Prekonať rozdelenie Atlantiku

Jedným z najmarkantnejších následkov zahraničnej politiky súčasnej americkej administratívy bola doteraz najvážnejšia kríza vnútri Aliancie od roku 1949. Americko-európskym partnerstvom otriasla séria sporov. Kríza vyvrcholila vojnou v Iraku.

 

EÚ verzus USA

Ako hovorí americký analytik R. Asmus: “Niekde medzi Kábulom a Bagdadom stratili USA a EÚ jeden druhého.” Nezhody pramenia už v odlišnom chápaní bezpečnosti. USA preferujú tzv. tvrdú bezpečnosť (hard-security) s dôrazom na použitie vojenskej sily. Po teroristických útokoch zo septembra 2001 umožňuje tzv. Bushova doktrína začať vojnu aj bez ohľadu na doterajšiu interpretáciu medzinárodného práva. Naproti tomu EÚ je zástancom tzv. mäkkej bezpečnosti (soft-security), čiže šírenia vplyvu hodnôt prednostne nevojenskými prostriedkami, a to zásadne podľa doterajšej interpretácie pravidiel medzinárodného práva a bez zasahovania do vnútropolitického usporiadania štátu. EÚ odmieta americký dôraz na vojenské schopnosti a spôsobilosti, ktoré následne vedú k uprednostneniu tvrdej bezpečnosti, resp. v krajnom prípade k uchýleniu sa ku klasickým prostriedkom obrany – k vojenským riešeniam. Aj v tomto je však EÚ podstatne roztrieštená a ako sa ukázalo počas irackej krízy, nielen štáty ako Spojené kráľovstvo či Dánsko, ale aj Španielsko, Taliansko, Holandsko či Portugalsko sa postavili na stranu USA a tým aj proti terajšej politike “dvojmotora” EÚ – Francúzska a Nemecka, ktoré sa pridali k tzv. koalícii ochotných (Coalition of the Willing). Tým tieto krajiny nadradili koalíciu “ad hoc” kľúčovým spojencom z čias studenej vojny konsenzu pri spoločnom postupe EÚ k tomuto účelu. Európa obviňuje USA zo zjednodušeného prístupu k zahraničnej politike, ktorý podľa jej názoru príliš preferuje vojenské aspekty vojny proti terorizmu. Na kritiku časti EÚ odpovedajú USA pragmatickými argumentmi. Prístup EÚ nepomáha zastaviť agresiu štátov, ktoré sa usilujú o destabilizáciu svetového poriadku. Prirodzene, USA môžu na podporu svojich tvrdení uviesť nielen historické argumenty európskej neschopnosti zabrániť druhej svetovej vojne, či obstáť v studenej vojne. EÚ bude musieť ešte dlhé desaťročia vysvetľovať svoje zlyhania pri prevencii vojen na Balkáne, kde humanitné krízy nakoniec museli riešiť USA, a to svojím dôrazom na “tvrdú bezpečnosť” a použitím vojenskej sily ako krajného prostriedku proti genocíde.

Príčiny sporov

Príčinu dnešných sporov môžeme hľadať už vo filozofii založenia Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ESUO) v roku 1951, nahradiť jednotlivé trhy montánnych výrobkov spoločným trhom všetkých členských krajín. Druhým, nevojenským rozmerom tejto filozofie bola vzájomná kontrola výroby a obchodu s oceľou a uhlím ako strategickými surovinami pre zbrojnú výrobu. ESUO tak malo zabezpečiť mier v Európe. NATO, ktorého dominantu tvoria práve USA, je však vyslovene obranné spoločenstvo, ktorého filozofia založenia znie: “Držať Američanov vnútri, Rusov vonku a Nemcov pri zemi.”

So súčasným napätím medzi časťou EÚ a USA súvisí aj rozdiel v hodnotovom prístupe oboch krajín k dianiu vo svete. EÚ ako výrazne sociálny útvar je síce ekonomický obor, ale vojensko-politický “trpaslík”. EÚ vydáva ročne značné sumy na finančnú pomoc pre krajiny tretieho sveta, kým USA ročne minú až 4 % svojho HDP na zbrojenie, ale finančná pomoc rozvojovým krajinám je nižšia. K rozporom v chápaní hodnôt prispieva aj inštitút trestu smrti, ktorý EÚ vypustila zo svojich právnych poriadkov, ale v USA ho stále uznáva takmer tretina štátov.

Podobne na otázku, čo znamená ochrana euro-atlantického priestoru, nedostaneme rovnakú odpoveď. USA tento priestor chápu podstatne širšie. Na Washingtonskom summite v roku 1999 Aliancia dospela k historickému rozhodnutiu, že sa bude podieľať aj na ochrane územia mimo priestoru daného v článku č. 5. Zmluvy o NATO. Pre EÚ má obrana viac regionálny charakter, a preto ak chce robiť úspešnú globálnu politiku, musí mať nielen idey, ale aj silu na ich presadenie. Potrebuje silnú bezpečnostnú politiku, aby mohla viesť rovnocenný dialóg so Spojenými štátmi. Podľa slov P. Lamyho by sa však nemalo zabudnúť na to, ako veľmi sa USA a EÚ navzájom potrebujú.

Ako ďalej

Podľa A. Moravcsika, iracká kríza ponúka dve základné ponaučenia. Prvé pre Európanov, že USA mali pravdu v tom, že unilaterálna intervencia pri nútenej zmene režimu môže byť najúčinnejším spôsobom ako jednať s nebezpečnými štátmi. A druhé pre USA, že vyhrať mier je oveľa ťažšie ako vyhrať vojnu. Intervencia môže byť finančne nenáročná v krátkodobom horizonte, no nie v dlhodobom. Ak má medzi USA a EÚ prísť ku konsenzu, Washington musí zmeniť kurz a viac akceptovať princípy multilaterálnej politiky a Európa sa musí zatiaľ zbaviť komplexu z americkej sily a byť pripravená niesť väčšie bremeno pri riešení konfliktov. Transatlantickým heslom by teda mala byť komplementárnosť, nie konflikt: “USA a EÚ by mali pracovať na udržaní spoločných záujmov, na minimalizovaní rozdielov a maximalizovaní svojho spoločného vplyvu.”

Všetky tieto nezhody a odlišnosti medzi americkým a európskym prístupom by nemali narušiť každodennú “civilnú” spoluprácu. Najmä v ekonomickej a obchodnej sfére je nutné pokračovať v nastúpenom vývoji a implementovať rozhodnutia posledného summitu USA-EÚ vo Washingtone. Dôležitá je aj snaha o podporu riešení, ktoré budú kompatibilné s pravidlami WTO. A napokon je potrebné, aby sa zlepšila pozitívna agenda pre obchod, a spory sa vyriešili ešte pred tým, než sa dostanú na pôdu WTO. Čo je naozaj nevyhnutné urobiť, je izolovať obchod a ekonomiku od vojny: “Nie je to otázka držania palcov, ale vyhrnutia rukávov.”



Autorka je asistentka projektu Akčná komisia USA – EÚ – Slovensko.

Ďalšie analýzy si môžete prečítať na stránke Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku.

 

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA