Iránsky nukleárny program – jadro iránskeho problému?

Odkedy v roku 2002 vyšlo najavo, že Irán viac ako jednu dekádu tajne rozvíjal jadrový program napriek tomu, že ako signatár Zmluvy o nešírení jadrových zbraní bol povinný o všetkých svojich aktivitách v tejto oblasti informovať Medzinárodnú agentúru pre atómovú energiu (MAAE alebo IAEA – International Atomic Energy Agency),

SSVE- Spoločnosť pre strednú a východnú Euró
SSVE- Spoločnosť pre strednú a východnú Európu

, iránsky jadrový program sa stal politickou záležitosťou a to na dvoch úrovniach: domácej a zahraničnej. Iránski politici ho používajú ako súčasť svojho populistického arzenálu, vyhlasujúc ho za zdroj „národnej hrdosti a prostriedok modernizácie a diverzifikácie zdrojov energie”, na druhej strane zahraničie špekuluje o možnom zneužití jadrového potenciálu na vojnové ciele.

Irán totiž v roku 1970 ratifikoval Zmluvu o nešírení jadrových zbraní, čo ho zaväzuje nevyrábať jadrové zbrane a nepokúšať sa ich získať inou cestou. Ako však odhaľujú pravidelné správy z inšpekcií medzinárodných organizácií a spravodajských služieb, Irán túto zmluvu prinajmenšom nedodržiava. Hoci obohacovanie uránu, ktorého sa islamská republika nechce za žiadnych okolností vzdať Zmluva o nešírení jadrových zbraní výslovne nezakazuje, medzinárodné spoločenstvo sa ho snaží zastaviť. Práve stupeň obohatenia uránu totiž určuje, či bude vyrobené „len neškodné palivo” do jadrových elektrární (obohatené maximálne po úroveň 4 %) alebo vysoko obohatená zlúčenina (90 %) použiteľná v jadrových hlaviciach.

Irán a potreba jadrovej energie

Už od 50. rokov iránska vláda vyhlasuje, že jej jadrový program je výlučne mierového charakteru a jeho jediným cieľom je rozvíjať kapacity na výrobu jadrovej energie a elektriny. Od roku 2010 plánuje Irán vyrábať až 6 000 MW elektriny z jadrovej energie. Ešte v roku 2006 bol však podiel jadrovej energie na celkovej iránskej produkcii energie nulový.

Podľa predstaviteľov iránskej vlády je civilný jadrový program pre krajinu životne dôležitý vzhľadom na jej rýchly demografický rast a industrializáciu. Hoci rýchlosť industrializácie Iránu je pre ekonomické sankcie a zlú alokáciu zdrojov relatívna. V každom prípade sa veľkosť populácie za posledných 20 rokov viac ako zdvojnásobila a Irán, krajina s tretími najväčšími preskúmanými zásobami ropy (10 % svetových zásob) a druhými najväčšími zásobami zemného plynu (15 %), musí pravidelne dovážať benzín a elektrinu, aby pokryl svoje energetické potreby. Na jednej strane sa jeho spotreba týchto surovín neustále zvyšuje, na druhej strane ich ťažba upadá – jednak kvôli znižujúcemu sa stavu rezerv iránskej ropy, ktorých vyčerpanie Iránske ministerstvo pre ropu odhaduje do konca tohto storočia (vyhlásenie námestníka pre medzinárodné vzťahy ministerstva Hadi Nežáda-Hoseiniana z 10. októbra 2005), jednak pre nedostatočný prísun nových technológií – a tak kvôli nedostatočným kapacitám na rafináciu ropy Irán dováža až tretinu domácej spotreby benzínu a dokonca aj pre jedinú tepelnú elektráreň na plyn na brehu Kaspického mora musí plyn dovážať. A tak hoci príjmy z predaja ropy predstavujú až okolo 80 % všetkých príjmov vlády, približne šestinu týchto peňazí hneď minie na nákup rafinovaných ropných produktov. Tie vláda dotuje a domácemu obyvateľstvu predáva pod cenu, čo podporuje neustály rast spotreby. Dňa 16. februára na tento cieľ vyčlenila v štátnom rozpočte na nasledujúci rok 3 miliardy USD. Paradoxné pritom je, že sa iránska vláda minulý rok zaviazala postaviť novú rafinériu v Indonézii namiesto toho, aby obnovila svoje národné kapacity a stala sa tak sebestačnou, čo by bolo v konečnom dôsledku pravdepodobne lacnejšie ako jadrový program. Irán však argumentuje tým, že potrebuje nový zdroj energie. Okrem toho, v symbolickej rovine, sa civilná jadrová energetika, ktorá by bola prvá svojho druhu v regióne Blízkeho východu, vníma ako dôležitý krok k modernizácii krajiny a k získaniu statusu regionálnej mocnosti. Práve z tohto pohľadu je preto iránsky jadrový program dovnútra aj navonok prezentovaný ako otázka národnej hrdosti. V tejto súvislosti sa však vynárajú prinajmenšom dve otázky: prečo potom Irán svoju národnú hrdosť takmer 20 rokov tajil? A či len civilná jadrová energetika môže akejkoľvek krajine zabezpečiť veľmocenské postavenie?

Chronológia vývoja iránskeho jadrového programu

Iránsky jadrový program spustili ešte v 50. rokoch 20. storočia za vlády šacha Mohameda Rezu Pahlávího za podpory a spolupráce USA a neskôr Európy. Irán a USA ešte v roku 1957 uzavreli bilaterálne dohody o rozvoji civilného jadrového programu v rámci iniciatívy „Atoms for Peace”. Za Pahlávího vlády, ktorý sa stal šachom v 1953 po zvrhnutí Mohameda Mossadeka za pomoci CIA, sa iránsky režim vnímal ako dostatočne stabilný a priateľský voči Západu a nepredstavoval v ich ponímaní hrozbu jadrovej proliferácie. V roku 1959 založili Teheránske jadrové výskumné centrum (TNRC – Teheran Nuclear Research Center) riadené Iránskou organizáciou pre atómovú energiu (AEOI – Atomic Energy Organization of Iran,). Centrum bolo vybavené jedným Američanmi dodaným výskumným jadrovým reaktorom s výkonom 5MW, funkčným od roku 1967 a využívajúcim vysoko obohatený urán. Tento reaktor je dodnes v prevádzke v areáli Amir-Abad v Teheráne.


Kompletné znenie analýzy nájdete na tejto stránke.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA