Technologický pokrok vo vojenskej oblasti a jeho dopad na vedenie asymetrických konfliktov a ich ekonomizáciu

„Vedenie moderných symetrických ozbrojených konfliktov je v súčasnosti veľmi drahá záležitosť.“ Na pozadí tohto konštatovania autor analyzuje dopad technologického pokroku na vojenské myslenie v 21. storočí.

eac, fpvmv
eac, fpvmv

 

V súčasnosti vedenie moderných symetrických ozbrojených konfliktov je veľmi drahá záležitosť. Je to v skutočnosti iba vymoženosť pre najbohatšie krajiny. No aj tie majú problémy zavádzať nové zbrojné systémy a technológie do svojej výzbroje. Ceny týchto systémov sa totiž šplhajú do astronomických výšok. Ako extrém sa dá uviesť napríklad americký strategický bombardér B-2. Jeho cena je v súčasnosti viac ako 2,4 miliardy dolárov. To pri súčasnom kurze slovenskej koruny voči doláru viacnásobne presahuje ročný rozpočet Slovenska na obranu. Takisto cena nového bojového lietadla americkej armády F-22 je viac ako 100 miliónov (niektoré údaje hovoria až o 250 miliónoch dolárov) a to bez započítania peňazí nutných na jeho prevádzku počas celej doby životnosti stroja ( to väčšinou vyjde ešte drahšie ako cena samotného stroja) a výzbroj( tiež nezanedbateľná položka).

Ale nastáva tu problém. Napríklad už spomínané bojové lietadlo F/A-22 je 1. lietadlo 5. generácie. Väčšina vyspelých štátov však ešte len teraz zavádza bojové lietadlá 4. generácie. (Slovensko sa rozhodlo ponechať si stíhačky Mig-29A, čo sú lietadlá 3. generácie a nemodernizovať ich na štandardy 4. alebo 3,5. generácie. Takisto sa rozhodlo nerobiť z nich multifunkčné stroje, teda primárne určené nielen ako stíhacie stroje na vybojovanie vzdušnej prevahy), no drvivá väčšina amerických potenciálnych nepriateľov má bojové stroje, ktoré sú na tom oveľa horšie. Napríklad Irak mal pred poslednou vojnou väčšinou iba stroje 2.generácie a to bol jeden z dôvodov, prečo sa iracké letectvo ani len nepokúsilo zasiahnuť do bojov( nehovoriac už o technickom stave irackých lietadiel, vycvičenosti pilotov, početnej prevahe, logistickej podpore a iných veciach).

No takto si musíme položiť otázku, načo je vlastne Američanom nový stroj, ktorý má zabezpečiť absolútnu vzdušnú nadvládu, keď túto vzdušnú nadvládu už Američania majú a keď je viac ako jasné, že si ju aj nadlho udržia? Dochádza tu totiž k tak veľkému technologickému rozdielu, že sa stáva nasadenie týchto prostriedkov paradoxne neefektívne, keďže sú až príliš efektívne, a ich úlohu by mohli rovnako účinne vykonať aj menej efektívne a často aj oveľa lacnejšie systémy( napríklad Juhoslovania sa pri bombardovaní v 1999 za pomoci Rusov snažili vytvoriť rôzne metódy, ako si poradiť proti moderným spojeneckým zbraniam. To sa prejavilo aj v zostrelení amerického taktického „ stealth“ bombardéru F-117A).

Keď sa pozrieme na posledné dva konflikty, ktoré americké ozbrojené sily viedli, zistíme, že mnohokrát sa stávalo, že zbraň, ktorá zničila určitý bojový prostriedok, bola oveľa drahšia ako bojový prostriedok ktorý zničila. Ako príklad môžeme uviesť presné letecké údery na iracké tanky T-55, ktorými bola iracká armáda vyzbrojená(tvorili asi 70-80 percent irackej tankovej výzbroje).

Po prvé, bola ich bojová hodnota proti americkým tankom prakticky nulová a po druhé, je na svetových trhoch po rozpade Sovietskeho zväzu veľký prebytok týchto tankov, a tak sa stáva, že štáty staré typy týchto tankov predávajú často buď za cenu šrotu ( majú asi 37 ton a pri cene železného šrotu 7 korún za kilogram to vychádza necelých 260 000 korún), alebo ich darujú a zákazník si musí zaplatiť iba prepravu (je to pre tieto štáty výhodné, keďže šrotovanie týchto tankov a ich munície je relatívne drahé). Keďže americké strely, ktoré sa často používali na ničenie týchto tankov, stoja niekoľko stotisíc až miliónov dolárov, je ekonomický nepomer viac ako zjavný.

Celkovo dochádza k doteraz nevídanej koncentrácii bojovej sily v jednotlivých bojových prostriedkoch a zbraniach, ktorých preto stačí oveľa menšie množstvo(bojová sila F/A-22 sa pohybuje v niekoľkých desať násobkoch sily Mig-21bis) na vykonanie rovnakých úloh rovnako alebo dokonca ešte efektívnejšie.

No toto všetko si uvedomujú aj menej bohatšie krajiny, rôzne teroristické a ozbrojené skupiny Uvedomujú si, že nemôžu vo vojenskej oblasti technicky ani technologicky konkurovať vyspelým krajinám a už v žiadnom prípade USA. Preto logicky dochádzajú tieto štáty k tomu, že sa musia vo väčšej miere zamerať na vedenie asymetrickejšieho spôsobu boja (o tom sa v Afganistane presvedčil Taliban i Al-Kajdá).

V súčasnosti si mnoho ľudí myslí, že označenie asymetrický konflikt sa vzťahuje iba na rôzne hrozby použitia zbraní hromadného ničenia, teroristických úderov a podobne. No toto slovo v skutočnosti iba naznačuje, že protivníci proti sebe nepoužívajú rovnaké bojové systémy a metódy vedenia bojovej činnosti (teda teoreticky, ak by USA po útokoch z 11.9 2001 odpovedali samovražednými leteckými údermi, bola by táto „vojna proti terorizmu“ symetrická).

To, že sa to oplatí, dosvedčili už spomenuté údery proti USA, keďže celková hodnota výcviku a výzbroje útočníkov sa pohybovala v stotisísoch až miliónoch dolárov, ale spôsobili škody (priame i nepriame) v rozsahu stoviek miliárd dolárov. To, že si to uvedomili, sa prejavuje napríklad aj v tom, že mnohé štáty nepriateľsky naladené voči USA v súčasnosti podporujú rôzne ozbrojené skupiny v Iraku. Tu sa totiž vedie do značnej miery asymetrický ozbrojený konflikt, pri ktorom sa vcelku efektívne dokáže zužitkovať napríklad zastaralá sýrska výzbroj, ktorú sýrska armáda vyraďuje z výzbroje a posiela niektorým skupinám v Iraku. Pri otvorenejšom a symetrickejšom (s ohľadom na výzbroj americkej armády v Iraku) spôsobe boja, by však táto výzbroj bola nepoužiteľná.

Takisto, ľahká pechotná výzbroj bývalej irackej armády, ktorá bola nepoužiteľná počas invázie, sa teraz ukazuje ako vcelku účinná zbraň. Dochádza tu k nepomeru, ktorým je charakterizovaná každá gerilová a asymetrická vojna, keď je ohromná palebná sila Američanov nepoužiteľná a po väčšinu času inaktívna, ale na opačnej strane dochádza, naopak, k maximalizácií efektívnosti zbraňového systému. Takto je možné, že Američania bez problémov porazili regulárne iracké vojsko(to súviselo aj so spôsobom vedenia boja. Stretli sa tu totiž dva spôsoby vedenia konfliktu. Iračania konflikt viedli nátlakovo, kým Američania manévristicky.), ale nie sú schopní vysporiadať sa s rôznymi malými skupinami povstalcov, teroristov, lúpežníkov a iných ozbrojených skupín(celý problém má samozrejme oveľa širšie súvislosti). Je totiž ľahko použiť obrovskú leteckú a tankovú palebnú silu na veľké zoskupenie obrnených prostriedkov, ale už oveľa ťažšie na skupinu piatich ozbrojencov, ktorí prepadnú zásobovaciu kolónu alebo podniknú teroristický útok. Jednak, táto sila často v reálnom čase nie je po ruke, a ak aj áno je odpoveď neprimeraná a na počudovanie často aj neúčinná (toto tvrdenie je samozrejme zjednodušené, keďže sa dotýka oveľa širšieho problému, a to vedenia gerilových konfliktov a jeho aspektov). To je aj jeden z dôvodov, prečo Američania dosiaľ v Iraku utrpeli 10 násobne väčšie straty na životoch po ukončení hlavných bojov, ako počas stretu s pravidelnou irackou armádou ( boli však spôsobené za úplne iný časový úsek), ktorá mala oveľa väčšiu palebnú silu ako súčasní ozbrojenci pôsobiaci v Iraku.

Toto všetko si však uvedomujú aj Američania a iné rozvinuté štáty, ktoré sa preto snažia prispôsobiť týmto hrozbám, celkovo symetrizovať konflikty a zefektívniť čelenie týmto hrozbám, čo sa snažia pretaviť aj do praxe. Keďže hrozby sa nechcú prispôsobiť ich vojenským možnostiam, musia sa oni prispôsobiť im. A tak terajšia reforma americkej armády sa veľmi výrazne snaží zmeniť americké sily tak, aby boli schopné čeliť týmto hrozbám, ktoré sa objavujú na začiatku 21. storočia. Neupúšťa sa v nej síce od snahy byť schopný viesť takzvané 2 veľké konflikty ( pri tzv. „vojnových hrách“ sa počítalo napríklad s vedením dvoch neobmedzených konvenčných i nekonvenčných konfliktov s KĽDR a Irakom, ktoré by prebiehali súčasne), ale má reagovať aj na hrozby súčasné a hlavne budúce, keďže tak zásadná reforma sa nedá uskutočniť za dva – tri roky, ale trvá niekedy i niekoľko desaťročí.

Ako príklad možno uviesť snahu reformovať americké vojnové loďstvo, ktoré má podobne ako americké letecké sily obrovskú prevahu nad loďstvami iných krajín. Ako jediné dokáže operovať celosvetovo a zaistiť pre Američanov v ktoromkoľvek oceáne a mori prevahu. Tieto námorné sily boli totiž vbudované tak, aby boli schopné vybojovať prevahu proti sovietskemu námorníctvu. Počítalo sa pri tom s veľkými námornými bojmi medzi námornými zväzmi, zostavenými z relatívne jednoúčelových ťažkých jednotiek krížnikov, torpédoborcov atď. Po pominutí tejto hrozby však táto sila stratila do značnej miery svoje opodstatnenie a uplatnenie. Vedenie veľkých námorných bojov je totiž veľmi málo pravdepodobné. Dokonca aj ruské loďstvo má v podstate iba funkciu ochrany ruských teritoriálnych vôd a „obávaná“ Čína iba teraz pomaly dosahuje schopnosť operovať v celom Juhočínskom mori, pričom ani zďaleka tu nemá úplnú prevahu.

Drvivá väčšina potencionálnych nepriateľov má loďstvá, ktoré sa ani zďaleka nemôžu rovnať hoci len s jedným americkým operačným zväzom(základ operačných zväzov alebo flotíl tvoria väčšinou lietadlové lode. Američania ako jediní na svete majú ťažké lietadlové lode. Celkovo ich majú 12. Teda majú dvanásť operačných zväzov s lietadlovými loďami. Okrem toho však majú aj iné námorné jednotky) a sú určené len na pobrežnú ochranu. Takto však vzniká rozpor, keďže tieto často jednoúčelové lode strácajú využiteľnosť. Musia preto väčšinou plniť úlohy, na ktoré neboli stavané. Ako príklad môže poslúžiť posledná vojna v Iraku. Po rozdrvení slabého irackého loďstva v roku 1991, bolo v roku 2003 hlavnou vojenskou úlohou amerického loďstva byť nosičom striel s plochou dráhou letu. Práve z tohto dôvodu bolo veľké množstvo amerických lodí postupne modernizovaných tak, aby boli schopné plniť oveľa väčšie množstvo úloh. O tom, že veľké lode, ako sú napríklad krížniky a torpédoborce, nie sú práve vhodné na vedenie svojej činnosti v pobrežných vodách, asi nie je treba hovoriť.

Preto sa Američania v súčasnosti sústredia na vývoj menších rýchlych jednotiek, prispôsobených na vedenie ich činnosti v pobrežných vodách a hrozbám, ktoré ich tam čakajú, a takisto väčších multifukčných jednotiek, ktoré budú už od začiatku konštruované na boj proti cieľom na pobreží nepriateľa, keďže paradoxne americké loďstvo v poslednom čase vedie hlavne boj nie proti nepriateľskému loďstvu, ale pobrežiu ( americké loďstvo má byť v budúcnosti schopné zasahovať ciele nielen v pobrežných oblastiach ale aj vo vnútrozemí).

Celý tento článok sa danej problematike venoval, samozrejme, hlavne z vojenského hľadiska veľmi zjednodušene. Jeho úlohou bolo hlavne v skratke poukázať na to, ako sa vo vojenstve prejavuje súčasná technologická revolúcia, jej dosah na vedenie konfliktov a takisto aj nutnosť prispôsobiť sa jednotlivým, hlavne západným armádam, novým hrozbám, ktoré sa objavili vo svet po páde ZSSR a po 11.9. To, že v príkladoch sa spomínalo hlavne USA je spôsobené tým, že sú zatiaľ nepopierateľne vedúcou krajinou vo vývoji moderných technológií, sú jedinou superveľmocou sveta ( niekedy minimálne z vojenského hľadiska označované ako hyperveľmoc), a je krajinou, ktorej počínanie má dosah v podstate na celý svet a hlavne z toho dôvodu, že sa v podstatnej miere zúčastnili udalostí súvisiacich z týmto článkom.


Ďalšie analýzy a komentáre nájdete na stránkach Euroatlantického centra.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA