Pár dní v Čečensku uprostred ľudského nešťastia

Situácia v Čečensku sa po Beslanskej tragédii dostala opäť do centra pozornosti. Patrí aj medzi témy rozhovorov medzi predstaviteľmi EÚ a Ruska, občas býva aj príčinou konfliktov. Autorka, výkonná riaditeľka Moskovského helsinského výboru, podáva pár obrazov života ľudí chytených medzi násilie ruských vojsk a povstalcov.

CVO, človek v ohrození
CVO, človek v ohrození

 

Čo môže človek pár dní strávených v Čečensku uvidieť? Navštívite Groznij, túto živoriacu veľkú ruinu, ktorej úroveň zničenia sa dá hádam porovnať len s niekoľkými nemeckými mestami v poslednom roku druhej svetovej vojny. Potom ešte zájdete do niekoľkých smutných dedín. Čečensko je malé. Celé má len 15 000 kilometrov štvorcových.

Pri pohľade zvonku pripomína Čečensko zabudnutú konfliktnú oblasť. V jeho ruinách však pokračuje krviprelievanie. A niektorí ľudia – v skutočnosti len veľmi málo ľudí – zhromažďuje údaje o trpiacich civilistoch, pokúšajú sa upútať záujem širokej verejnosti, objasniť vnútorné rozpory krajiny, ale nie vždy sa im to darí. Tieto údaje tu však zostanú uchované a ak ich aj dnes nikto nie je ochotný počúvať, niekedy v budúcnosti snáď bude tento nekončiaci príbeh ľudskej bolesti a vraždenia vypočutý.

Počas tých niekoľkých dní svojho pobytu v Čečensku sa rozprávate s ľuďmi. Cestujete do odľahlých oblastí a stretávate stále tie isté tváre, počúvate stále tie isté ľudské príbehy. Uplakané zlomené ženy. Stratení zničení muži. Je pre nich ťažké nájsť tie správne slová. „Odviedli preč môjho syna, môjho brata, môjho synovca… Prišli na obrnených autách… V bielych vanoch… Bez poznávacích značiek… Na tvárach masky, s automatickými puškami, oblečení v maskáčoch… Boli to federálni vojaci… Federálni vojaci spolu s čečenskou políciou … Zmizol bez stopy… Alebo – o pár týždňov sme našli jeho zohavené telo.“ Môžete uvidieť fotku zmrzačeného tela, zlomených príbuzných, krv – a to je všetko.

Tieto obrazy však už na vás viac nepôsobia. A to je pravdepodobne na tejto práci to najstrašnejšie. Príliš veľa tiel. Príliš veľa bolesti. Vaše oči a uši začínajú byť ľahostajné. Každý nasledujúci príbeh vám pripadá taký istý ako ten predchádzajúci. Príbuzní mŕtvych, príbuzní zmiznutých, všetci vám pripadajú rovnakí – ako jedna znetvorená ľudská tvár. Ďakujú vám za to, že ste ochotný vypočuť si ich príbehy – tak málo cudzincov je ochotných počúvať a váš pocit bezmocnosti a hanby je blízky a porovnateľný so stupňom ich bezhraničného sklamania a zúfalstva. Ich prípady sa nikdy dôkladne nevyšetria. Páchatelia nikdy nebudú postavení pred spravodlivý súd.

Z nejakého dôvodu si stále spomínam na jedného starého muža, ktorého som navštívila v jeho dome v Groznom. Bolo to tento rok v máji. Jeho mladší syn Said-Mahamed bol v apríli zatknutý – alebo by som mala použiť slovo „unesený”? – nejakými bližšie neidentifikovanými ozbrojenými mužmi. Mladý muž sa pokojne rozprával s pekným dievčaťom, opierajúc sa o plot susedného dočasného záchytného centra, jedného z tých zariadení, kde ľudia, ktorí počas vojny stratili svoje domovy, mohli prežívať. Koncom apríla našli príbuzní jeho telo v sude plnom oleja neďaleko ruskej vojenskej základne v Kankale. Bol nahý. Na tele mal veľké množstvo strelných zranení. Nohy mal pokryté hlbokými pomliaždeninami, ktoré boli bezpochyby spôsobené kopancami vojenských kanád. Rebrá mal polámané a pomliaždené. Nič neobvyklé.

Jeho otec podrobne opisoval detaily, veľmi potichu a vecne. Vzdelaný, príjemný starý pán s jemným zdvorilým a akoby ospravedlňujúcim sa úsmevom. Taká krásna, ľudsky teplá duša. Taký krásny májový deň… Nakoniec mi poprial šťastnú cestu a vyprevádzal ma ku dverám. A vtedy povedal akoby len tak mimochodom: „Nechápte ma zle. Veľmi dobre viem, že vy s týmto nemôžete nič urobiť. A ani ja s tým nemôžem nič urobiť. Bol zavraždený. Tisíce takých ľudí ako bol on boli zavraždení. To neboli rebelskí bojovníci, ktorí ich zabili. Boli to vládni predstavitelia, ktorí si robili svoju prácu. A prelieva sa stále viac a viac krvi. Naši čelní predstavitelia chodia do zahraničia a vystupujú na rôznych vznešených medzinárodných fórach. Hovoria o „stabilizácii”. Hovoria o „návrate do normálneho života”. Hovoria „Darí sa nám veľmi dobre. Ďakujeme vám”. Vskutku veľmi dobre! To majú pravdu!“

Stále sa mi v pamäti vynárajú slová toho starého muža a ja s určitosťou viem – tí, ktorí pomáhali a podporovali túto nezmyselnú, strašnú vojnu, tí, ktorí ju stále ignorujú, zaplatia tiež, tak alebo tak. Preliata krv si žiada ďalšiu krv. Tí, ktorí len zatvárajú oči nad týmto príšerným krviprelievaním, či už Rusi alebo Európania, si musia uvedomiť, že ich pasivita ich činí zodpovednými, robí ich vinnými. A kým si toto neuvedomia, vojna v Čečensku sa nemôže nikdy neskončiť.


Autorka je výkonnou riaditeľkou Moskovského helsinského výboru

Diskusia s Táňou Lokšina sa uskutoční počas festivalu Jeden svet, ktorého usporiadateľom je občianske združenie Človek v ohrození. Portál EurActiv je jedným z mediálnych partnerov festivalu.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA