Nezávislé Kosovo rozdelilo Európu

Ani nie tak vyhlásenie nezávislosti Kosova 17. februára 2008 formou jednostranného aktu provinčného parlamentu ako reakcia medzinárodného spoločenstva podstatným spôsobom ovplyvní nielen politický vývoj v Srbsku, ale aj ďalší charakter systému medzinárodných vzťahov na európskej a globálnej úrovni.

SSVE- Spoločnosť pre strednú a východnú Euró
SSVE- Spoločnosť pre strednú a východnú Európu

Súčasné riešenie štatútu Kosova predstavuje v medzinárodnej politike po druhej svetovej vojne precedens, ktorý je v rozpore so základnými cieľmi Charty OSN, ku ktorým patrí „vytvoriť pomery, v ktorých možno zachovať spravodlivosť a úctu k záväzkom vyplývajúcim zo zmlúv a iných prameňov medzinárodného práva.” Charta OSN v článku 1 síce garantuje právo národov na sebaurčenie, zároveň však v článku 2 deklaruje rešpekt „zásade zvrchovanej rovnosti” členských štátov a odseku 4 toho istého článku výslovne odmieta „hrozbu silou alebo použitia sily proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti každého štátu, ako aj každého iného spôsobu nezlučiteľného s cieľmi Organizácie Spojených národov” (OSN).

Princíp suverénnej rovnosti, zahŕňajúcej právnu rovnosť účastníckych štátov, právo na teritoriálnu integritu ako aj zdržanie sa akýchkoľvek akcií, ktoré sú v rozpore so zásadami Charty OSN namierenými proti územnej integrite, politickej nezávislosti alebo jednoty ktoréhokoľvek účastníckeho štátu patria medzi kľúčové princípy Deklarácie zásad riadiacich vzťahy medzi účastníckymi štátmi Konferencie o bezpečnosti a spolupráce v Európe, tvoriacej súčasť Záverečného helsinského aktu z roku 1975.

Hoci už samotný vojenský zásah NATO proti Juhoslávii v roku 1999, uskutočnený bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN a Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), možno považovať za narušenie medzinárodného práva, rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN (BR OSN) č. 1244 z 10. júna 1999, ktorý je zásadným a doposiaľ platným dokumentom, upravujúcim medzinárodné postavenie Kosova, rešpektuje teritoriálnu integritu Juhoslávie, ktorej nástupníckym štátom je Srbsko a hovorí výslovne o autonómii tohto regiónu v rámci Juhoslávie. Zásadu územnej integrity Juhoslávie, resp. Srbska, nespochybnil ani Ústavný rámec pre dočasnú samosprávu z roku 2001. Ešte v roku 2002 definoval vtedajší osobitný predstaviteľ generálneho tajomníka OSN Michael Steiner osem kľúčových bodov, tzv. benchmarks, ktorých plnenie sa malo stať kľúčovou podmienkou začatia negociácií o budúcom štatúte provincie. Naplnenie demokratických štandardov, garantovanie multietnického charakteru regiónu ako aj normalizácia vzťahov s ústrednou vládou v Belehrade mali predchádzať definitívnemu riešeniu štatútu Kosova. Následne v decembri 2003 osobitný predstaviteľ generálneho tajomníka OSN Harry Holkeri a kosovský premiér Bajram Rexhepi uviedli tzv. Štandardy pre Kosovo (Standards for Kosovo), ktoré mali Kosovo priblížiť kritériám EÚ. Obsahovali okruhy, ako Fungovanie demokratických inštitúcií, Právny štát, Sloboda pohybu, Udržateľný návrat a práva komunít a ich členov, Vlastnícke práva, Ekonomika, Dialóg, Kosovský ochranný zbor (Kosovo Protection Corps). Na rezolúciu BR OSN č. 1244 sa odvolávajú aj Základné zásady pre riešenie štatútu Kosova, prijaté členmi tzv. Kontaktnej skupiny v novembri 2005. Tento dokument o. i.  vyzýva zúčastnené strany, aby sa „zdržali akýchkoľvek unilaterálnych krokov” a hneď prvý bod zásad hovorí, že „riešenie kosovskej otázky musí byť plne kompatibilné s medzinárodnými štandardmi ľudských práv, demokracie a medzinárodného práva a prispievať k regionálnej bezpečnosti”.

V žiadnom z uvedených dokumentov sa nehovorí o vytvorení nezávislého štátu. Rozhodnutie USA a najsilnejších členských štátov EÚ teda znamená popretie celého doterajšieho právneho rámca, ktorým bolo regulované postavenie Kosova. Procedúra uznávania navyše prebehla nielen mimo rámca Bezpečnostnej rady OSN, ktorá územie Kosova doposiaľ spravuje, ale aj mimo rámca EÚ, keď Rada EÚ pre vonkajšie vzťahy 18. februára 2008 nebola schopná dospieť k spoločnému stanovisku a ponechala rozhodnutie o tak závažnej otázke na vôľu jednotlivých členských štátov. Spôsob, akým bolo nezávislé Kosovo uznané, však v prvom rade odporuje základným dokumentom, upravujúcim medzinárodné právo v Európe, predovšetkým Charte OSN a Záverečnému helsinskému aktu, čo je v európskej politike precedensom od skončenia druhej svetovej vojny.


Kompletné znenie analýzy nájdete na tejto stránke.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA