Lojálny prezident

Nič neočakávané sa nestalo. Putin nezmenil ústavu, neusporiadal referendum, nezostal na poste prezidenta a vymenoval svojho nástupcu. Otázka, kto bude nástupcom na najvyššom poste v Kremli, už neexistuje. Napriek tomu analytici naďalej diskutujú, akým spôsobom plánuje Putin kontrolovať svojho nástupcu. Nie je tajomstvom, že Vladimir Vladimirovič sa nechystá vzdať moci, ktorú si tak usilovne budoval, pričom postupne likvidoval demokraciu.

SSVE- Spoločnosť pre strednú a východnú Euró
SSVE- Spoločnosť pre strednú a východnú Európu

Putinova autorita je natoľko vysoká a štátna mašinéria natoľko efektívna, že žiadny jeho krok smerom k zmene ústavy a získaniu neobmedzených právomocí by sa nestretol s nijakým odporom ani zo strany spoločnosti, ani zo strany medzinárodných organizácií.

Putin sa však rozhodol odovzdať moc človeku zo svojho okolia. Logicky by ho to malo zbaviť možnosti ovplyvňovať politické procesy v krajine a vystaviť ho riziku vytesnenia do druhého či tretieho sledu politiky. Držať moc v rukách a nachádzať sa v jej blízkosti, nie je jedno a to isté.

Napriek tomu však možno predpokladať, že obsadením postu prezidenta následník nemusí získať skutočnú moc. V histórii existuje nemálo príkladov, ako vládcovia, najmä však diktátori, čas od času rezignovali na oficiálny post hlavy štátu a odovzdali ho ľuďom zo svojho najbližšieho okolia. Podobné kroky získali v politike označenie „politika dvojníkov.” Tak napríklad Somoza v Nikarague namiesto seba inštaloval na poste prezidenta bábkového politika, Trujillo v Dominikánskej republike vzhľadom na svoje dlhé zotrvávanie pri moci na poste prezidenta umiestňoval štyroch rozličných ľudí, vrátane svojho brata. V Paname Manuel Norriega, nadväzujúci na politiku svojho predchodcu, pôsobil ako veliteľ ozbrojených síl a nie na poste prezidenta, ktorý bol nominálnou hlavou štátu.

S najväčšou pravdepodobnosťou sa rovnaký scenár zopakuje aj v Rusku. Putinova voľba padla na Dmitrija Medvedeva. Otázka, čo viedlo prezidenta k takejto voľbe svojho nástupcu, zostáva otvorená. Jasné je len jedno – kandidát na funkciu prezidenta sa vyberal podľa konkrétnych požiadaviek. Paradoxne, ale v existujúcej politickej situácii by daný kandidát nemal byť príliš samostatný, nemal by disponovať priveľkými vodcovskými kvalitami a mal by byť spojený so svojím predchodcom klanovými, príbuzenskými alebo špecifickými pracovnými väzbami.

Ak hovoríme o psychologickej charakteristike následníka, treba pochopiť, že dôležitým faktorom v procese odovzdávania moci vnútri elity je jeho predvídateľnosť. Z psychologického hľadiska je nástupca v relatívne ponižujúcom postavení. Musí neustále myslieť na to, že moc, ktorú má v rukách, nie je jeho mocou. Nezískal ju vo volebnej kampani, za svoju legitimitu vďačí svojmu predchodcovi, ktorý mu ju môže v ľubovoľnom momente zobrať. Následník musí pochopiť, že jeho vlastná moc nie je výsledkom politického boja, ale kremeľských intríg, v ktorých on ako budúci prezident je iba pešiakom. Tak „prezident – následník” síce formálne získava moc, ale reálne zostáva nesamostatnou figúrkou.

V uvedených podmienkach sa následník nemusí z psychologického hľadiska cítiť komfortne, a preto ak je budúci prezident Medvedev dostatočne samoľúby a ctižiadostivý, nebude chcieť na poste hlavy štátu zotrvávať v tieni Putina. V takomto prípade je nevyhnutná „uzurpácia” moci. Preto je teda nevyhnutné v prvom rade nájsť človeka – vykonávateľa, ktorý nedisponuje osobitnými ambíciami. Následne je potrebné vypracovať mechanizmus zadržiavania, ak náhle nástupca, ktorý okúsi moc, bude ju chcieť kontrolovať v plnom rozsahu.

V najnovších dejinách politickej moci Ruska existuje príklad, ako „riadený” prezident veľmi rýchlo sústredil vo svojich rukách moc a zbavil sa svojich politických „patrónov.” V danom prípade ide o „ovládateľného” Putina a „patróna” Berezovského.

Panuje totiž názor, že práve Boris Berezovskij významne prispel k tomu, aby sa Vladimir Putin dostal k moci. Ruský oligarcha tak dúfal, že bude osobne kontrolovať nového prezidenta. Preto Vladimir Putin pri odovzdávaní moci musí byť absolútne presvedčený, že bude môcť kontrolovať svojho nástupcu a bude schopný vrátiť sa k nej v budúcnosti, keď si to bude želať.

Svojimi psychologickými vlastnosťami sa Dmitrij Medvedev hodí na pozíciu následníka ako nikto iný. Známi, učitelia či kolegovia Medvedeva opisujú ako pokojného, neambiciózneho, ľahko ovplyvniteľného človeka. Vždy a všade zohrával druhoradú úlohu. Podľa politických analytikov je „Dmitrij Anatolievič poddajný, mäkký, psychologicky závislý – vždy bol absolútne výhodný pre Vladimira Vladimiroviča a preňho je táto stránka mimoriadne dôležitá”.

Vzájomné vzťahy medzi Putinom a Medvedevom sú pomerne dlhodobé a hlboké. Čo je však najdôležitejšie, v ich rámci Medvedev bol technickým zástupcom Putina. Ešte predtým, ako obaja začali spolupracovať v administratíve Sankt Peterburgu, spájali ich inštitucionálne vzťahy. Medvedev rovnako ako Putin študoval na právnickej fakulte Leningradskej štátnej univerzity a patril medzi obľúbených študentov neskoršieho primátora Sankt Peterburgu po páde komunizmu Anatolija Sobčaka. Je zaujímavé, že v dôsledku neznámych okolností bol počas ašpirantúry  Medvedevovým školiteľom Valerij Musin, ktorý v minulosti bol aj školiteľom Vladmira Putina.

V roku 1989 sa Dmitrij Medvedev zúčastnil Sobčakovej volebnej kampane na post predsedu leningradského mestského sovietu (primátora). V roku 1990 po Sobčakovom zvolení za primátora sa Medvedev stal jeho asistentom pre právne otázky. Počas práce v Sobčakovej administratíve sa Medvedev zblížil s Putinom, ktorý bol vedúcim Výboru mesta Leningrad pre vonkajšie vzťahy.

V ruských novinách sa občas objavujú narážky na to, že Dmitrij Medvedev udržiaval určité kontakty s KGB a dokonca tam chcel aj pracovať. Je možné, že vďaka tomu sa mohol zoznámiť s Putinom ešte počas štúdia, hoci je to málo pravdepodobné, keďže Putin v tom čase ešte pracoval v Nemecku: „Zlé jazyky hovoria, že Medvedev a Putin sa poznali dlho pred stretnutím v Sobčakovej pracovni. Údajne ešte za študentských čias Medvedev, podobne ako iní uvedomelí študenti právnickej fakulty, udržiaval isté kontakty s KGB. Podliehal tak pracovníkovi rovnakej inštitúcie Vladimirovi Putinovi, ktorý sa svojho času na svojej rodnej právnickej fakulte zaoberal náborom kádrov pre „orgány”.


Kompletné znenie analýzy nájdete na tejto stránke.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA