Izrael a Spojené štáty na nesprávnej strane histórie

Krátko pred zavraždením izraelského premiéra Jicchaka Rabina pravicovým židovským extrémistom v novembri 1995 som ho stretol v Tel Avive. Ako minister zahraničných vecí Austrálie som bol na návšteve Izraelu, aby som prejednal prípad urýchlenej implementácie mierových dohôd z Oslo- celý proces až do vyrokovaného prijatia Palestínskej štátnosti. Svoju misiu som zakončil slovami, ktoré boli možno o niečo smelšie než bolo vhodné: „Ale samozrejme sa modlím k tým, čo zmenili presvedčenie.“ Rabinova odpoveď mi utkvela v pamäti. Odmlčal sa a potom s miernym poloúsmevom povedal: „K tým, čo sú zapálení, nie čo zmenili presvedčenie.“

Gareth Evans je bývalým ministrom zahraničných vecí Austrálie. Je čestným predsedom Medzinárodnej krízovej skupiny. Pôsobí zároveň na Australian National University. Je autorom knihy Zodpovednosť chrániť.

Napriek svojej hlbokej emocionálnej oddanosti myšlienke Izraela zahŕňajúceho celú historickú oblasť Judey a Samarie Rabin vedel, že jedinou cestou ako zabezpečiť demokratický Židovský štát so životaschopnými, bezpečnými hranicami je akceptovať Palestínsky štát po jeho boku, rovnako bezpečný a životaschopný. Zdieľali by Jeruzalem ako hlavné mesto a našli vzájomne prijateľné riešenie nesmierne citlivej otázky návratu palestínskych utečencov.

Rabinova vražda bola katastrofou, z ktorej sa mierový proces nikdy nespamätal. Žiaden izraelský líder odvtedy nepreukázal nič podobné jeho prezieravej vízii, zapáleniu a schopnosti prísť s vyrokovaným riešením dvoch štátov.

Ehud Barak a Ehud Olmert sa dostali blízko, ale nie dostatočne. A odvtedy Benjamin Netanjahu sklamal všetky očakávania ohľadom svojho štátnictva. Jeho rutinná kapitulácia požiadavkám najextrémnejších elementov evidentne dysfunkčného Knessetu a jeho pretrvávajúca podpora jeho nemožne rozvratníckeho a útočného ministra zahraničných vecí Avigdora Liebermana mu vyslúžili len málo uznania doma a v zahraničí. Nie je potrebné byť naivný alebo popierať viaceré problémy a chybné kroky Palestínčanov počas rokov, aby rozoznal, že väčšina nedávnych prekážok pokroku vznikla v Izraeli.

Teraz, s rokovaniami na mŕtvom bode, pokračujúcim neokoordinovaným budovaním osád, nekončiacim sa ponížením okupácie bez zjavného skorého konca, a s očividne vyčerpanými ďalšími formami možností, mieria Palestínčania do OSN, aby hľadali určitú formu uznania ich štátnosti. Žiadajú plné členstvo v OSN, ale- čeliac nevyhnutnému vetu tejto možnosti zo strany Spojených štátov v Bezpečnostnej rade- sú ochotní prijať ako ústupok väčšinu hlasov Valného zhromaždenia, ktoré Palestíne prizná status nečlenského „pozorovateľského štátu“- status, ktorému sa v súčasnosti teší Vatikán.

Prezident Palestínskej samosprávy Mahmúd Abbás a jeho kolegovia vedia veľmi presne, že samotné uznanie OSN im neprinesie koniec okupácie a plné priznanie suverénnej Palestíny. To môže dosiahnuť len vyrokovaná dohoda vo všetkých pretrvávajúcich kritických oblastiach- definovanie hraníc, Jeruzalem, záruky bezpečnosti pre Izrael a utečenci. Zotrvali však na tomto postupe aj tvárou v tvár silnej kampani, ktorá ich mala odradiť- vrátane hrozieb sankcií zo strany Izraela a zastavenia finančnej podpory pre Palestínsku samosprávu zo strany amerického Kongresu- kvôli úplne pochopiteľnému nedostatku dôvery v to, že sa niečo pohne bez nového podnetu.

Úryvok zverejňujeme v spolupráci s Project Syndicate. Celý text v anglickom jazyku nájdete na tomto odkaze.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA