Päť vojen premiéra Blaira

Irak preťal líniu blairovskej zahraničnej politiky. Táto piata vojna sa môže ukázať ako jeho posledná.

 

Len málo britských premiérov 20. storočia možno spájať s rozoznateľným druhom zahraničnej politiky. Macmillan, Wilson, Callaghan, Major – ani jeden z nich nemal mimoriadne originálny pohľad na úlohu Británie vo svete. Thatcherová hrala s Ronaldom Reganom a bojovala proti Bruselu, to vak možno len ťažko považovať za koherentnú zahraničnopolitickú doktrínu.

Heath a Churchill mali svoje vlastné silné názory. Rovnako tak Chamberlain a Eden, aj keď oboch zahraničná politika zničila.

Tony Blair prebral krajinu s nulovými skúsenosťami v zahraničnej politike a, očividne, len malým záujmom. Je preto zaujímavé, že sa mu podarilo vyvinúť rozoznateľne „blairovskú“ zahraničnú politiku, ktorá šla niekedy proti názorom ministerstva zahraničných vecí a záležitostí Commonwealthu.

Blairovým najšpecifickejším postojom je, že Británia by mala byť pripravená na vojenské zásahy v krajinách a to v prípade, ak je to možné a ak pre akciu existuje silné etické zdôvodnenie. Preto viedol Blair, v snahe predísť etnickým čistkám, krajiny NATO pri bombardovaní Srbska v roku 1999, v roku 2000 poslal do Sierry Leone britské jednotky aby ukončili krvavú občiansku vojnu a zúčastnil sa na útoku v Afganistane v roku 2001, vedenom Spojenými štátmi, aby krajinu vyčistil od al-Kajdy. Keď Blair vo svojo prejave v Chicagu v apríli 1999 určil kritériá, ktoré mali ospravedlniť humanitárne intervencie, nekonzultoval to predtým s ministerstvom zahraničných vecí. Mnohí diplomati (a právnici) boli zhrození nad postojom, ktorý považovali za naivný idealizmus.

Druhou základnou myšlienkou blairovskej zahraničnej politiky je snaha vyvážiť silný atlantizmus záväzkom voči Európe. Z Británie sa má stať vedúci člen EÚ, cieľom jej európskej politiky je urobiť z únie navonok hľadiaceho a efektívneho aktéra. Zároveň však Británia má ostať verným partnerom USA, ktorý Washingtonu pripomína, že multilateralizmus a spolupráca so spojencami sa vyplácajú. Blair nie je prvým premiérom, ktorý o Británii hovorí ako o „moste“ medzi Európou a USA. No zdôrazňuje to viac ako silno a trvá na tom, že Londýn sa musí vyhnúť situácii, keď si bude musieť vybrať medzi európskymi a atlantickými väzbami.

Jeho diplomacia sa pred vojnou v Iraku riadila týmito dvoma ideami. Podľa neho bolo morálne správne zvrhnúť krvilačný a utláčateľský režim. No keďže medzinárodné právo takéto ospravedlnenie útoku nepozná, musel hľadať iné príčiny – napríklad nerešpektovanie rezolúcií OSN Saddámom a hrozbu zbraní hromadného ničenia (ZHN). Nebolo to neúprimné – denníky Paddyho Ashdowna odhaľujú, že Blairova obsesia Saddámovými zbraňami hromadného ničenia siaha až do roku 1997. Po 11. septembri 2001 Blair zdieľal Bushove obavy, že terorizmus a zbrane hromadného ničenia idú nejakým spôsobom dohromady. Blairove rozhodnutie ohľadom Iraku odráža aj jeho atlantický postoj. Podľa neho, ak by Amerika konala osamotená, bolo by viac pravdepodobné, že poškodí záujmy Británie a Európy. Verí, že ak Londýn verejne podporuje Washington, získava mu to v zákulisí vplyv na jeho politiku.

No rozhodnutie ísť do vojny zapríčinilo zrútenie väčšiny z európskej časti Blairovho mosta. Chcel sa vyhnúť voľbou medzi Európou a Amerikou, no nakoniec si vybral tú druhú. Zapojenie sa do vojny po boku USA a zároveň odmietnutie skorého prijatia euro výrazne poškodilo jeho vplyv a reputáciu v mnohých častiach starého kontinentu. V prvých piatich rokoch Blairovej vlády jeho vplyv rástol. Jeho výrečnosť a konštruktívny tón – ktoré kontrastovali s malichernou kritikou a sťažnosťami predchádzajúcich konzervatívnych vlád – a jeho návrhy politík, ako obranná iniciatíva zo St. Malo a Lisabonská agenda ekonomickej reformy, mu pomohli stať sa jedným z hlavných európskych lídrov.

Napriek tomu, že niekoľko vlád EÚ a väčšina krajín, ktoré sa k nej pripoja budúci rok, podporovali USA a Britániu v otázke Iraku, Blair svoju pozíciu stratil. Na celom kontinente je verejná mienka väčšinou nepriateľsky naladená voči britskému postoju. Blaira považujú za amerického pudlíka – a nie len vo francúzsko-nemeckom jadre. Naviac, Francúzsko a Nemecko obnovili svoju alianciu a opäť sa ujali vodcovskej úlohy v Európe. V mnohých oblastiach spolupracovali a postavili sa proti britskej politike – napríklad pri reforme poľnohospodárskej politiky, či nových inštitúciách európskej obrany.

Keď sa Blair rozhodol podporiť americkú inváziu do Iraku, vede, že môže draho zaplatiť. Doma i v Európe. Historicky zaujímavou je teda otázka – nech sa už v Iraku stane čokoľvek – prečo sa k takému riziku odhodlal. Dve nové knihy o britskej zahraničnej politike dávajú odlišné odpovede. „Blairove vojny“ od Johna Kampfnera sa zaoberajú piatimi vojnami, ktoré premiér za šesť rokov viedol (bombardovanie Iraku v 1998, Kosovo 1999, Sierra Leone 2000, Afganistan 2001 a opäť Irak 2003). Kampfner je politickým redaktorom New Statesman a životopiscom Robina Cooka. V niektorých pasážach kniha – aj keď je vo všeobecnosti mierna – odráža Cookovu kritiku Blairovej zahraničnej politiky. Je písaná silno naratívnym štýlom s mnohými odkazmi na to kto čo komu povedal na ktorom neverejnom stretnutí (aj keď v nej, bohužiaľ, nie sú poznámky pod čiarou). Väčšina originálneho materiálu prichádza až v druhej polovici knihy, ktorá sa zaoberá Blairovou diplomaciou v roku pred irackou vojnou. Kampfner je najlepší pri popisovaní udalostí na Downing Street či ministerstve zahraničných vecí, o situácii vo Washingtone má však už menej jasný prehľad.

Zdôrazňuje, že tieto vojny boli pre Blaira osobnými vojnami, čo znamená, že bez jeho vedenia by sa na nich Británia nezúčastnila. To môže byť pravdou v prípade Iraku. No je pravdepodobné, že akýkoľvek britský premiér by poslal jednotky do ostatných, možno s výnimkou Sieery Leone.

„Pevne ich objímte: Blair, Clinton, Bush a „Špeciálne vzťahy““ od Petera Riddella, politického komentátora s Times, tvrdí opak – podporou Američanov v Iraku Blair iba pokračoval v základnom kurze britskej podpory USA v bezpečnostnej kríze. Autor píše: „Blair bol len ďalším britským premiérom, ktorý často kladú požiadavky transatlantickej solidarity pred európsku jednotu.“ Ďalej dodáva: „Najkonzistentnejším znakom transatlantických vzťahov… je snaha britských premiérov byť priamo zainteresovaní do tvorby politiky vo Washingtone.“ Riddell ukazuje, že každý britský premiér od roku 1945, okrem Ted Heatha, sa snažil v otázke obrany a spravodajských služieb o špeciálne vzťahy s USA. Aj Harold Wilson, ktorý odmietol poskytnúť Američanom jednotky pre vojnu vo Vietname, túto americkú vojnu diplomaticky silno podporil.

„Pevne ich objímte“ je históriou špeciálnych vzťahov o roku 1945, hoci väčšina knihy sa venuje Blairovej ére. Riddell je bývalý washingtonský korešpondent Financial Times a v popisovaní tvorby zahraničnej politiky USA je veľmi dobrý. Jeho rozprávanie možno nie je až také strhujúce ako Kampfnerovo, no ponúka vyváženejšiu analýzu.

Na otázku prečo šiel Blair do irackej vojny Kampfner odpovedá: „Kombinácia sebavedomia a strachu, atlantizmu, evanjelizmu, gladstoniánskeho idealizmu, v prípade potreby presadzovaného aj nečistými prostriedkami…“

Riddell je solidárnejší: „Nie len že skutočne veril že Saddám a jeho program zbraní hromadného ničenia sú hrozbou, hlavne ak by ich použili teroristi. Naviac si uvedomil, minimálne od jari 2003, že Amerika skutočne pôjde proti… irackému diktátorovi A nakoľko nebolo v záujme Británie ani sveta, aby Spojené štáty konali osamotené, Blair šiel s Amerikou v podpore vojny a poskytnutí jednotiek.“

Obe knihy naznačujú že popri dôležitosti státia pri Spojených štátoch a vysporiadania sa s irackými zbraňami hromadného ničenia, Blaira ovplyvnil aj tretí faktor. Úspech v predchádzajúcich vojnách do urobil odvážnejším, možno až príliš. V prípaed Kosova na seba vzal veľké riziko: ak by Miloševič odmietol odstúpiť a Clinton nebol ochotný poskytnúť pozemné jednotky – obe možnosti neboli nepravdepodobné – NATO by zlyhalo a on by musel odstúpiť. Riskoval aj v Sierra Leone: v čase intervencie mi predstavitelia CIA vraveli že Blair musí byť blázon, keď tam posiela vojakov, lebo určite uviaznu v barinách.

Kampfner cituje premiéra ako vo februári 2003 povedal, že je na intervencie v Kosove, Afganistane a Sierra Leone hrdý: „Z vojenských akcií profitovali najviac obyvatelia tých krajín… Ak to musíme urobiť v Iraku, najviac tým získajú Iračania.“

No ako veľmi dobre vieme, veci v Iraku nešli podľa plánu. Blair nedokázal kľúčové európske vlády presvedčiť, aby podporili Busha, nedokázal dosiahnuť prijatie ďalšej rezolúcie OSN, ktorá by invázii poskytla krytie, a po víťazstve nedokázal presvedčiť Busha, aby OSN dostala takú rolu, ktorá by zabezpečila ochotu ostatných krajín poskytnúť jednotky a peniaze. Zbrane hromadného ničenia sa nenašli a Pentagon sa ukázal nedostatočne pripravený na riadenie krajiny.

V mesiacoch pred irackou vojnou mal Blair len malú kontrolu nad správaním sa USA, Ruska, Francúzska a Nemecka, ktorých akcie rozbíjali západ. No Blair, jeho ministri a poradcovia musia prebrať časť zodpovednosti za diplomatické zlyhania zo začiatku roka 2003 (pozri napríklad môj článok pre Prospect, jún 2003). Všetci verili že je možné získať ďalšiu rezolúciu OSN. Ak by pochopili, že nemecká podpora Francúzska urobila Chiraca odvážnejším a tak bol potom s Putinom pripravený vetovať ďalšiu rezolúciu, Blair by sa o ňu tak dlho nesnažil a neutrpel by tak ponižujúcu diplomatickú porážku.

Britská vláda situáciu zle prečítala. Kampfner obviňuje Downing Street z odmietnutia varovaní ministerstva zahraničia. V skutočnosti však niektorí vysokopostavení úradníci z ministerstva tiež pochybovali o pripravenosti Francúzska a Ruska použiť veto. Blairova sebadôvera sa preniesla na mnoho jeho kolegov. A precenil svoju schopnosť presvedčiť ostatných lídrov. Kampfner informuje, že na stretnutí s Bushom v Camp Davide v septembri 2002 Blair sľúbil, že dokáže Európanov v otázke Iraku previezť na ich stranu. Riddell píše, že v týždňoch pred irackou vojnou „Blairov optimizmus hraničil so sebaklamom. Verejnosti i poslancom opakovane tvrdil, že si je súhlasom s ďalšou rezolúciou OSN istý… Jeho slová sa stávali stále menej presvedčivé.“

Riddell Blaira kritizuje preto, lebo sa dostatočne nezameral na potrebu udržať Európanov v otázke Iraku jednotných. No keď preskúma možnosti udržania spoločného európskeho frontu na jeseň 2002, bez rozdelenia na „starú“ a „novú“ Európu, uzaviera, že sa to pravdepodobne nedalo. Chirac, ktorého volebné víťazstvá z leta 2002 zbavili všetkých zábran, sa nechcel prijať žiaden kompromis v tom, ako sa má EÚ vysporiadať s mocou USA. Schröder, znovuzvolený v septembri s pomocou antiamerickej rétoriky, nemohol náhle zmeniť kurz. Blair „sa vždy viac staral o vzťahy s Washingtonom než s Parížom či Berlínom“. Nakoniec urobili americké unilaterálne konanie a povýšenecký postoj pre mnohých Európanov kompromis nemožným.

Jedným z dôvodov prečo sa Chirac otočil proti Blairovi bolo, ako mi povedali v Paríži, že mu nevedel prepáčiť jeho spriatelenie sa s Bushom. Chirac očividne pochopil priateľstvo Blair-Bush, no považoval putá s Bushom – ktorého Francúzi vidia ako necivilizovaného kovboja – za zbytočné. Obe knihy sa vzťah Blair-Bush snažia vysvetliť citovaním Roya Jerkinsa, ktorý v septembri 2002 povedal v Snemovni lordov: „Podľa môjho názoru je premiér ďaleko od toho, aby mu chýbalo presvedčenie, má ho až príliš veľa, predovšetkým pokiaľ ide o svet za hranicami Británie. Na môj možno prejemnený vkus je trochu príliš manichejským, vidí veci v ostrých kontrastoch dobra a zla, bielej a čiernej, ktoré spolu bojujú, a s vierou, že zlo bude zničené a dobro nakoniec zvíťazí.“

Rovnako manichejský pohľad na svet často prejavuje George Bush, čo je možno dôvodom, prečo títo dvaja muži spolu tak dobre vychádzajú. Bush i Blair sú inštinktívnymi politikmi, ktorí dávajú veľkú dôležitosť osobným vzťahom. A obaja sa postavili proti vestfálskemu princípu, podľa ktorého sú suverénne štáty imúnne voči vonkajšiemu zasahovaniu, aj keď obaja vychádzali z iných princípov. Blairova doktrína humanitárnej intervencie vychádza je o zasahovaní na zabránenie porušovaniu ľudských práv. Bushova doktrína preventívnych úderov a zmeny režimu je odpoveďou na hrozbu terorizmu a darebáckych štátov.

Kampfner tvrdí, že Blair zdieľa časť neokonzervatívnej agendy USA, predovšetkým v ochote použiť zbrane na demokratizáciu arabského sveta. No ako upozorňuje Riddell, Blair má veľmi odlišné videnie sveta od niektorých washingtonských pravičiarov, vrátane prezidenta. Blair verí v rozšírenie pravidiel a inštitúcií globálneho vládnutia. Jeho základnou starosťou je v skutočnosti snaha prinútiť USA prekonať unilateralistický inštinkt a pracovať prostredníctvom týchto inštitúcií.

Kampfnerova kniha obsahuje niekoľko nádherných obrázkov. Opisuje, ako zle vychádza Blairov tábor s viceprezidentom Dickom Cheneym a jeho úradom a predovšetkým s Lewisom Libbym, šéfom Cheneyho kancelárie, ktorý má blízko z izraelskej strane Likud. V roku 2002, keď bol Cheney na neľahkej ceste na Blízkom východe, sťažoval sa Jackovi Strawovi, že sa mu zdá, že Ariel Sharon pozná americké pozície vždy napred. Ako neskôr Straw poznamenal: „Môžete si hodiť mincou, či Libby v daný deň pracuje pre Izraelcov, alebo Američanov.“

Kampfner tiež vrhá nové svetlo na prepustenie Robina Cooka z postu ministra zahraničných vecí deň po posledných parlamentných voľbách v júni 2001. Kampfner tvrdí, že Richard Wilson, vtedajší sekretár kabinetu a John Kerr, stály zástupca ministra na ministerstve zahraničných vecí, zohrali v Blairovom rozhodnutí odsunúť Cooka svoju úlohu: „Blair a Jonathan Powell (Blairov šéf úradu) tiež zbierali podozrenia, hoc i malé, ktoré na Cooka chodili od Bushovej administratívy.“

Riddell prichádza s neobvyklým „čo ak“ keď tvrdí, že v marci 2003 mohla dohoda na poslednú chvíľu odložiť, či úplne zabrániť vojne v Iraku. Informuje, že 9. marca diskutovali Blair a prezident Richardo Lagos z Čile o poskytnutí 15 dní Iraku, aby splnil šesť podmienok, alebo čelil invázii. Ak by sa tento kompromis ukázal životaschopným, Blair by ho podporil, hoci by riskoval roztržku s Bushom, ktorý by dohodu pravdepodobne odmietol.

Potom, 10. marca, povedal Chirac svoj neslávne známy výrok, že Francúzsko bude ďalšiu rezolúciu vetovať „nech sú podmienky akékoľvek“. Riddell píše, že Blair Chiracovi volal, aby objasnil, čo tým presne myslel. Chirac povedal, že nebude súhlasiť s ultimátom, ktoré by hrozilo vojnou ak Saddám neurobí určité kroky do určitého dátumu. Riddell si myslí, že Chirac urobil chybu, keď nepodporil kompromis Blair-Lagos, pretože to by britského premiéra postavilo do veľmi nepríjemnej pozície. (Obe knihy sa spoliehajú hlavne na anglosaské zdroje a prospelo by im viac rozhovorov v Paríži a Berlíne.)

Obaja autori sú kritickí voči diplomacii britskej vlády, no žiaden z nich nevraví, čo mal Blair pred irackou vojnou presne robiť. Riddell tvrdí, že pre Blaira by bolo nepredstaviteľné nasledovať Chiraca a Schrödera v ich opozícii voči vojenskej akcii v Iraku, „obracajúc naruby 60-ročné základy britskej zahraničnej politiky, rovnako ako ohroziac americkú spoluprácu, ktorá je nevyhnutná pre operácie britských ponoriek Trident a satelitné spravodajstvo“. Rovnako bolo podľa Riddella pre Britániu nemožné prijať politiku neutrality či čistej diplomatickej podpory.

No Kampfner tvrdí, že v poznámke pre Blaira, krátko pred začatím bojom, Straw odporučil, aby sa Británia obmedzila len na diplomatickú podporu americkej invázii a jednotky nasadila až po konci vojny, na presadenie mieru. Po tom, ako Blair tento návrh odmietol, podporoval ho Straw lojálne počas celej vojny.

Blair môže ostať premiérom ešte po niekoľko nasledujúcich rokov. No prežije rozoznateľne blairovský druh zahraničnej politiky? Vzhľadom na problémy, ktoré priniesol Irak, je nepravdepodobné, že podporí nejaký ďalší americký preventívny útok, ak sa Bush rozhodne pokračovať proti niektorému ďalšiemu darebáckemu štátu. Ak sa však objaví ďalšia dostatočne veľká humanitárna kríza, Blairova vláda môže opäť chcieť poslať do nej vojenské jednotky.

A čo jeho ambícia viesť Európu a pôsobiť ako transatlantický most? Dovtedy, pokiaľ Európa ostane rozdelená na „starú“ a „novú“, nebude môcť ani jedno z toho. Bude musieť tvrdo pracovať, aby obnovil britské meno na kontinente a prekonal rozdiely. Pomohlo by, ak by začal hovoriť iný príbeh britskej zahraničnej politiky: ministri málokedy poukazujú na to, že vo väčšine kľúčových otázok – Kjótsky protokol, Medzinárodný trestný tribunál, dohody o kontrole zbrojenia, Irán a blízkovýchodný mierový proces – Briti stoja zvyčajne pri ostatných európskych štátoch, niekedy ani nie sú v jednom tábore s politikou USA. Blair tiež musí prísť s novými ideami v otázke európskej obrany aby tak ukázal, že berie svoju vlastnú iniciatívu zo St. Malo vážne. Mnohí Európania predpokladajú, že vzhľadom na jej zhodu s USA v tak mnohých vojenských otázkach, Británia už neverí v úlohu EÚ v obrannej politike.

Najdôležitejšie však je, aby Blair – napriek jeho napätým vzťahom so Chiracom – našiel spôsob ako zblížiť britské a francúzske názory na to, ako sa vysporiadať s americkou mocou. Ak sú obe vlády pripravené upraviť svoje postoje, nie je to nemožné. Francúzi sa budú musieť vzdať svojej inštinktívnej kritickosti voči USA a prijať konštruktívnejší postoj vo vzťahoch s Washingtonom. Chirac by mal prestať hovoriť o svetre, ktorý je multipolárny – to slovo Američanov obťažuje a Európanov rozdeľuje – a namiesto toho zvýrazniť svoju podporu multilateralizmu.

Aj Briti sa budú musieť posunúť niekde inde. Ako tvrdí Riddell, ak chcú Francúzov a ostatných Európanov presvedčiť, že sú skutočne oddaní veci EÚ, mali by obmedziť svoju bezpodmienečnú podporu Spojeným štátom. Kampfner tvrdí, že John Holmes, veľvyslanec v Paríži, povedal tohto roku Blairovi, že by občas mal verejne kritizovať Busha. Blair odpovedal, že Holmes je už v Paríži pridlho. No ak chce britský premiér oživiť európsku prestíž svojej krajiny, mal by sa opäť zamyslieť nad spôsobom, ako vyvažovať Európu a USA.

Británia a Francúzsko by mali byť schopné podporiť myšlienku silnejšej Európy, ktoré väčšinou podporuje USA, no je schopná – v prípade životne dôležitých záujmov – povedať USA „nie“. Ak by Briti a Francúzi takýto kompromis akceptovali, Nemci a ostatní Európania by sa pridali. Spoločná európska zahraničná politika by sa stala možnejšou, EÚ by sa stala silnejším a užitočnejším partnerom USA a Británia by mohla hrať tú rolu pivota medzi Američanmi a Európanmi, po ktorej Blair túži. Dnes to však vyzerá ako vzdialený sen.


Charles Grant je riaditeľom Centre for European Reform a autorom nedávno publikovanej „Tranatlantic Rift: How to Bring the Two Sides Together“.

Ďalšie analýzy si môžete prečítať na stránke Centre for European Reform.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA