Transatlantické spoločenstvo 2004 – stav, trendy, súvislosti

Napriek sporom a transatlantickým trhlinám si mnohí Európania želajú spoluprácu so Spojenými štátmi, zároveň však chcú hrať nezávislejšiu a sebestačnejšiu úlohu vo svetovom dianí. Američania by si zas vedeli predstaviť užšie partnerstvo so silnou Európskou úniou, dokonca aj vtedy, ak s nimi vo všetkom nesúhlasí.

SFPA, Partner
SFPA, Partner

 

Ukazujú to výsledky projektu Transatlantické trendy1 , komplexného výskumu americkej a európskej verejnej mienky, ktorý sa už tretíkrát uskutočnil v Spojených štátoch amerických, Francúzsku, Nemecku, Taliansku, Holandsku, Poľsku, Portugalsku a vo Veľkej Británii a tento rok v premiére aj na Slovensku, v Španielsku a Turecku.

Rôzne Európy

Kľúčovou témou výskumu je pohľad verejností na vzťahy medzi USA a Európou. Vo všeobecnej rovine vyzerá všetko veľmi priaznivo – väčšina Američanov (71 %) a Európanov (60 %) sa jednoznačne zhodne v tom, že Spojené štáty a Európska únia majú dostatok spoločných hodnôt na spoluprácu pri riešení medzinárodných problémov. Tohtoročný výskum však ukazuje prehĺbenie trendu, ktorý bol viditeľný už aj vlani – rastúci počet Európanov chce pre svoj kontinent (alebo „svoju“ Európsku úniu) nezávislejšiu a významnejšiu úlohu vo svete. Konkrétne – presná polovica Európanov si myslí, že EÚ by mala v bezpečnostných a diplomatických otázkach uplatňovať prístup, ktorý je väčšmi nezávislý od Spojených štátov. Podobne ako v iných otázkach i v tejto sa v názoroch Európanov roztvára široký vejár rozdielností – napr. vo Veľkej Británii a v Poľsku si tesná väčšina opýtaných myslí, že transatlantické partnerstvo by sa malo posilniť alebo zostať na rovnakej úrovni, v ďalších krajinách prevláda príklon k väčšej nezávislosti EÚ.

Ambícia mať väčšiu váhu sa prejavuje aj v odpovediach na otázku, či by USA mali zostať jedinou veľmocou, alebo by podobný „kaliber“ mala dosiahnuť aj EÚ. Zhoda, najmä silných hráčov EÚ, je vysoká – EÚ ako superveľmoc si želá 83 % Francúzov a vyše 70 % Španielov, Nemcov, Talianov, Holanďanov a podobný názor majú aj Poliaci (69 %).2 Európania zjavne cítia potrebu vyvážiť vplyv USA. Na základe preferovanej výšky vplyvu Európy možno Európanov rozdeliť na tzv. multipolaristov (alebo v príkrejšej verzii „euro – nacionalistov“) a proatlanticky orientovaných. I keď postoje verejnosti kopírujú rozhodnutia politických elít iba do istej miery, v tomto prípade dostaneme známe usporiadanie – Veľká Británia, Taliansko, Holandsko, Poľsko na póle proatlantickejšej časti EÚ a Francúzsko, Nemecko (súčasné), Španielsko ako najsilnejší advokáti euronacionalistických pozícií.

Neomylným kompasom toho, kto kam patrí, sú postoje k vojne v Iraku a medzinárodnej politike G. Busha (pozri graf 1). Oba faktory katalyzovali a zviditeľnili rozdiely medzi Európou a Amerikou. Aká je však ich funkcia vo vzťahu k vnútroeurópskym deliacim čiaram? Majú tie, ktoré vznikli po Iraku a v dôsledku Iraku, trvalejšiu platnosť?

Po hlbšom spracovaní výskumných dát vytvorili Asmus, Everts a Insernia3 typológiu európskych „modelov“ na základe: 1. miery proatlantickosti, 2. ochoty použiť vojenskú silu (vojenské vs. civilné, „soft“ prostriedky). Typológia obsahuje: 1. Európu á la Blair: spoliehajúcu sa na spojenectvo s USA a vojenskú silu, 2. Európu á la Schröder, ktorá má blízko k partnerstvu s USA, ale zdôrazňuje mäkkú silu, 3. Európu á la Chirac, ktorej postoje sú síce nezávislé od USA, ale ak to sama uzná za vhodné, je pripravená konať vojensky, a 4. Európu á la Švajčiarsko, čiže model, ktorý stavia súčasne na nezávislosti i mäkkej sile.

Dôležitá je aj miera vnútornej polarizácie jednotlivých krajín v otázke transatlantického spojenectva. Tá je napríklad v Taliansku, Portugalsku, Španielsku, ale aj na Slovensku taká hlboká, že môže vyvolávať otázniky o udržateľnosti atlantickej orientácie v prípade vnútropolitických zmien. Španielsky prípad túto tézu jednoznačne potvrdzuje

Výsledky výskumu jasne ukazujú, že spoločná zahraničná politika EÚ bude musieť byť mimoriadne „jemným tancom v porceláne rôznosti“. Aj The Economist (25. 9. 2004) v súvislosti s GMF výskumom a perspektívami spoločných európskych postupov pripomína, že „rivality medzi jednotlivými krajinami EÚ sú minimálne také vážne ako atlantická trhlina“.

Predstava silnejšej pozície EÚ má však niekoľko zásadných „ale“. Najhlavnejším a trvalo prítomným sú peniaze. Názory Európanov sa lámu na tom, či je nezávislejšia pozícia hodná vyšších výdavkov alebo či si ich dokonca nevyžaduje.

Ide však o dlhodobejší a všeobecnejší problém – nie raz bolo povedané, že účet za bezpečnosť sa Európe platiť nechce. Súvisí to nepochybne aj s tým, že pre Európanov má veľmoc iné atribúty ako pre Američanov a aj na riešenie akútnych ohrození by radšej použili iné ako vojenské prostriedky. Veľmoc, ktorou Európania túžia byť, má podstatne „mäkšie“ kontúry. Metafora Roberta Kagana sa priam vnucuje.

Amerika a Európa – príbeh neopätovanej lásky?

Transatlantické vzťahy dnes vyvolávajú dojem „neopätovanej lásky“. Aspoň tak sa veci javia z amerického brehu Atlantiku, a tento pojem použil analytik GMF Ron Asmus. Je to naozaj tak? Fakt je, že na druhej strane Atlantiku dochádza presne k opačnému trendu ako v Európe – najvyššie percento Američanov od roku 1947 (keď sa takáto otázka prvýkrát položila vo výskume) uznáva potrebu aktívnej úlohy Spojených štátov vo svetovom dianí (79 %). Američania by uvítali aj aktívnejšiu úlohu Európskej únie a väčší príspevok Európy ku globálnej bezpečnosti. Na základe názorov verejnosti sa teda pozícia USA nedá považovať ani za izolacionistickú, ani za unilaterálnu. Isté však je, že obyvatelia oboch kontinentov reagujú na diametrálne inú politickú realitu – Európania dnes majú pocit, že americká vláda sa rozhoduje bez ohľadu na názory spojencov. Intervencia v Iraku slúži v tomto smere pre mnohých ako presvedčivá ilustrácia a súčasný prezident G. Bush ako vítaná personifikácia odmietania americkej dominácie vo svete. Nesúhlas s líderskou úlohou Spojených štátov sa v priebehu minulých dvoch rokov v európskej verejnosti značne rozšíril. Kým v roku 2002 si takúto pozíciu USA želali takmer dve tretiny Európanov, v roku 2004 je to len 36 %. Pokles je dramatický a nastal vo všetkých skúmaných krajinách, i keď v rôznej miere – napríklad vo Francúzsku klesol zo 48 % v roku 2002 na súčasných 24 %, vo Veľkej Británii zo 72 % na 54 %, v Nemecku zo 68 % na 37 %. Príbeh „neopätovanej lásky“ by sa iste zmenil, ak by americká verejnosť stála zoči-voči inému mocenskému usporiadaniu sveta.

Diferencovaná Európa, polarizovaná Amerika

Európania majú rovnaké názory na široké spektrum tém. Je to zjavné najmä pri porovnaní s predstavami americkej verejnosti. Na druhej strane výskum jasne ukazuje, že náhľady na niektoré dôležité témy sa aj v rámci Európy zreteľne líšia. Najvýraznejšie rozdiely medzi jednotlivými krajinami a vo vnútri jednotlivých krajín sa týkajú otázok, kedy a za akých podmienok použiť vojenskú silu. Napr. v otázke, či je vojenská akcia na zlikvidovanie teroristických organizácií najvhodnejší spôsob boja proti terorizmu, rozdiely siahajú od 34 % súhlasiacich v Poľsku a Portugalsku, po 54 % v Taliansku a 58 % v Nemecku. Názory sa líšia aj vo vzťahu k legitimite medzinárodných inštitúcií. Na otázku, či je alebo nie je oprávnené obísť OSN, ak ide o životne dôležité záujmy krajiny, sa kladné odpovede pohybujú od 37 % v Taliansku a 38 % v Španielsku po 51 % vo Veľkej Británii a 58 % v Holandsku. Ako sme už spomenuli, diferencujúcim faktorom sú aj postoje k líderskej úlohe USA, k vojne v Iraku a pod.

Dramatický bol tohtoročný pohľad do vnútra americkej spoločnosti. Výskum diagnostikoval hlboké rozštiepenie podľa politickej orientácie. Polarizácia americkej verejnosti je značná, nie však až taká prekvapujúca – veď je rok prezidentských volieb. Postoje amerických demokratov sa vo viacerých otázkach približujú stanoviskám európskej verejnosti. Témami sporu je najmä politika G. Busha, ale aj mnohé iné. Uveďme niektoré príklady: prezidentovu zahraničnú politiku schvaľuje 85 % republikánov, 80 % demokratov ju neschvaľuje a nezávislí sú rozdelení takmer rovnomerne. Podľa 52 % republikánov by USA mali ostať jedinou veľmocou, kým 46 % demokratov a 40 % nezávislých si myslí, že Európska únia by sa mala stať veľmocou ako Spojené štáty. Zároveň 81 % demokratov podporuje EÚ ako veľmoc, aj v prípade, ak by nesúhlasila s politikou USA. Podobne ako mnohé rozdiely v názoroch Európanov aj „rozdelená Amerika“ predstavuje pre víťaza novembrových prezidentských volieb obrovskú výzvu. Isté nóvum súčasného názorového štiepenia americkej verejnosti sa týka zahraničnopolitických tém, ktoré boli v minulosti skôr bi-partisan (čiže nadstranícke), a názory republikánov a demokratov sa lámali predovšetkým na otázkach sociálnej politiky.

Na programe dňa – rozhodnutie o európskej budúcnosti Turecka

Nováčikom vo výskume bolo Turecko, analyzované ako jednotlivý prípad, ale aj ako objekt postojov súčasných členov EÚ a obyvateľov USA. Turecká verejnosť sa v mnohom líši od európskeho názorového mainstreamu. Charakterizuje ju väčšia ochota použiť vojenskú silu, vyššia inklinácia k obchádzaniu medzinárodných inštitúcií a spoliehanie sa na seba v otázkach bezpečnosti. Zároveň tu cítiť väčší skepticizmus voči úlohe Ameriky vo svete a menšiu podporu pre EÚ ako nezávislú veľmoc. Vysoký podiel odpovedí „neviem“ u tureckých respondentov tiež naznačuje, že európska identita Turecka sa ešte len vytvára a verejnosť nemá štruktúrované predstavy o tom, akú úlohu by ich krajina mala hrať v transatlantickom spojenectve.

Výskum ponúka aj pohľad Európanov na možné prijatie Turecka do EÚ. Postoje sú rozptýlené: relatívne nízka podpora pre tento krok je vo Francúzsku (16 %) a Nemecku (26 %) a relatívne vysoká zase v Španielsku (39 %) a Taliansku (45 %). Postoje mnohých Európanov sú ambivalentné – relatívna väčšina (40 %) si myslí, že členstvo Turecka v EÚ by nebolo ani dobré, ani zlé, každý desiaty otvorene hovorí „neviem“. Kým hlavným motorom tureckých ambícií vstúpiť do EÚ sú ekonomické a sociálne dôvody, u súčasných členov EÚ vyvoláva ostražitosť najmä kultúrna, náboženská odlišnosť.

Primeriavanie krajinky

Na záver venujme pozornosť Slovensku. Slovenská verejnosť sa v niektorých otázkach zásadne nelíši od európskeho priemeru, v iných vybočuje. Pozadie týchto odlišností má svoje príčiny, ktoré sa dajú vystopovať a vysvetliť. V postojoch k trans-atlantickej spolupráci sa na Slovensku prejavuje všeobecnejší európsky vzorec – väčšina obyvateľov si myslí, že Spojené štáty a Európska únia majú dostatok spoločných hodnôt na to, aby mohli spolupracovať, avšak Európska únia by mala zvoliť prístup nezávislejší od USA. Voči líderskej role USA prejavuje slovenská verejnosť istý odstup a vyjadruje kritické názory na vojnu v Iraku. V týchto kľúčových otázkach sa Slovensko priraďuje skôr k „transatlanticko-kritickejšej“ časti Európy. Je charakterizované najnižšou mierou proatlantickosti a vysokou polarizáciou vo vzťahu k týmto témam. Ak by sme použili Asmusovu typológiu, Slovensko by sa názormi verejnosti zaradilo do Európy á la Švajčiarsko. Iste, názory verejnosti nie sú (ani by nemali byť) rozhodujúce pri prijímaní politických rozhodnutí, vytvárajú však dôležité širšie sociálne a politické prostredie, v ktorom sa rozhodnutia realizujú.

Na Slovensku panuje étos spojenectva a prihlásenie sa k princípom multilateralizmu. Za celoeurópskym priemerom však mierne zaostáva identifikácia s členstvom v NATO – a to v rovine uznania potrebnosti NATO pre našu bezpečnosť (graf 2), ale i v rovine pripravenosti použiť silu na obranu spojenca. K odlišnostiam patrí aj komparatívne vyšší podiel ľudí, ktorí pre Slovensko preferujú zachovanie si odstupu od medzinárodných udalostí, a teda akúsi uzavretosť voči vonkajšiemu svetu. Slovensko prejavuje aj nižšiu citlivosť k niektorým globálnym hrozbám a je menej naklonené použitiu vojenskej sily a väčšinovo si myslí, že „žiadna krajina by nemala byť veľmocou“.

Do minulého roka „nové demokracie“ vo výskume zastupovalo iba Poľsko, ktoré však predstavuje ojedinelý prípad, nielen veľkosťou, ale aj tradične silnou proatlantickosťou. Napriek tomu, že poľská podpora pre medzinárodnú politiku USA v porovnaní s rokom 2003 významne klesla, Poľsko ostáva súčasťou proatlantickejšie naklonenej časti Európy. Na úrovni názorov verejnosti sú si Poľsko a Slovensko podobné v úrovni identifikácie s členstvom v NATO. Postojmi k iným transatlantickým témam Slovensko pravdepodobne viac zastupuje menšie stredo- a východoeurópske krajiny, ktoré len celkom nedávno vstúpili do EÚ i NATO.

I keď mnohé odlišnosti Slovenska majú vysvetliteľné pozadie, nemali by sme spokojne založiť ruky. Výskum vystavil istú správu o stave verejnej mienky na Slovensku. Záleží na politických elitách, médiách i odbornej komunite, ktorá sa venuje zahraničnopolitickým témam, aby svojim záujmom o dianie aj poza domáce chotáre infikovala čoraz širšie okruhy laickej verejnosti. Autorka pracuje v Inštitúte pre verejné otázky.


Poznámky

1 Zber dát a koordináciu terénu zabezpečovala sieť agentúr EOS Gallup Europe, na Slovensku agentúra TNS SK. Rozhovory sa uskutočnili v období od 6. do 24. júna 2004. Výberová vzorka (1 000 a viac respondentov) bola pre každú krajinu reprezentatívna pre dospelú populáciu od 18 rokov. Na Slovensku (i v Poľsku a Turecku) sa výskum realizoval formou osobných, v iných krajinách prostredníctvom telefonických rozhovorov (metódou CATI). Výskum je projektom German Marshall Fund v Spojených štátoch (GMF) a Compagnia di Săo Paolo a vznikol s podporou ďalších partnerov – Luso-American Foundation, Fundacion BBVA a slovenského Inštitútu pre verejné otázky.

2 Zaujímavý je pohľad na vývoj tejto túžby – najväčšou zmenou od roku 2002 prešlo Nemecko. Kým v roku 2002 si postavenie veľmoci pre EÚ želalo 48 % Nemcov, v roku 2004 je to až 73 %. Pritom napr. vo Francúzsko ostáva podpora zhruba na rovnakej úrovni. Dá sa uvažovať, čo je za týmto nárastom – aj v politickej rovine artikulovaná a veľmi aktívne presadzovaná ambícia Nemecka hrať významnejšiu úlohu vo svetovej politike, napr. v podobe uchádzanie sa o pozíciu stáleho člena BR OSN? Alebo z pohľadu obyvateľov Nemecka je to skôr uvedomovanie si finančného príspevku krajiny do spoločnej európskej pokladnice, ktorý nie je primerane vyvážený politickým vplyvom? Alebo aj rastúce sebavedomie zjednoteného Nemecka, ktoré má 60 rokov po vojne pocit, že už bolo dosť kajania?

3 Pozri: Asmus, Ronald a Everts, Philip P. a Isernia, Pierangelo. Across the Atlantic and the Political Aisle: The Double Divide in U.S. – European Relations www.transatlantictrends.org


Autorka pracuje v Inštitúte pre verejné otázky

Ďalšie analýzy nájdete v Listoch SFPA, ktoré vydáva Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA