Spoločná stratégia – možná či nemožná?

Autor vo svoje štúdii zdôrazňuje, že efektívny boj proti medzinárodného terorizmu vyžaduje formulovanie spoločnej stratégie a úzku spoluprácu medzi USA a Európou.

V úvode štúdie autor hovorí, že aj keď sa v prvých týždňoch po útoku na WTC a Pentagon zdalo, že spojenci sa novej hrozbe postavia pomocou spoločnej stratégie, začali sa v ich pohľade na tento problém a vhodnú reakciu naň črtať isté rozdiely. Podľa niektorých to znamená, že spoločná euro-americká stratégia proti terorizmu nie je ani žiaduca, ani možná. Podľa autora je však tento pohľad  po piatich rokoch potrebné revidovať.

Za rozhodujúce pri formulácii spoločnej stratégie považuje autor hľadanie zhody medzi USA a Európou v identifikovaní zdroja medzinárodného terorizmu ako najvážnejšej a najnaliehavejšej hrozby. Zhoda panuje v tom, že terorizmus je spojený s náboženským extrémizmom, ako aj v tom, že „širší Stredný východ“ predstavuje pre oboch oblasť spoločných záujmov, z čoho vyplýva potreba dlhodobej stratégie, angažovanosti a partnerstva s umiernenými krajinami. Obe strany hovoria o potrebe širšej škály nástrojov v boji proti terorizmu. Rozdiely, ktoré existujú, sú skôr v podobe mierne odlišných predstáv, no v istých bodoch sú podľa Kohúta dokonca komplementárne.

Expanzívna hrozba v podobe radikálnej ideológie militantného islamizmu vyžaduje kombináciu „tvrdej“ aj „mäkkej sily“. Využitie hrubej sily proti nekompromisnému protivníkovi sa javí byť nevyhnutné. Stratégia proti islamistickému terorizmu by mala zahŕňať uplatnenie vojenských nástrojov zamerané na zadržanie alebo likvidáciu osôb, skupín, alebo základní, spojených s teroristickou činnosťou. Veľkú úlohu zohrávajú vojenské prostriedky v službách stabilizačných a mierových misií v rámci prevencie konfliktov, ich ukončenia, obnovy a udržania mieru, či v prípade presadenia poriadku v zlyhávajúcich štátoch, teda v oblastiach, kde vnútorný chaos a bezvládie vytvárajú zázemie pre teroristické skupiny.

Dôležitou črtou spoločnej stratégie by mala byť aj aktívnosť boja. Liberálno-demokratické spoločnosti sú v mnohých aspektoch zložité, tým, že sú charakteristické ochranou slobody, a sú preto veľmi zraniteľné voči teroristickému pôsobeniu a to aj primitívnymi prostriedkami. Teroristické pôsobenie tu má potenciálne najväčší účinok nielen pre mediálne pokrytie, ale pre hodnotu akú tieto spoločnosti pripisujú jednotlivcovi a jeho životu. Preto musia konať voči tejto hrozbe aktívne, prevziať iniciatívu, snažiť sa hrozbu ukončiť a to aj pôsobením mimo vlastného územia.

V závere štúdie autor uvádza, že základom účinnej stratégie je, že bude výsledkom úzkej spolupráce USA a Európy, komplementarity ich prístupov a prostriedkov, produkujúca komplexnú aktívne orientovanú odpoveď. Takáto spolupráca je však podľa neho často krát ohrozená faktormi akými sú národné ambície, podriadenie zahraničnej politiky vnútropolitickým tlakom, ale tiež istá skostnatenosť niektorých politických konceptov. Zdá sa preto, že na obmedzenej úspešnosti doterajšieho postupu voči tejto globálnej hrozbe nemá podiel len „šikovnosť nepriateľa“, či „hranice možného“ v reakcii na tento typ hrozby, ale aj nedostatok triezvosti v ohrozenom tábore.


Michal Kohút: Spoločná stratégia – možná či nemožná?

 

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA