Slovenská republika a spoločná zahraničná a bezpečnostná politika Európskej únie

Autor analyzuje postoj Slovenska k obrannej integrácii v rámci Európskej únie, aj vo svetle jeho transatlantických vzťahov. Pozerá sa tiež na priority SR pri tvorbe bezpečnostnej stratégie SR.

 

Medzi životné záujmy každej krajiny patrí zaručenie vlastnej bezpečnosti. Bezpečnosť Slovenskej republiky sa odvíja aj od existujúcej európskej bezpečnostnej architektúry a preto z hľadiska bezpečnosti Slovenska bolo životne dôležité zapojiť sa do integračných procesov v rámci Európskej únie (EÚ).

Slovenská republika od svojho vzniku deklarovala záujem o integráciu do euro-atlantických bezpečnostných a ekonomických zoskupení, čo potvrdzujú texty programových vyhlásení všetkých doterajších slovenských vlád. Je možné konštatovať, že na takto široko koncipovanom programovom cieli sa zhodlo takmer celé spektrum politických strán, aj keď reálna politika ukázala aj to, že niektoré strany v skutočnosti spochybňovali to, k čomu sa prihlásili.

Keď pri prvej návšteve Mikuláša Dzurindu bruselských inštitúcií po parlamentných voľbách na Slovensku (25. a 26. 9. 1998) ponúkol komisár Hans van den Broek premiérovi vytvorenie Pracovnej skupiny na vysokej úrovni, s cieľom podpory snáh Slovenska opätovne rozbehnúť a dynamizovať proces prípravy na vstup do EÚ, začala sa nová kvalita vzťahov a intenzívnejšieho politického dialógu medzi Slovenskom a Európskou úniou. V nadväznosti na rozhodnutie Európskej rady v Helsinkách v decembri 1999 Slovensko otvorilo rokovania o vstupe na úvodnom stretnutí Konferencie o pristúpení 15. februára 2000. Okrem akceptácie cieľov Amsterdamskej zmluvy definovaných v čl. 2 Zmluvy o Európskej únii, podporila Slovenská republika aj ciele Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a prejavila záujem o účasť na definovaní a formovaní Európskej bezpečnostnej a obrannej politiky. Ešte počas portugalského predsedníctva v prvom polroku 2000 Slovensko nielen otvorilo kapitolu Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika, ale ju aj uzatvorilo.

Napriek uvedeným skutočnostiam bola slovenská bezpečnostná a obranná politika v období rokov 1999 – 2001 prioritne orientovaná na integráciu do NATO, čo potvrdzujú aj Priority zahraničnej politiky Slovenskej republiky na obdobie rokov 2000 – 2003, v ktorých sa uvádza, že “Integračné ciele zahraničnej politiky Slovenskej republiky majú aj veľmi výrazný bezpečnostný rozmer, kde ťažiskovou témou je zodpovedná príprava Slovenskej republiky na členstvo v NATO. Naliehavosť tohto cieľa zahraničnej a bezpečnostnej politiky Slovenskej republiky spočíva v poznaní aktuálnej situácie, keď Slovenská republika nemôže využívať výhody kolektívnej obrany a náš ekonomický potenciál neumožňuje jej efektívne zaistenie na individuálnej báze”.

V programovom vyhlásení z roku 2002 vláda M. Dzurindu prehlásila, že bude podporovať posilňovanie Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP) EÚ a Európskej bezpečnostnej a obrannej politiky (EBOP), ako výraz legitímnych snáh EÚ zladiť svoj politický, ekonomický a kultúrny potenciál s medzinárodným vplyvom a zodpovednosťou za svetový vývoj.

Vo vzťahu k európskej bezpečnostnej politike Slovenská republika deklarovala, že jej zahraničná a bezpečnostná politika je založená na rovnakých princípoch a orientácii ako SZBP EÚ, preto bude pozorne sledovať proces budovania bezpečnostných kapacít EÚ a je pripravená podieľať sa na rozvoji spolupráce, predovšetkým v oblasti krízového manažmentu a petersberských operácií humanitárneho a záchranného charakteru. Budovanie efektívnejších európskych bezpečnostných kapacít však Slovenská republika chápala ako prostriedok k posilneniu Severoatlantickej aliancie, ktorá je podľa Slovenska kľúčovým prvkom európskeho bezpečnostného systému.

Z inštitucionálneho hľadiska je hlavným administratívnym koordinátorom a komunikačným kanálom aktivít Slovenskej republiky vo vzťahu k orgánom Únie Ministerstvo zahraničných vecí SR. V roku 2003 sa uskutočnila reorganizácia sekcie európskej integrácie (založenej v roku 1999), na sekciu európskych záležitostí s tromi odbormi: odbor vnútorných záležitostí a inštitúcií EÚ, odbor pre koordináciu sektorálnych politík a odbor vonkajších vzťahov EÚ, ten o. i. pripravuje odporúčania z hľadiska budúceho fungovania SR ako členskej krajiny v druhom pilieri EÚ (Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika). V uplynulom roku sa zintenzívnila aj angažovanosť ostatných ústredných orgánov v súvislosti s nárastom agendy EÚ. Kľúčovým článkom pri príprave, komunikácii a koordinácií slovenských pozícií je Misia SR pri Európskych spoločenstvách. Napriek pozitívnym zmenám v inštitucionálnej oblasti je potrebné povedať, že vytváranie inštitucionálneho zázemia je ešte len v začiatkoch.

Slovenské chápanie a jeho pozícia k otázke SZBP/EBOP

Už v roku 1999, v rámci prvých prístupových rokovaní s EÚ, Slovenská republika vyhlásila, že sa plne stotožňuje s cieľmi SZBP EÚ, pretože zodpovedajú aj strategickým záujmom zahraničnej politiky SR. Zároveň sa zaviazala, že sa bude aj naďalej aktívne zúčastňovať na jednotlivých formách spolupráce v rámci SZBP v rozsahu, ktorý jej umožní štatút asociovanej krajiny. Prijala tiež všetky potrebné technické opatrenia (vytvorenie priameho komunikačného spojenia medzi Generálnym sekretariátom Rady EÚ a Ministerstvom zahraničných vecí SR a Misiou Slovenskej republiky pri Európskych spoločenstvách) s cieľom operatívne informovať Európsku úniu a ostatné asociované štáty o zahraničnopolitických aktivitách Slovenska a o vývoji v oblasti SZBP v Slovenskej republike.

Podľa vyjadrení mnohých politických predstaviteľov krajiny v uplynulom období, Slovensko vždy podporovalo a podporuje projekt Európskej bezpečnostnej a obrannej politiky, po celé prístupové obdobie do EÚ však zastávalo pozíciu, že eminentným záujmom SR je zachovanie súdržnosti NATO a EBOP vníma ako jeho doplňujúcu štruktúru. “Európska bezpečnostná a obranná politika nesmie byť konkurenciou NATO alebo duplikáciou jeho funkcií. Naopak, mala by posilňovať transatlantickú väzbu a zároveň prevziať na seba väčší diel zodpovednosti za našu spoločnú bezpečnosť. Všetci chceme, aby Európa dokázala hovoriť jedným hlasom o dôležitých bezpečnostných otázkach. A nielen hovoriť, ale čo je oveľa dôležitejšie, aj konať, keď je to potrebné. Som pevne presvedčený, že EBOP bude úspešná a Slovensko a ostatné kandidátske krajiny budú čoskoro jej aktívnou a integrálnou súčasťou”, povedal M. Dzurinda v otváracom príhovore na bratislavskej konferencii Európske nové demokracie: Líderstvo a zodpovednosť, ktorá sa konala 10. – 12. mája 2001.

NATO je z pohľadu Slovenska najdôležitejším výrazom transatlantickej väzby a zárukou dlhodobej stability v regióne a pre Slovensko predstavuje rozhodujúce bezpečnostné fórum a jeden z kľúčových prvkov medzinárodných vzťahov a bezpečnosti. Slovenská republika považuje Alianciu za základný pilier európskej i svojej vlastnej bezpečnosti. Rozvoj európskej bezpečnosti a obrany by mal byť spolu s NATO súčasťou posilňovania celkovej európskej bezpečnosti, NATO by však aj naďalej malo ostať prvou a prirodzenou voľbou pre operácie zahrňujúce Európu aj transatlantických spojencov.

V roku 2003 vstúpilo formovanie EBOP do svojej ďalšej dôležitej etapy. Kľúčovým faktorom, ktorý ovplyvnil charakter a smerovanie EBOP, boli udalosti spojené s irackou krízou a s rozštiepením členských krajín EÚ v otázke podpory zásahu USA proti režimu S. Husajna. V dôsledku irackej krízy sa pred USA a európskymi krajinami objavil rad problémov, ktoré sú rozhodujúce z hľadiska ďalšej podoby transatlantickej spolupráce. Slovensko sa v otázke transatlantických vzťahov priklonila na stranu tých krajín, ktoré budúcnosť a zmysluplnosť NATO vidia v zachovaní úzkej väzby medzi USA a európskymi spojencami.

Pre SR je kľúčovým zachovanie vojenskej a bezpečnostnej prítomnosti USA v Európe, prostredníctvom ktorej by bola aj naďalej zaistená nielen funkčnosť a akcieschopnosť NATO, ale aj relevantnosť súčasnej európskej bezpečnostnej architektúry. Svoj transatlantický postoj Slovensko definovalo aj počas diskusie o vojne v Zálive, keď počas pražského summitu spolu s deviatimi krajinami Vilniuskej skupiny podporili politiku USA voči Iraku. V tejto súvislosti začiatkom roka 2003 premiér Dzurinda vyhlásil “vláda stála, stojí a bude stáť po boku Spojených štátov” a minister zahraničných vecí SR E. Kukan konštatoval “Slovensko má dobré vzťahy s USA a chce si ich udržať. V Spojených štátoch budeme vždy vidieť partnera pre Európu a nie súpera. (Sme, 12. 3. 2003)

Rok 2003 predstavoval aj prelom vo vzájomných vzťahoch medzi EÚ a NATO, keď došlo k uzatvoreniu dohôd o spolupráci medzi oboma organizáciami (Berlín plus). EÚ tak získala prístup k plánovacím kapacitám, veliteľským štruktúram a vyčleneným vojenským prostriedkom NATO a mohla ich začať využívať pri realizácii vlastných operácií krízového manažmentu. Práve dialóg a najmä praktická spolupráca, ktorá sa rozprúdila medzi NATO a EÚ po dosiahnutí dohôd Berlín Plus v marci 2003 jednoznačne zodpovedá záujmom Slovenskej republiky. Obidve organizácie by mali naďalej prehlbovať vzájomnú dôveru predovšetkým pomocou sústavného politického dialógu a predísť akémukoľvek vzájomnému súpereniu. Je to veľmi dôležitá skutočnosť, ak si uvedomíme, že po rozšírení obidvoch organizácií bude z 26 členov NATO 19 členov EÚ a spomedzi 25 členov EÚ 19 členov NATO. Tento vzájomný pomer by mal zaručiť komplementárnosť politík obidvoch organizácií.

Z pohľadu Slovenska Berlín Plus poskytuje dobrý základ pre efektívnu spoluprácu NATO a EÚ vo všetkých oblastiach, kde sa úlohy a nástroje obidvoch organizácií prelínajú. Podľa niektorých slovenských odborníkov môže nastať určité napätie pri budovaní vojenských spôsobilosti, čo sa týka hlavne síl rýchlej reakcie NATO a EÚ. Rozhodujúcim bude predovšetkým vzťah medzi EU Rapid Response Force a NATO Response Force a tým samozrejme aj vzťah medzi požiadavkami na budovanie potrebných vojenských schopností NATO (Prague Capabilities Committment – PCC) a EÚ (European Capabilitis Action Plan – ECAP). Obavy plynú z toho, že budovanie a udržiavanie takýchto síl je veľmi náročné a pred krajinami, ktoré sú členmi obidvoch organizácií stojí otázka, či tieto sily majú byť budované komplementárne alebo konkurenčne. Slovensko zdieľa názor, že problém dostupnosti síl rýchlej reakcie by sa mal riešiť spôsobom “one country = one set of forces”. Takýto prístup si bude na jednej strane vyžadovať tesnú, transparentnú a koordinovanú spoluprácu medzi oboma organizáciami, ale na druhej strane jej výsledkom by mali byť flexibilné sily vysokej pripravenosti, použiteľné oboma organizáciami.

Slovenská pozícia k prejednávaniu návrhu Ústavnej zmluvy a Európskej bezpečnostnej stratégii

V zmysle záverov Európskej rady v Solúni z júna 2003 začala 4. októbra 2003 Medzivládna konferencia EÚ (ďalej MVK), ktorej predmetom rokovania malo byť schválenie textu Zmluvy zakladajúcej ústavu pre Európu (ďalej len ústavná zmluva), ako ju vypracoval Konvent o budúcnosti EÚ v Bruseli v období od 28. 2. 2002 do 10. 7. 2003 za účasti zástupcov členských, kandidátskych krajín a inštitúcií EÚ.

SR hodnotila výsledky činnosti Konventu a predložený návrh ústavnej zmluvy vcelku pozitívne. Po prvé preto, že požiadavky SR boli v rámci rokovania Konventu vo veľkej miere zohľadnené v návrhu (aj vďaka spolupráci v profilovaní svojich pozícií so skupinou krajín s podobnými pozíciami k budúcnosti Európy, tzv. “like minded countries”) a po druhé preto, že výsledky Konventu naplnili základnú ideu stojacu pri jeho kreácii – snahu o zvýšenú legitimitu procesu, vedúceho k vypracovaniu návrhu základnej normy EÚ. Legitimita procesu bola zabezpečená nielen širokou participáciou zástupcov parlamentov členských štátov, ale tiež vďaka verejnej diskusii vyvolanej rokovaním Konventu a to aj na národných úrovniach.

Národný konvent Slovenska (ustanovený 14. mája 2001) bol odpoveďou Slovenska na Deklaráciu o budúcnosti EÚ z Nice, ktorou Únia vyzvala tak členské ako aj kandidátske krajiny na otvorenie diskusie o budúcom fungovaní v nových podmienkach po rozšírení. Ambíciou Národného konventu bolo iniciovať a formovať celonárodnú diskusiu o rámcových otázkach:

  • zjednodušenie Zakladajúcich zmlúv EÚ;
  • štatút Charty základných práv EÚ
  • postavenie národných parlamentov v európskej architektúre;
  • deľba kompetencií medzi EÚ a členskými štátmi,

teda o otázkach, ktoré v súvislosti s našimi integračnými ambíciami majú bezprostredný dosah tiež na naše štátne záujmy. Na túto ambíciu sa prihliadalo aj pri zložení Národného konventu, ktorý tvorili predstavitelia parlamentných politických strán, akademickej obce, predstavitelia cirkví, záujmových združení, odborov, obecných a regionálnych zastúpení, ako aj mimovládnych organizácií. Výsledkom jeho práce bol návrh stanoviska, ktoré Slovenská republika prezentovala tak počas zasadania “Európskeho konventu” ako aj na Medzivládnej konferencii EÚ v závere minulého roka.

SR považovala návrh ústavnej zmluvy za vyvážený dokument odzrkadľujúci kompromis prevládajúci v EÚ a pristupujúcich krajinách a zastavala názor, že prípadné zásadné zásahy do dokumentu by mohli narušiť rovnováhu vzťahov, na ktorých je založený. Ďalšími pozitívami, podľa stanoviska SR, bolo sprehľadnenie fungovania EÚ; posilnenie demokratických prvkov v architektúre EÚ; zjednodušenie rozhodovacích postupov a nástrojov; priblíženie únie občanom; a vytvorenie priestoru pre posilnenie celistvosti spoločného pôsobenia členských štátov na medzinárodnej scéne.

V Stanovisku SR k návrhu ústavnej zmluvy boli identifikované niektoré oblasti, ktoré SR považovala za tak dôležité, že sa ich rozhodla na rokovaniach MVK otvoriť:

  • zachovať princíp “jedna krajina – jeden komisár”,
  • zmeniť názov dokumentu na Ústavná zmluva EÚ (Constitutional Treaty of the EU), ktorý lepšie vyjadruje zmluvný charakter dokumentu t.j. skutočnosť, že sú to členské štáty, ktoré EÚ zakladajú a zverujú jej právomoci vymedzené Ústavnou zmluvou a rozhodujú o jej usporiadaní,
  • podporiť zmienku o kresťanských hodnotách v preambule v závislosti od konkrétneho návrhu zmeny textu,
  • zachovať systém tvorby kvalifikovanej väčšiny dohodnutej v Nice,
  • nesúhlasiť s prechodom z jednomyseľného hlasovania na hlasovanie kvalifikovanou väčšinou v oblasti hospodárskej a sociálnej súdržnosti po 1.1.2007,
  • v otázke rotácie stáleho predsedu Európskej rady a predsedníctva v sektorálnych radách definovať konkrétne kritéria a spôsob rotácie s ich zaradením do záverečného textu ústavnej zmluvy.

Zároveň SR prijala stanovisko aj niektorým zverejneným návrhom iných krajín a rozhodla sa napríklad:

  • podporiť návrh na vytvorenie postu ministra zahraničných vecí s presne vymedzenými vzťahmi,

v oblasti SZBP:

  • podporiť klauzulu solidarity medzi členskými krajinami v prípade teroristických útokov a živelných či neživelných katastrof,
  • podporiť možnosť posilnenej spolupráce v oblasti SZBP za podmienok uvedených v návrhu Ústavy pre Európu a širších podmienok upravujúcich posilnenú spoluprácu s možnosťou zapojenia všetkých členských krajín. SR sa však bude zasadzovať za zvýšenie kvóra zúčastnených krajín z jednej tretiny na jednu polovicu z celkového počtu členských štátov EÚ,

v EBOP:

  • postaviť sa negatívne k možnosti vytvárania exkluzívnych skupín štátov, ktoré trvalo dosahujú vyšší stupeň integrácie,
  • podporiť spoluprácu v oblasti vzájomnej obrany, ale nepodporiť návrh štruktúrovanej spolupráce, ktorá by mohla viesť k permanentnej deľbe členských krajín v oblasti EBOP.

Vzhľadom na skutočnosť, že sa nepodarilo odstrániť pretrvávajúce rozdielnosti stanovísk niektorých krajín a nájsť vyvážený kompromis v niektorých inštitucionálnych otázkach, sa v konečnom dôsledku nepodarilo ukončiť rokovania Medzivládnej konferencie EÚ o Ústavnej zmluve počas talianskeho predsedníctva a rokovania hláv štátov/predsedov vlád v Bruseli 12.-13.12.2003. Ďalšie kroky budú známe až po rokovaní Európskej rady 25.-26.3.2004, na ktorom by malo Írsko ako predsedajúca krajina EÚ predložiť materiál s hodnotením stavu, východiskami pre možné riešenia a ďalší postup pri príprave Ústavnej zmluvy.

Slovenská republika má záujem o čo najskoršie obnovenie rokovaní MVK EÚ a tlmočila svoju pripravenosť na obnovenie rokovania za podmienky, že budú zohľadnené dohody, ktoré sa podarilo dosiahnuť na summite v Bruseli v závere minulého roka.

SR podporuje ďalší vývoj EÚ a integráciu v rámci EÚ-25, a nepreferuje vytvorenie oficiálnej štruktúry dvoch kategórií krajín EÚ, ktorá by sa de facto stala základom pre dvojrýchlostnú Európu (two-tier EU). V prípade, že by v dôsledku neúspešných rokovaní o Ústavnej zmluve EÚ niektoré krajiny iniciovali budovanie viacrýchlostnej Európy, SR nebude podporovať koncepciu vybudovania uzavretého tvrdého jadra krajín EÚ (Kerneuropa, resp. Core Europe). Podľa SR takýto koncept nezodpovedá základným hodnotám smerovania a cieľom zjednotenej Európy, a de facto popiera zmysel integrácie ako takej.

Na druhej strane myšlienka princípu posilnenej spolupráce by mohla byť za určitých predpokladov (inkluzívnosť, otvorenosť, atď.) pre Slovenskú republiku prijateľná. V prípade, že sa rozvinie takáto forma posilnenej spolupráce v rámci EÚ, SR bude po zvážení všetkých faktorov usilovať o pripojenie sa k nej.

V decembri 2003 prijala Európska rada Európsku bezpečnostnú stratégiu (EBS), základný strategický dokument zaoberajúci sa bezpečnostnou budúcnosťou Európy. Až po rozkole v EÚ v dôsledku irackej krízy sa ukázalo, že potreba spoločnej platformy pri pohľade na bezpečnostnú stratégiu je pre európsku bezpečnostnú kultúru absolútnou prioritou.

Európska bezpečnostná stratégia, ktorá vznikla na základe dokumentu “Bezpečná Európa v lepšom svete”, je rozdelený do troch častí. V prvej sú definované “nové hrozby”, ktorým čelí Európa od studenej vojny (medzi kľúčové hrozby je zaradený terorizmus, šírenie zbraní hromadného ničenia, neúspešné štáty a organizovaný zločin).

Ako odpoveď na meniace sa bezpečnostné prostredie ponúka bezpečnostná stratégia v druhej časti tri strategické ciele: Prvým strategickým cieľom je rozšírenie “zóny bezpečnosti” okolo Európy. Rozšírenie priblíži EÚ k problematickým zónam a preto je dôležité rozšíriť skupinu dobre riadených štátov ďalej na východ a do oblasti Stredozemného mora a je v záujme Únie, aby boli štáty na jej hraniciach dobre riadené. Druhým cieľom je posilnenie medzinárodného poriadku prostredníctvom rozvíjania efektívnych multilaterálnych mechanizmov a dobre fungujúcich medzinárodných inštitúcií. Tretím cieľom je schopnosť preventívne reagovať na tzv. “nové dynamické hrozby”.

Vzhľadom na medzivládny charakter svojej zahraničnej a bezpečnostnej politiky nie je v súčasnosti možné, aby strategické ciele EBS zachádzali do konkrétnych detailov, pretože dokument nemôže mať ašpiráciu byť záväzný pre národné bezpečnostné stratégie. Súčasne však, čo je pochopiteľné, musí EBS vo svojich strategických cieľoch zhrnúť svoj doterajší nejednoznačný bezpečnostný a obranný vývoj a integrovať do stratégie jednak princípy, pomocou ktorých formulovala svoju zahraničnú a bezpečnostnú politiku a nakoniec aj svoju bezpečnostnú a obrannú politiku. V prípade EBOP, EÚ už aj tak pozmenila jej pôvodne zamýšľanú koncepciu z roku 1999 a rezignovala na to, že by európska bezpečnostná a obranná politika mohla v dohľadnej dobe byť aj spoločná, ako sa kalkulovalo ešte po summitoch EÚ v Kolíne a v Helsinkách v roku 1999.

Tretia a záverečná časť EBS sa zapodieva politickými dôsledkami dokumentu pre EÚ a zdôrazňuje skutočnosť, že Únia bola schopná po prvýkrát v svojej histórii formulovať svoje medzinárodné postavenie a strategické ciele.

K návrhu Európskej bezpečnostnej stratégie, prednesenej Javierom Solanom v Thessalonikách, sa aj na Slovensku rozvinula široká odborná diskusia a jej závery boli využité v reakcii Slovenskej republiky (MZV SR), vypracovanej už v júli 2003. Slovenská bezpečnostná komunita privítala vypracovanie návrhu a zdôrazňovala potrebu existencie európskeho strategického dokumentu, ktorý je relevantný pre takmer pol miliardy ľudí. Slovenská pozícia vyzývala na to, aby stratégia plne využila svoje existujúce spôsobilosti v oblasti SZBP a EBOP. To bola veľmi adresná výhrada voči EBS, pretože išlo už o konkrétne záväzky, ktorým sa dokument o európskej bezpečnostnej stratégii z pochopiteľných dôvodov vyhýbal.

Vo veci postavenia a úloh NATO v Európe zaujalo Slovensko rovnako jasnú pozíciu ako v SZBP a EBOP. Severoatlantická aliancia by mala byť chápaná (a opätovne potvrdená) ako hlavný pilier európskej bezpečnosti a nielen ako “dôležité vyjadrenie transatlantických vzťahov”. NATO je “základný pilier” európskej bezpečnosti, stability a prosperity a táto jeho úloha by mala byť naďalej zachovaná a rozvíjaná. V Európskej bezpečnostnej stratégii sa úloha NATO uvádza v spojitosti s USA až na druhom mieste, ako základ stability a prosperity Európy počas studenej vojny.

Slovenská republika mala aj niektoré ďalšie pripomienky a odporúčania, ktoré by sa dali zhrnúť do niekoľkých bodov:

  • stratégia by sa mala vyrovnať s nedávnymi aj s novo sa objavujúcimi hrozbami pre mier a bezpečnosť. Mala by si viac všímať príčiny, ktoré vedú k novým hrozbám a nie ich prejavy,
  • dôraz by sa mal klásť tak na vojenský ako aj nevojenský krízový manažment,
  • stratégia by mala špecifikovať cieľ, ktorým je efektívne riešenie kríz,
  • ďalej by sa mali skúmať možnosti koncepcií odstrašovania a aktívnej reakcie voči možným hrozbám. To znamená aj “preemtíve” akcie tam, kde bola identifikovaná jasná a potvrdená hrozba
  • dokument by mal jasne stanoviť, že efektívna implementácia stratégie vyžaduje aj zvýšenie nákladov v oblasti bezpečnosti a obrany,
  • stratégia by mala byť realistická čo do vyhodnocovania hrozieb. Slovenská pozícia varovala pred používaním takých superlatívov, ako “Európa nebola nikdy tak bezpečná” alebo “vzdialené hrozby pre Európu” ako ich uvádzal návrh EBS,
  • stratégia by mala riešiť existujúce “zamrznuté konflikty” v susedstve Európy,
  • v návrhu EBS slovenská pozícia vidí deficit vízie do budúcnosti.

Aj keď väčšina pripomienok a odporúčaní vyjadrených v slovenskej pozícii sa dá charakterizovať ako podnetné, komplexne (ako sú vyjadrené v slovenskej pozícii) by v súčasnosti len veľmi ťažko mohli byť zapracované a to aj preto, že dosiahnutie konsenzu medzi krajinami EÚ je prakticky nemožné. Nakoniec sa to potvrdilo aj záverečnom znení Európskej bezpečnostnej stratégie schválenej v Bruseli, keď oproti Solanovmu návrhu z Thessaloník došlo len k minimálnym zmenám.

Krízový manažment EÚ – možnosti a schopnosti SR

Slovenská republika považuje od samého počiatku EBOP za nevyhnutnú súčasť SZBP. Podporovala všetky kroky vedúce k jej napĺňaniu, pripájala sa ku všetkým dokumentom ku ktorým bola úniou vyzvaná a podľa svojich možnosti a v súlade s možnosťami kandidátskej krajiny sa zapájala aj do konkrétnych aktivít.

Slovenská republika sa zapojila do budovania vojenských spôsobilosti EÚ, ako hlavnej priority EÚ v rámci EBOP. Do Helsinského katalógu spôsobilostí (Helsinki Headline Goal – HHG) deklarovala ako príspevok mechanizovanú rotu s podpornými prvkami; štyri dopravné vrtuľníky Mi-17; ženijnú odmínovaciu jednotku a jednotku vojenskej polície. Z hľadiska hodnotenia príspevku SR, tak ako bol deklarovaný na Príspevkových konferenciách v novembri 2000 resp. v máji 2001 sa ukazuje, že najdôležitejšou výzvou bude napĺňanie policajných kapacít. Aj preto SR prehodnotila v uplynulom roku svoj národný príspevok do európskej bezpečnostnej a obrannej politiky, aby sa čo najviac prispôsobila potrebám Únie a z národného príspevku bola vypustená poľná mnohoprofilová mobilná nemocnica. Slovenská republika zároveň deklarovala zámer zvýšiť svoj príspevok pre vojenské spôsobilosti EÚ tak, aby boli v rovnakom rozsahu ako sily vyčlenené pre NATO. Tento zámer bude realizovaný v súlade so závermi analýzy Force Proposals 2004.

SR sa podieľala a podieľa sa na viacerých operáciách krízového manažmentu. Zúčastnila sa vojenskej misie Únie v Macedónsku “Concordia” (bola ukončená 15. 12. 2003) a politicky podporila vojenskú operáciu “Artemis” v Konžskej demokratickej republike. Zúčastňuje sa operácie “European Union Police Mission” v Bosne a Hercegovine a taktiež pokračuje v monitorovacej misii EÚ v bývalej Juhoslávii. V priebehu roka 2003 sa vojenskí špecialisti SR zúčastňovali na prácach štyroch pracovných skupín v rámci európskeho akčného plánu pre zdokonalenie európskych vojenských kapacít.

Budovanie vojenských spôsobilostí zostane aj v roku 2004 najdôležitejšou oblasťou EBOP. Na splnenie tohoto základného cieľa EÚ bol vytvorený a v súčasnosti naďalej prebieha proces ECAP. V nadväznosti na už vyhodnotený HHG 2003 sa začala v rámci EÚ diskusia o definovaní HHG 2010 a o vytvorení síl rýchlej reakcie EÚ (EURR). Podľa expertov na ministerstve obrany hlavnými prioritami je odstraňovanie neustále pretrvávajúcich nedostatkov (Capability shortfalls) v napĺňaní HHG (“diagnostikované” v HHG 2003) a stanovenie nových cieľov pre ďalší rozvoj spôsobilostí krízového manažmentu EÚ s výhľadom do roku 2010 (na základe identifikovaných zmien bezpečnostného prostredia a na základe deklarovanej ambície EÚ stať sa reálnym globálnym aktérom).

Diskusia, ktorá v tejto oblasti prebieha v EÚ (vyvolaná tromi návrhmi Talianska, Francúzska a Veľkej Británie) smeruje k jednému spoločnému cieľu: kvalitatívne zlepšenie vojenských spôsobilostí (s dôrazom na zvyšovanie “availability, deployability, survivability, sustainability and interoperability”), s konečným cieľom dosiahnuť plnú interoperabilitu v oblasti výzbroje, síl, doktrín a veliacich štruktúr.

Pre SR je dôležité, aby bola zabezpečená potreba úzkej koordinácie s procesmi v rámci NATO s cieľom zefektívňovať mechanizmy obranného plánovania a zamedziť triešteniu národných ozbrojených síl (“single set of forces”), aplikácia už existujúcich plánovacích procedúr a postupov (dohodnutých najmä v rámci Berlín Plus) s cieľom predchádzať zbytočným duplikáciám a úzke zapojenie EÚ-NATO Capabilities Group a Agentúry do tohto procesu.

Záver

Pre Slovensko sa v týchto dňoch končí jedna historická epocha. 29. marca 2004 sa stane členom NATO a do EÚ oficiálne vstúpi 1. mája 2004. Oba uvedené kroky sú potvrdením zahraničnopolitického smerovania našej krajiny a ocenením reformných procesov uskutočnených v posledných rokoch. Prakticky až v tomto roku sa “de facto” i “de jure” končia politické dôsledky nepriaznivých medzinárodných rozhodnutí o osude našej krajiny z polovice minulého storočia.

Na výročnej konferencii Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku 15. marca 2004 minister zahraničných vecí SR Eduard Kukan povedal “Slovensko sa stáva súčasťou moderného systému medzinárodných vzťahov. Stáva sa súčasťou nevídane úzkej spolupráce krajín vyznávajúcich spoločné hodnoty. Kredit Slovenska tým vzrastie spôsobom, ktorý si doma na Slovensku nedokážeme doceniť. Už dnes nie sme v zahraničí vnímaní len ako Slovensko, ale ako Slovensko, krajina pristupujúca k EÚ a NATO. Ten stručný dodatok však znamená mnoho. Úprimne – Slovensko je krajina pre mnohých neznáma. Existuje však len málo ľudí na svete, ktorí by nepoznali EÚ či NATO. Slovensko vstupom do týchto zoskupení získava podiel na enormnej reputácii, ktorú tieto zoskupenia požívajú dnešnom svete.”


Analýza bola uverejnená v spolupráci s Friedrich Ebert Stuftung Slovensko

Ďalšie analýzy môžete nájsť na stránke Inštitútu bezpečnostných a obranných štúdií

REKLAMA

REKLAMA