K prvému aspektu problému patrí samotný fakt málo zakrývaného vývoja vojenského jadrového programu. Je verejným tajomstvom, že Irán sa usiluje o nadobudnutie zbraní hromadného ničenia, konkrétne jadrových zbraní. Keďže však ide o politicky chúlostivú záležitosť, v diplomatickom jazyku sa táto kauza formuluje skôr vyhýbavo ako vývoj jadrového programu, ktorý vedie k získaniu obohateného uránu, ktorý môže byť napokon prvým krokom k vývoju jadrovej zbrane. Máloktorá z veľmocí, ktoré sú predovšetkým zodpovedné za bezpečnosť vo svete, o tom pochybuje, ale politicko-taktické hry nedovolia dospieť ku konsenzu.

Druhým aspektom iránskej jadrovej hrozby je medzinárodno-právna rovina. Irán je signatárom zmluvy o nešírení zbraní hromadného ničenia (NPT), konkrétne nukleárnych zbraní. Túto zmluvu však Irán prinajmenšom nedodržiava. Neusiluje sa odstrániť vzniknuté podozrenia tým, že by svoj jadrový program úplne zrušil, respektíve by ho transparentne sprístupnil striktnej medzinárodnej kontrole. Krajina, ktorá je na dlhé desaťročia energeticky zabezpečená priam rozprávkovými zásobami ropy (cca 10% všetkých známych svetových zásob) s minimálnymi nákladmi jej ťažby, jadrový program pre energetickú sebestačnosť zrejme nepotrebuje. Pravda, ak ho nechce mať ako demonštráciu moci. Lenže iba mierová jadrová energia nedodá nijakej krajine insígnie veľmocenskosti. Inak by sa k veľmociam museli rátať aj Česko a Slovensko. Irán sa teda očividne usiluje o získanie jadrových zbraní.

Domáci politický aspekt iránskej jadrovej hrozby spočíva v tom, že táto krajina má ďaleko k statusu „liberálnej“ demokracie. Je to štát, ktorý v svojej deklamovanej zahraničnopolitickej doktríne vyznáva teóriu „malého“ a „veľkého“ satana (Izraela a USA), ktorý neuznáva právo Izraela na existenciu a hlása jeho zničenie a ktorý v týchto intenciách sponzoruje hnutie Hizballáh v Libanone. Teda hnutie, ktoré otvorene sabotuje akékoľvek dvojstranné palestínsko-izraelské mierové riešenie.

V Iráne navyše existujú inštitúcie, ktoré redukujú už aj tak iba nominálnu hodnotu iránskej demokracie. Výsadné postavenie v tomto štáte majú Strážcovia islamskej revolúcie a Revolučné gardy. Tie posledné by sme mohli pri trocha zlomyseľnosti označiť ako paralelu k Ľudovým milíciám v bývalom komunistickom Československu. Presná analógia tu však kríva, pretože iránske Revolučné gardy sú oveľa autonómnejšie, oveľa vplyvnejšie a oveľa lepšie vyzbrojené. Navyše sú profesionálne a ich príslušníci na rozdiel od československých milicionárov určite nepatria ku zbabelcom. Sú to fanatici schopní nielen strieľať, ale aj nechať sa zastreliť.

Už v roku 2003 sa zistilo, že Irán rozmiestnil rakety Šihab 3, teda rakety s dlhým doletom. Čo horšie, oficiálny Hlas rádia Islamskej revolúcie oznámil, že tieto rakety boli odovzdané do zbrojného inventára Revolučných gárd. Znamená to, že iránski náboženskí ideológovia (mullovia) majú k dispozícii strely, ktoré sú schopné niesť jadrové hlavice, ktorými je možné zasiahnuť územie Izraela, Turecka, Ruska aj južnej Európy.

Správanie hlavných aktérov svetovej politiky (štátov aj organizácií) je v kontexte iránskej jadrovej hrozby často dvojzmyselné. O samotnej OSN netreba hovoriť. Medzinárodný úrad pre jadrovú energiu (IAEA) koncom roku 2004 oznámil, že Irán zamýšľa premeniť 40 ton uránu v hexafluoridový plyn (UF6), čo je priamy krok k výrobe jadrovej zbrane. Súčasne však tento úrad oznámil, že s ním „Irán spolupracuje“. Zdá sa, že IAEA robí tú istú politiku ako v rokoch 2002 a 2003 v Iraku: vtedy varovala, že Irak celkom neplní podmienky dohody, čím si získala alibi pre prípad, že by získal jadrové zbrane (IAEA pred tým predsa varovala!). Súčasne sa vyjadrovala, že Irak je ústretový, takže po vojenskej akcii koalície ju mohla kritizovať (bolo treba počkať!).

Druhou neznámou je Rusko, ktoré Iránu poskytuje, okrem technológie, aj expertov. Len v Bušehri pri Teheráne (Bushehr, Natanz a Arak sú tri najznámejšie centrá jadrového výskumu v Iráne) pracuje v r. 2005 stále niekoľko sto ruských odborníkov vrátane inžinierov a vedcov.

Špeciálny prípad tvorí EÚ. Európa (EÚ) vždy tvrdila, že považuje americký dôraz na „tvrdú bezpečnosť“ za neadekvátny a propagovala model svojej „jemnej sily“. Doterajšie rokovania medzi Iránom a silnou európskou Trojkou (EÚ3 – Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Nemecko) však hovoria skôr o zlyhaní tejto „soft power“. EÚ3 už v r. 2003 uzavrela s Iránom dohodu, v ktorej teheránskej vláde ponúkla svoju ekonomickú a kultúrnu „atraktivitu“ za pozastavenie iránskeho jadrového programu. Konkrétne Iránu sľúbila dodávky nukleárneho paliva, ktoré sa nedá použiť na získanie obohateného uránu. Irán dohodu prijal a po šiestich mesiacoch oznámil, že dohodu vypovedá, pretože EÚ ju neplní. Na konci r. 2004 sa situácia opakovala. Irán opäť prijal „jemné“ európske podnety a sľúbil, že bude dohodu dodržiavať.

Zdá sa, že výsledok je už vopred známy. Irán chce jednoducho jadrové zbrane a podobne ako pred časom Severná Kórea, hrá o čas. Potrebuje jadrové zbrane preto, aby sa stal definitívnym hegemónom celého širšieho Stredného východu. „Soft power“ je to posledné, čo ho zastaví. EÚ je mu pri tom skôr nápomocná. Lenže ak sa Irán nepodarí zastaviť, nikto neprinúti ďalších horúcich regionálnych ašpirantov na vlastníctvo jadrových zbraní – Saudskú Arábiu, Egypt či Líbyu – aby neurobili to isté ako Irán. Ďalšia reťazová reakcia bude najskôr nasledovať a svet sa stane naozaj multilaterálny, aspoň nukleárne.


Analýza bola uverejnená na stránke Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku 5. júla 2005.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA