Kosovská zahraničná politika

Pred niekoľkými dňami som sa vrátil zo Slovenska, kde ma pozvali na konferenciu o západnom Balkáne. Mojou úlohou bolo predstaviť ekonomické problémy tohto regiónu. Zároveň som využil príležitosť lepšie pochopiť slovenský nesúhlas s nezávislosťou Kosova a stretol som sa s poprednými analytikmi, ktorí sledujú slovenskú zahraničnú politiku.

SFPA, ktorá ma pozvala, pripravila tiež panelovú diskusiu pre verejnosť, na ktorej som mal hovoriť o vývoji v nezávislom Kosove. Na diskusii sa zúčastili zástupcovia veľvyslanectiev Rumunska, Chorvátska, USA aj slovenskí akademici. Hoci som sa usiloval sústrediť na ekonomické otázky a praktické problémy, rumunský diplomat aj domáci poslucháči ma svojimi otázkami priviedli k téme oprávnenosti kosovskej nezávislosti.

Prekvapilo ma, ako intenzívne je proti nezávislosti Kosova naladená slovenská verejná mienka. Odpor k nezávislosti zašiel až tak ďaleko, že sa Slovensko obrátilo na ostatné štáty Schengenskej dohody s požiadavkou, aby pri vydávaní schengenského víza pre Kosovčanov ( do cestovného dokumentu misie Spojených národov v Kosove – UNMIK)  uvádzali poznámku „okrem SR", keďže Slovensko neuznalo Kosovskú republiku. Rovnakú vízovú politiku uplatňuje Grécko voči Macedónsku.

Niektorí analytici, ktorí radia slovenským politickým kruhom v otázke Kosova, zastávajú podobné stanovisko ako Belehrad. Oficiálny postoj Slovenska znie: „Slovensko neprijíma pre Kosovo žiadne riešenie, ktoré nebude výsledkom dohody medzi Srbskom a Kosovom." Najhoršie na tom je, že tento postoj zastáva aj v súčasnosti opozičná SDKÚ, známa ako najreformnejšia strana na Slovensku, ktorá priviedla túto krajinu do Európskej únie.

Vládna koalícia sociálnej demokracie (SMER), nacionalistov a populistov si už takmer vytvorila vlastnú identitu, založenú na posilňovaní identity slovenskej. Hoci predstavitelia koalície spočiatku vyhlasovali, že sú proti nezávislosti Kosova, všetci predpokladali, že vláda postupne svoj postoj zmení v dôsledku tlaku zo strany iných štátov.

SDKÚ sa po zverejnení Ahtisaariho plánu rozhodla vyprovokovať vládnu koalíciu, aby potvrdila svoj nesúhlas s nezávislosťou. Iniciovala aj diskusiu v parlamente, kde súperenie dospelo až do stavu, keď sa vláda a opozícia predháňali, kto je viac proti nezávislosti Kosova. V slovenskom parlamente kolovalo päť návrhov deklarácie na túto tému, jeden ostrejší ako druhý. Debata sa preniesla aj do verejnej sféry a stala sa témou mnohých akademických fór na Slovensku. Táto diskusia zahŕňala medzinárodné právo, menšiny a náboženstvo v Kosove. Takmer sa v nej zabudlo na 90. roky.

Očakával som, že pokiaľ ide o nezávislosť Kosova, na Slovensku nájdem hlbšiu zahranično-politickú argumentáciu, založenú na záujmoch Slovenska a na vzťahoch s maďarskou menšinou v krajine. Hoci sa v debate objavujú aj tieto aspekty, zdá sa  mi jednoduchšia, sústredená na dokazovanie, že Slovensko, aj keď je členom EÚ, má vlastnú zahraničnú politiku. Na otázku, ako je možné, že Kosovo uznali všetky krajiny višehrádskej štvorky – Maďarsko, Česko i Poľsko – a Slovensko zostáva vo svojom hneve osamotené, som dostal nasledujúcu odpoveď: „Slovensko je suverénny štát, pre ktorý je územná celistvosť kľúčovou otázkou, a preto nám nemôže nikto prikazovať, ako máme v ktoromkoľvek prípade konať." Prirodzene, na slovenskom postoji sa veľmi podpísala aj vnútropolitická situácia a tiež prítomnosť 10-percentnej maďarskej menšiny na Slovensku a 70-tisícovej slovenskej menšiny v Srbsku.

Celý tento príbeh však nie je beznádejný. Drobná skupinka zástupcov občianskej spoločnosti a politických predstaviteľov sa usiluje dokázať, že prípad Kosova bol na Slovensku prezentovaný v nesprávnom čase a nesprávnym spôsobom a že uznanie Kosova by bolo správnym rozhodnutím, ktoré je zároveň v záujme Slovenska. Konfrontácia týchto jednotlivcov s názorom väčšiny a ich neústupnosť vo veci Kosova vzbudzujú nádej. Počas mojej návštevy sa srbské veľvyslanectvo zaujímalo u organizátorov podujatí, prečo okrem konferencie usporiadali ešte samostatnú debatu s Kosovčanom. Na konferencii na pôde slovenského Ministerstva zahraničných vecí som vystupoval v paneli spoločne so zástupcom srbskej vlády. Prijali ho na srbskom veľvyslanectve v Bratislave, kde dostal predbežné pokyny, ako má vystupovať na diskusii, ak „ten kosovský Albánec začne hovoriť o nezávislosti Kosova". Toto všetko ma priviedlo k niekoľkým záverom.

Po prvé, nech by nám postoj Slovenska pripadal akokoľvek naivný alebo nerozumný, reprezentuje zahraničnú politiku jedného členského štátu Európskej únie. Napriek všetkým ťažkostiam musí mať aj Kosovo zahraničnú politiku, ktorá nesmie byť založená len na našich dobrých vzťahoch s USA a niektorými krajinami EÚ, ale musí vychádzať z postojov Kosova k otázkam, ktoré sa týkajú našich štátnych záujmov. Po tom, čo 15. júna vstúpila do platnosti kosovská ústava, sa pre takúto zahraničnú politiku otvárajú možnosti. Mala by sa stať prioritou našich politikov. Zahraničná politika sa nekončí vytvorením ministerstva zahraničných vecí. V skutočnosti sa práve tam začína.

Po druhé, zahraničná politika Kosova musí byť založená na stratégiách a postojoch k rôznym záležitostiam v závislosti od ich dôležitosti pre kosovskú nezávislosť. Prioritou musí byť uznanie Kosova čo najväčším počtom štátov. Ďalej musíme vypracovať regionálnu stratégiu, založenú na čo najlepšej vôli rozvíjať dobré vzťahy so všetkými susednými štátmi, ďalej stratégiu zameranú na prijatie Kosova do Európskej únie atď.

Kosovo nesmie podceňovať nijaký štát a považovať ho za bezvýznamný, či za „uzavretú záležitosť". Aj tie najmenšie štáty majú dôležité hlasovacie právo, najmä pokiaľ ide o našu cestu do EÚ. Tu treba rozhodne venovať osobitnú pozornosť prípadu Slovenska, Španielska, Portugalska, Rumunska, Grécka, Cypru a Malty. Treba zvlášť analyzovať, na čom sú založené postoje a záujmy uvedených krajín a v spolupráci s medzinárodnými partnermi skúmať, ako môžeme tieto ich postoje ovplyvňovať. Na tom sa musí podieľať aj Kosovo. O veľkosti výziev svedčí fakt, že okrem toho potrebujeme vytvárať stratégiu pre krajiny Latinskej Ameriky, Afriky aj Ázie.

Po tretie, zahraničná politika stojí nad politikou vnútornou, kde spolu súperia politické strany. Zahraničná politika musí zjednocovať politické spektrum, najmä pokiaľ existujú otázky, ktoré sú pre kosovský štát životne dôležité. Hoci možno mať rôzne názory na spôsob, ako ich dosiahnuť, všetci musíme zohľadňovať štátne záujmy, ktoré sa nesmú meni


(Autor je analytikom prištinského think-tanku Institute for Advanced Studies GAP. Článok vyšiel v kosovskom denníku Express 17. júna 2008. Z albánčiny preložil Ľubor Králik. Text prešiel redakčnou úpravou.)

Originálnu analýzu nájdete v časopise Zahraničná politika 1/2009 vydávanom Slovenskou spoločnosťou pre zahraničnú politiku.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA