Stav bezpečnostného prostredia a bezpečnostné hrozby

Autor sa v analýze pokúša stručne analyzovať stav súčasného bezpečnostného prostredia a sumarizovať aktuálne bezpečnostné hrozby.

eac, fpvmv
eac, fpvmv

 

1. Zmena bezpečnostného prostredia

Predstavte si – pozriete sa na oblohu a vysoko na jasnom modrom nebi zbadáte obrysy civilného lietadla. Fascinuje vás tá rýchlosť, tá ladnosť letu a to, ako sa lúče Slnka odrážajú od trupu tohto Boeingu, Airbusu či Tupoleva. Premýšľate, kam asi letí a akí ľudia sú na jeho palube… Koľkým však pri takom pohľade prebehne mysľou obraz nárazu lietadiel do dvojičiek v New Yorku! Svet sa zmenil. Zmenil sa niekedy medzi pádom symbolu rozdelenia sveta na Východ a Západ a pádom veží Svetového obchodného centra.

Po zániku Východného bloku sa zdalo, že začína lepšie obdobie ľudských dejín, minimálne po bezpečnostnej stránke. Očakávanie, že po oslabení pravdepodobnosti globálnej vojny sa priamo úmerne zvýši pravdepodobnosť obdobia pokoja a mieru, sa zdalo veľmi reálne. Vývoj však čoskoro ukázal, že tieto predstavy boli len ilúziou z eufórie. Studená vojna nebola ani „vojnou, ktorá ukončí všetky vojny“, ako si to mnohí mysleli o 1. svetovej, ani vojnou, ktorej koniec znamená počiatok epochy mieru. Hoci skončila víťazstvom liberálno-demokratických režimov, neviedlo to k ich rozšíreniu po celej zemeguli. Svet zostáva diferencovaný hodnotovo, politicky, kultúrne i ekonomicky, posiaty lokálnymi konfliktami, napätiami, dokonca v dlhodobom zápase s terorizmom.

Predpovede o stabilnom vývoji sveta smerujúceho k prosperite, k existencii ľudstva bez ozbrojených konfliktov, sa teda nenaplnili. Už v roku 1990 ich Štokholmský medzinárodný ústav pre výskum mieru (SIPRI) napočítal cez 31.[1] Či už je to nástupom civilizácie 3. vlny a napätiami z toho plynúcimi, ako tvrdia manželia Tofflerovci, džihádom proti McSvetu Benjamina Barbera, alebo ide o zrážku civilizácií Samuela Huntingtona, celosvetový mier a život ľudstva bez vojen a násilia zostáva naďalej len pekným snom. Hoci sa svet naozaj zmenil, nie až tak.

Prečo vlastne prišlo a prichádza k týmto zmenám v medzinárodných vzťahoch? V priebehu života ľudstva sa udiali a dejú mnohé zmeny. Prichádzajú pozvoľna aj nárazovo, závisle od človeka i samovoľne. Niektoré sú vítané, iné zatracované, niekedy podnecované, inokedy brzdené. Sú prirodzené a vyskytujú sa aj v medzinárodných vzťahoch a teda aj vo vývoji medzinárodného bezpečnostného prostredia. Prispeli k nim a ovplyvňujú ich napr. také faktory ako vedecký a technologický vývoj (nové vynálezy, nové výrobné postupy, rozvoj v doprave a komunikácii, využívanie kozmického priestoru či jadrovej energie), ekonomický vývoj (od rôznych foriem deľby práce, vlastníckych vzťahov až po globálny trh), vývoj politických inštitúcií, politickej kultúry, šírenie gramotnosti, urbanizácia, rozvoj právnych istôt, ale i zámorské objavy, vojny, vývoj vo vojenstve a v neposlednom rade rozhodnutia vládcov, spoločenské zvraty, politické prevraty a ďalšie zmeny v usporiadaní spoločností, rodiny a celkovo v živote ľudstva.

Súčasný systém medzinárodných vzťahov je len posledným v dlhom rade navzájom odlišných historických systémov, ktorých vývoj môžeme sledovať od starovekého Grécka, obdobia Rímskej ríše, cez európsky stredovek až po vznik moderného systému štátov. V dnešnom, už globálnom systéme medzinárodných vzťahov stále ide predovšetkým o vzťahy medzištátne a z tohto pohľadu je prelomovým práve sformovanie posledne zmieneného, moderného systému štátov, známeho tiež ako vestfálskeho systému v 17. storočí, ktorý sa následne rozšíril do zvyšku sveta.[2]

Tento systém, charakteristický územne zvrchovanými štátmi ako jedinými aktérmi medzinárodných vzťahov a ich vzájomnými kontaktmi, prechádzal fázami, ktoré ho dopĺňali, modifikovali, príp. nejakým spôsobom poznačili, či už išlo o model absolútneho štátu, koncepciu raison d´etat (neskôr realpolitik) a mocenskej rovnováhy, rozpad mnohonárodných ríši, alebo vytvorenie univerzálnych medzinárodných organizácií. Koniec jadrovej bipolarity uzatvára ďalšiu z kapitol vývoja vestfálskeho systému, a nad povahou systému medzinárodných vzťahov po skončení studenej vojny je stále otáznik.[3]

Od roku 1989 nastali v strednej a východnej Európe zásadné politické premeny a tie podstatne zmenili bezpečnostné prostredie.[4] Boli to premeny s globálnym dosahom. Zmenil sa stav, inak povedané charakter medzinárodného bezpečnostného prostredia i konkrétne zdroje ohrození.

Táto zmena prebiehala postupne, pretože ani studená vojna neskončila zo dňa na deň. Jej koniec prebiehal v sérii niekoľkých významných zmien. Za všetky spomeniem len skutočnosti – od zrútenia Berlínskeho múru, rozpustenia Varšavského paktu, stiahnutia sovietskych vojsk z východnej Európy, rozpadu Sovietskeho zväzu (ZSSR), cez demokratické reformy vo východnej Európe, nárast etnického a náboženského násilia, separatizmu, rozpad a vznik mnohých štátov, prvé väčšie teroristické útoky medzinárodne organizovanej siete na Svetové obchodné centrum (WTC) v New Yorku a veľvyslanectva Spojených štátov (USA) v Afrike, rozšírenie Severoatlantickej aliancie (NATO) a Európskej únie (EÚ), až po útoky z 11. septembra 2001. Teroristické útoky tohto roku, reakcia na ne a masívne rozšírenie NATO a EÚ, napokon aj redukcia fyzickej americkej vojenskej prítomnosti v Európe signalizujú novú éru a sú dramatickým prejavom zmeny bezpečnostného prostredia po studenej vojne.


Poznámky:

[1] Pozri TOFFLER, A., TOFFLEROVÁ, H.: Válka a antiválka. Dokořán, Agro, Praha, 2002, s. 27.

[2] DRULÁK, P.: Teorie mezinárodních vztahů. Portál, Praha, 2003, s. 12-19.

[3] DRULÁK, P.: Teorie mezinárodních vztahů. s. 19-28.

[4] Strategická koncepcia Severoatlantickej aliancie prijatá v roku 1991. In: ŠEBESTA, Š.: Euroatlantické partnerstvo. NATO v dokumentoch 1990-1999. Spoločnosť pre zahraničnú politiku, Bratislava, 2001, s. 79.


Plné znenie analýzy nájdete v pdf formáte na tejto linke.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA