Koniec polstoročného manželstva

Hlavnou témou minulotýždňového summitu EÚ bol návrh ústavnej zmluvy vypracovaný Konventom o budúcnosti EÚ. Jeho chvála a kritika trochu zatienila ostatné témy, o ktorých európski lídri rokovali. Prijímal sa aj iný dôležitý dokument – bezpečnostná stratégia únie. Pre dnešný stav medzinárodných vzťahov je pritom charakteristické, že keď sa hovorí o bezpečnostnej a zahraničnej politike EÚ, nedá sa vyhnúť diskusii o povahe transatlantických vzťahov.

 

Text „Bezpečná Európa v lepšom svete“ je prvý svojho druhu. Únia ním získava bezpečnostnú stratégiu, akou sa riadia politiky národných štátov – aj keď nie svojou prepracovanosťou a dĺžkou, no určite účelom. Popudom bola nepochybne iracká kríza. Kosovo ukázalo zúfalé nedostatky Európy v oblasti vojenských kapacít a rozhodujúcim spôsobom prispelo k začatiu reálnej diskusie o spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike. Irak zas odhalil neschopnosť prijímať spoločné rozhodnutia zoči-voči akútnym krízam. Prijatý dokument je teda prvým krokom.

Krok vpred

Iniciatíva vzišla zo stretnutia Rady ministrov zahraničných vecí EÚ, ktoré sa konalo 16. júna. Zaoberalo sa najmä problémom šírenia zbraní hromadného ničenia a krokmi, ktoré treba prijať na jeho zastavenie. Následne Javier Solana, vysoký predstaviteľ Európskej únie pre zahraničnú politiku, vypracoval návrh, ktorý lídri prijali na nedávnom stretnutí Európskej rady v Solúne. Pridal sa tým ďalší kúsok do mozaiky formujúcej sa spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky – spolu s mierovými misiami EÚ (v Macedónsku, Bosne či Kongu) a iniciatívou Francúska, Nemecka, Belgicka a Luxemburska, ktoré sa rozhodli pokročiť so spoluprácou vo vojenskej oblasti.

Zdá sa, že napriek vlne euroskepticizmu, ktorá sa po starom kontinente šíri, otázkou už nie je, či sa spoločná zahraničná a bezpečnostná politika vybuduje, ale akým spôsobom sa to stane. Vznikne buď ako iniciatíva celej únie (odpor Spojeného kráľovstva a postoj väčšiny pristupujúcich krajín tomu však veľkú nádej nedávajú), alebo na logike dvojrýchlostnej Európy – skupina krajín ochotnejšia spolupracovať sa bude integrovať rýchlejšie, ostatné budú nasledovať podľa vlastnej vôle. Takéhoto scenára sa mnohí obávajú (a bezpochyby v sebe nesie veľa rizík), no pri 25 a viac členoch sa môže ukázať ako jediné reálne riešenie. Navyše, v prípade spoločnej meny sa v podstate osvedčil.

Koniec lásky

Špecifický je stav medzinárodných vzťahov, v ktorom sa spoločná politika vytvára. Napriek zbožným prianiam niekoľkých politikov a celého zástupu analytikov, Irak nebol len začiatkom či ojedinelou epizódou, ale symptómom vývoja. Útok na Irak je vyústením dlhodobého pôsobenia zbrojárskej a ropnej loby na americkú zahraničnú politiku, výsledkom vývoja vnútorných socio-ekonomických vzťahov. V apríli to v článku pre Frankfurter Allgemeine Zeitung výstižne opísal profesor medzinárodných vzťahov Charles A. Kupchan: „Americké a britské jednotky práve vedú vojnu v Iraku, ktorú Nemecko, Francúzsko, Rusko a väčšina obyvateľov Európy považujú za nespravodlivú a nepotrebnú. Politici a analytici na oboch stranách Atlantiku sa snažia vidieť tento rozpor ako dočasný, pominuteľný výsledok rozdielnych názorov na to, ako sa vysporiadať so Saddámom Husajnom. Takáto interpretácia je nebezpečne pomýlená. Rozdielne názory na vojnu v Iraku sú symptómom, nie príčinou rozširujúcej sa priepasti v Atlantiku, ktorá má hlboké korene. A pravdepodobne sa to ukáže ako nezvratný proces.“

Súčasná politika americkej administratívy nie je len výstrelkom „texaského kovboja“. Republikáni jej pridávajú špecifickú príchuť mesianizu a kultúrnej necitlivosti, ktorá zo spojencov robí nepriateľov, no situácia by sa veľmi nezmenila, ani keby v Bielom dome sedel demokrat Al Gore. Svet by čelil možno menej agresívemu unilateralizmu, dôsledné sledovanie amerických záujmov by bolo osladené vyváženejšou rétorikou, no pre Kjótsky protokol, Medzinárodný súdny tribunál, mechanizmy OSN či dohody ABM by sa našlo asi len o málo viac entuziazmu. Treba si uvedomiť, že agresívny unilateralizmus Busha mladšieho má svoje korene v asertívnom multilateralizme Clintonovej éry. Jej heslo vyslovila prvýkrát Madeline Allbrightová: „Amerika koná multilaterálne, keď je to možné, a unilaterálne, keď je to potrebné.“

Prvou obeťou vývoja sa stalo NATO. Washington mu uštedril premyslené zaucho už krátko po 11. septembri 2001 – keď v odpovedi na útoky na Pentagón a WTC ponúkli európski spojenci použitie klauzuly o spoločnej obrane, Biely dom odmietol. Premisa unilateralizmu hovorí, že nie koalícia definuje misiu, ale misia koalíciu. V tom, čo sa USA chystali urobiť, nepotrebovali brzdu európskych spojeneckých záväzkov. A tak sú snahy o revitalizáciu NATO (vychádzajúce zo „starej“ i „novej“ Európy) márne. Aliancia už nemôže byť „špecifickým vyjadrením transatlantickej civilizačnej jednoty, ktoré slúži na presadzovanie spoločných záujmov USA a starého kontinentu“, ani „multilaterálnou brzdou na americký unilateralizmus“ (sledujúc metaforu o antickom Grécku, ktoré civilizovalo svojho pokoriteľa – Rím). Spoločných záujmov je čoraz menej a USA sa „krotiť“ nechcú. Omnoho väčší zmysel má teda posilňovanie európskej jednoty. Nie ako snaha vyrovnať sa Spojeným štátom vo všetkom, čo robia, no ako optimálna reakcia na situáciu. V 50. rokoch definovali britskí tvorcovia zahraničnej politiky ako základný cieľ potrebu vyhnúť sa nutnosti výberu medzi USA a Európou. Pre úniu už táto voľba dnes neexistuje. Súboj o postavenie hlavnej svetovej meny medzi euro a americkým dolárom je čoraz ostrejší a prináša vážne dôsledky pre obe ekonomiky. Navyše, bezpečnostné hrozby, ktorým musí Európa čeliť, nemajú už len vojenský charakter, rovnako, ako ich príčiny. Pokiaľ ide o environmentálnu krízu, rastúce rozdiely medzi bohatými a chudobnými, či terorizmus, je politika USA často skôr príčinou, ako riešením. V súlade s tým sa mení i politická rétorika. Európska integrácia už nie je videná ako hrádza mocenským ambíciám európskych národných štátov, ktoré zatiahli starý kontinent do dvoch zničujúcich vojen, ale ako spôsob presadzovania globálnych ambícií EÚ a obmedzenia americkej hegemónie.

Treba samozrejme rátať aj s reakciou USA. Predchádzajúca podpora európskej integrácii nebola výrazom dobroprajnosti, ale výsledkom reálnej politickej úvahy. Ekonomicky prosperujúca a spolupracujúca západná Európa bola najlepšou hrádzou šírenia komunizmu. No studená vojna sa skončila a Európa prestala byť strategicky zaujímavá. Stáva sa z nej čoraz viac konkurent. Vo Washingtone si to uvedomili oveľa skôr ako v hlavných európskych mestách.

Vízie a sny

V tomto prostedí prijíma únia svoju bezpečnostnú stratégiu. Ako hlavné hrozby boli identifikované terorizmus, šírenie zbraní hromadného ničenia a zlyhanie štátov spojené s rastom organizovanej kriminality. Azda najpozitívnejšie treba hodnotiť fakt, že ani jedna z hrozieb nie je pokladaná za čisto vojenskú, čomu zodpovedá aj spektrum navrhovaných reakcií – od rozvojovej pomoci cez preventívnu diplomaciu až po použitie sily. Práve tento bod vyvolal najviac reakcií. Dokument totiž nehovorí o súhlase Bezpečnostnej rady OSN ako o nutnosti, len ako o želaní. Podľa niektorých komentátorov je to radikálne postavenie sa na pozície USA. V komplexnom pohľade, ktorý berie do úvahy celý dokument, je táto zmienka o použití sily vyvážená mnohými odkazmi na podporu medzinárodných inštitúcií a špecificky OSN, diplomaciu a predchádzanie krízam.

Stratégia sa nevyhla zvyškom transatantickej minulosti. Opakovane zdôrazňovala potrebu znovuvybudovania vzťahov s USA. Nepovšimnutý ostal pri tom fakt, že dôležitá je ochota Washingtonu. Keďže však podmienkou, ktorú dokument zdôrazňuje, je partnerstvo, návrat do predchádzajúcej transatlantickej idyly vyznieva v svetle americkej politiky skôr ako zbožné prianie elít neschopnách odhodiť optiku studenej vojny.

Dôležitý je samotný fakt, že stratégia bola prijatá. Je prvým – a teda nutne nedokonalým – výrazom narastajúcej európskej emancipácie v zahraničnopolitickej a bezpečnostnej oblasti. Je jasné, že vo vojenskej oblasti sa únia Spojeným štátom ešte dlho nevyrovná. No sociálne, ekonomické, ekologické a politické aspekty dnešných kríz si nežiadajú bomby a letectvo. Únia je lepšie vybavená čeliť im, než ktorákoľvek z transatlantických štruktúr – vrátane NATO.

Výrazným znakom dokumentu je i dôraz na multilateralizmus. Posilňovanie európskej jednoty vyznieva ako príspevok k budovaniu globálneho systému založeného na medzinárodnom práve a zastrešeného OSN. Nemožno vylúčiť, že aj EÚ podľahne zvodom imperiálnej poltiky. To však už bude závisieť od vývoja demokratizačného procesu v únii a súvislostí medzi politickou mocou a socio-ekonomickou štruktúrou.

Mäkká mocnosť

EÚ sa nachádza v prelomovom momente. Je prisilná na to, aby hrala amerického lokaja, prislabá a zle štruktúrovaná na impérium typu USA. Cesta nevedie ani jedným smerom. Ak nemá proces integrácie stroskotať, musí napredovať smerom k ďalšiemu prerozdeľovaniu kompetencií medzi národnou, regionálnou a európskou úrovňou. Je potrebné rozširovať spoluprácu do nových oblastí. Federalizmus je dnes nepopulárny, no treba si vybrať medzi ním a krízou procesu. To si budú musieť uvedomiť i nové členské krajiny.

V oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky nemá únia ešte dlho šancu konkurovať postaveniu USA. Nie je to potrebné, nebolo by to ani dobré. Jej sila môže stáť na výške rozvojovej pomoci, angažovaní sa v mierovách akciách OSN a v posilňovaní tejto inšitúcie, v stabilnej a sociálne spravidlivej ekonomike.


Analýza bola uverejnená v rámci projetu Slovo o Európskej únii

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA