Terminológia strategických doktrín: negativizácia nepriateľa

Voľba politického jazyka v medzinárodnych konfliktoch je kľúčom k mobilizácii domácej aj svetovej verejnosti a súčasne nástrojom na potrebné zjednodušenie rozhodovacích procesov. Pomenovanie nepriateľa zrozumiteľným jazykom však nemôže byť nikdy nepochybné a vždy existuje priestor pre demagógiu.

SFPA, Partner
SFPA, Partner

 

Diabolizácia nepriateľa je tradičná a vyskytuje sa vo všetkých konfliktoch, pričom oficiálnu platnosť použitia príslušného jazyka nanešťastie často potvrdí až víťaz konfliktu. V 20. storočí boli tradične démonizované napríklad nacistické Nemecko, komunistický Sovietsky zväz aj komunistická Čína. Tieto krajiny si navyše zväčša vzájomne udeľovali maximálne negatívne jazykové atribúty vo vzťahu Nemecko – Sovietsky zväz, Sovietsky zväz – Nemecko, Čína – Sovietsky zväz a obrátene. Všetky tri krajiny sa však pod príslušnými národnými a medzinárodnými socialistickými režimami dokázali zhodnúť na spoločnej negativizácii USA podobne, ako to dnes robia znesvárené islamistické prúdy v moslimskom svete či neonacistické a neoľavicové v Európe, ktoré túto krajinu explicitne „satanizujú“, resp. považujú ju za najväčšie bezpečnostné riziko a tiež jej predpovedajú nezvratný zánik.

USA sú známe nielen tým, že nekriticky obľubujú vízie „nových svetových poriadkov“, ale aj tým, že ich prezidenti a administrácie používajú zjednodušený a najmä provokatívny jazyk na označenie protivníka, aby pred svetovou, ale hlavne pred domácou verejnosťou ospravedlnili či už vojnu proti Japonsku a Nemecku, vojnu v Kórei a vo Vietname, protiraketovú obranu alebo trebárs vojnu proti terorizmu.

Kategória zlyhávajúcich štátov je pritom v porovnaní s Rooseveltovým označením nacistického Nemecka za barbarov či Reaganovho označenia ZSSR za ríšu zla mimoriadne neutrálna. Okľukou cez metamorfózy pojmovej identifikácie nepriateľa v USA sa zlyhávajúce štáty dostali aj do EÚ, menovite a oficiálne do Európskej bezpečnostnej stratégie z decembra 2003, kde sa o nich v súvislosti s organizovaným zločinom hovorí ako o troch hlavných hrozbách (popri terorizme a zbraniach hromadného ničenia), ktorým v súčasnosti čelí Európa.

Darebácke štáty

Po legendárnom a v Európe spontánne kritizovanom slogane o ríši zla sa v druhej polovici 90. rokov ujal nový pojem – darebácke štáty. V čase pokračujúceho neplnenia rezolúcií BR OSN po prvej vojne v Perzskom zálive (1991) zo strany Iraku americká administratíva zahŕňala do tejto kategórie Irak, ale aj Irán, Líbyu a Severnú Kóreu. Špecificky v oblasti širšieho Blízkeho východu umožňoval koncept darebáckych štátov pružnejšiu reakciu na globálnu problematiku tohto regiónu. Pre americkú diplomaciu bolo toto všeobecné označenie diagnózou paranoidného odchyľovania sa od pravidiel realpolitik, čo podľa bezpečnostných stratégov nemôže vyústiť v nič iné ako vo vojnový konflikt.

Bez ohľadu na obviňovania, že ide len o inštrumentalizáciu pojmu zo strany „amerického imperializmu“ proti síce nie úplne demokratickým, ale až na určité deficity inak bezúhonným krajinám, ostáva faktom, že táto atribuizácia nepriateľa sa v danom období pre americkú zahraničnú politiku stala návodom, ako sa správať voči určitej kategórii štátov.

Charakteristika týchto štátov, ktoré sa inak od seba líšia v mnohých domácich aj medzinárodných aspektoch, sa dá zastrešujúco zhrnúť asi takto: historicky všetky vznikli neevolučne, totiž radikálnymi a krvavými revolučnými prevratmi. Na ich čele stoja režimy, ktoré zaviedli novú ideológiu s ašpiráciou meniť násilím svet. Tieto režimy sa pritom zabudli spýtať v „alternatívnych“ voľbách vlastných obyvateľov, či si želajú ďalšie zotrvanie týchto režimov pri moci. Všetky takéto režimy predstavujú pre svoje regióny destabilizačný potenciál a pokúšajú sa exportovať diktatúru, novú ideológiu, útlak a biedu. V rôznych časových horizontoch to platilo aj o ZSSR, Číne či Kube.

Darebácke štáty sa podľa charakteristík z 90. rokov vyznačovali aj tým, že mrhali národným bohatstvom či už pre osobný prospech vodcov alebo pre megalomanské plány na získanie zbraní hromadného ničenia. Okrem toho preukázateľne podporovali a financovali medzinárodný terorizmus.

Problémové štáty

Nátlak na niektoré z uvedených štátov (ekonomické sankcie, medzinárodný bojkot, hrozba vojenskej sily, podpora pozitívnych trendov) priniesol v niektorých štátoch určité zmeny – v iránskych parlamentných voľbách sa presadili „reformní“ kandidáti, Líbya sa rozhodla vydať dvoch podozrivých z útoku na Pan Am let 103 nad Lockerbie a Severná Kórea si bola ochotná sadnúť za jeden stôl s Kórejskou republikou. Clintonova vláda teda upustila od pojmu darebácke štáty a v júni 2000 ho nahradila názvom problémové štáty. Madaleine Albrightová odôvodnila zmenu tým, že epiteton „darebácky“ ministerstvo zahraničia už nepovažuje za vhodný.

Os zla

Pojem, ktorý po 11. septembri 2001 zaviedol George W. Bush, predstavuje len určitý korelát darebáckych štátov, resp. návrat k tvrdšiemu jazyku v porovnaní s „problémovými štátmi“. Os zla bol navyše pojem ad hoc použitý v situácii, keď si USA opäť uvedomili, že terorizmus nepozná hraníc a je ochotný použiť akékoľvek nástroje vrátane zbraní hromadného ničenia. Na zoznam tejto osi sa preto dostali tie pôvodné „darebácke“ krajiny, ktoré sa preukázateľne usilovali vyvíjať jadrové zbrane: Irak, Irán a Severná Kórea. Paradoxne, vo všetkých troch prípadoch ide o tuhé centralizované krajiny, ktoré nemožno označiť za zlyhávajúce v tom zmysle, že by stratili kontrolu nad svojím územím tak, ako to bolo v prípade Afganistanu.

Zlyhávajúce štáty

Úzus v označení zlyhávajúce štáty síce vznikol v USA, ale vzhľadom na svoju striedmosť či nízku emotívnosť zdomácnel aj v „degenerovanej“ bruselskej angličtine. Hoci ešte sa možno stretnúť so synonymami ako slabé štáty či dysfunkčné štáty, v súčasnosti sa na označenie týchto krajín preferuje aj v Európe termín zlyhávajúce štáty.

Podnet na terminologické prehodnotenie dal, samozrejme, 11. september. Na USA nakoniec nezaútočili „darebáci“ ako Irán, Irak či Severná Kórea. Zaútočil medzinárodný holding so sídliskom v akomsi „štáte v štáte“, ktorý si teroristi kúpili od medzinárodne uznávanej entity (štátu). Afganistan sa tak zrazu stal štátom, ktorý ako prototyp predstavuje paradigmu zlyhania a zdroj maximálneho ohrozenia v dôsledku nasledujúcich rámcových charakteristík:

  • Absencia legitímnej autority štátu umožnila Talibanu prevziať v spolupráci s nadnárodnou teroristickou organizáciou moc.
  • Zlyhávajúci štát nemusí vôbec predstavovať len vedomé odovzdanie suverenity nad časťami územia nekontrolovateľnému subjektu.
  • Štát môže zlyhať aj objektívne, t. j. môže stratiť kontrolu nad „vojnovými grófmi“ – či už domácimi alebo importovanými zo zahraničia – , ktorí destabilizujú okolie bez ohľadu na to, či majú alebo nemajú súhlas nominálnych vodcov krajiny (prípad Čečenska v rokoch 1996 – 1999).

Symptómy zlyhávajúcich štátov sa čiastočne zhodujú s príznakmi v kategórii „darebáckych štátov“, najmä pokiaľ ide o projekciu nestability do susedných regiónov. Rozdiel je však v oficiálnom nositeľovi nestability: v zlyhávajúcich štátoch to nemusí byť oficiálny režim a strata kontroly nad vývojom v krajine sa prejavuje v šanci danej teroristickým organizáciám pôsobiť z územia tohto štátu (historický príklad: Libanon verzus Izrael).

Ku konkrétnym charakteristikám zlyhávajúceho štátu patria transnacionálna kriminálna sieť, zbedačovanie obyvateľstva, preferovanie tých „svojich“ v konkrétnych regiónoch alebo vrstvách populácie, ďalej podpora nezlyhávajúcich (autoritatívnych a totalitných) štátov vrátane medzinárodnej podpory na pôde OSN.

Výpočet nedávnych aj súčasných zlyhávajúcich alebo „polo – zlyhávajúcich“ štátov je dlhý. Patria sem okrem iných Kongo, Sierra Leone, Sudán, Somálsko, Libanon, Haiti, Kolumbia, Indonézia, Tadžikistan. Z dôvodov uvedených vyššie k nim nemôžu patriť „usporiadaní darebáci“ ako Líbya, Irán, Irak za Saddáma Husajna, Kuba či Severná Kórea.

Otázkou však stále ostáva, ako čeliť či už nacistickým „barbarom“, komunistickým „ríšam zla“, islamským aj neislamským darebáckym štátom alias problémovým štátom, osiam zla alebo dnešným zlyhávajúcim štátom.

Všetky doterajšie protiopatrenia (najmä nevojenské, ale často aj vojenské) zlyhali: uvalenie medzinárodných sankcií (Irak); ignorovanie (Zimbabwe); vojenská invázia (Afganistan, Irak); „pozitívna podpora“ (Saudská Arábia); finančná podpora (Somálsko, Palestínska autonómia); nekonečné a k ničomu nevedúce rokovania (Severná Kórea); permanentné karhanie (Pakistan); morálna (ale nefinančná podpora) opozície (Burma); podpora mimovládnych organizácií (Irán); profitovanie, „dokiaľ vyvážajú ropu“ (Nigéria); všeobecný appeasement (radikálne moslimské štáty voči Izraelu) atď. Bude teda treba hľadať radikálnejšie riešenie – či už vo voľbe jazyka alebo prostriedkov.


Autor pracuje v RC SFPA, n. o.

Ďalšie analýzy nájdete v Listoch SFPA, ktoré vydáva Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA