Tvrdé Turecko

Nedávny nárast vojenských zásahov Turecka proti Kurdom v severnom Iraku je znakom toho, že turecká zahraničná politika pomerne prekvapivo- hoci nie celkom nečakane- zaznamenala za necelé dva roky obrat o 180 stupňov. Turecká ofenzíva je tiež príznakom toho, že tieto zmeny presahujú súčasné napätie medzi Tureckom a Izraelom, ktoré sú len jedným aspektom oveľa hlbších trendov.

Shlomo Avineri pôsobil ako generálny tajomník izraelského ministerstva zahraničných vecí v prvom kabinete premiéra Jicchaka Rabina. V súčasnosti je profesorom politických vied na univerzite v Hebreji.

Len pred niekoľkými rokmi- po tom, čo Európska únia pribuchla Turecku dvere pred nosom (napriek významným reformám v oblasti armády a trestného práva pod vedením Strany spravodlivosti a rozvoja, AKP)- preorientovalo Turecko svoju politiku z Európy na svoj najbližší región- Strategický a teoretický základ tejto zmene orientácie dodal prístup „noluvých konfliktov so susedmi“ ministra zahraničných vecí Ahmeta Davutoğluho.

Turecko tým otvorilo novú, pôsobivú kapitolu a vstúpilo do kontaktu s Arménskom, zmiernilo svoj postoj voči Cypru, snažilo sa vtiahnuť Irán do pozitívneho dialógu so Západom, presvedčovalo Sýriu k urovnaniu vrejúcich pohraničných sporom medzi oboma krajinami a ako korunováciu svojho úspechu začalo mierové rokovania medzi Sýriou a Izraelom s Tureckom ako mediátorom.  

Tieto politiky dobrých susedských vzťahov sa však neosvedčili tak, ako sa očakávalo. Zbližovanie s Arménskom uviazlo na mŕtvom bode, v otázke Cypru sa nepodaril výraznejší pokrok, najmä po tom, čo bol v Severocyperskej tureckej republike (čo je subjekt uznávaný len Tureckom) zvolený menej ústretový líder; otváranie sa Iránu nezjemnilo názor mulláhov na rozvoj jadrových technológií (a spôsobilo napätie so Spojenými štátmi), sýrsko- izraelské vzťahy zlyhali a účasť Turecka na flotile do Gazy v roku 2010 a brutálna odpoveď Izraela naň boli signálom konca deseťročí úzkej izraelsko-tureckej spolupráce.

Ako vyvrcholenie všetkého sa sýrsky prezident Bašar al-Assád, deklarovaný najbližší nový spojenec Turecka, prejavil ako najrepresívnejší a najkrvavejší tyran v regióne. Assan strávil teraz už väčšinu roku 2011 zabíjaním svojho vlastného ľudu preto, že demonštrovali za liberalizáciu a reformy.

Napriek týmto nezdarom strategická váha Turecka neutrpela. Z časti preto, že menšie angažovanie sa Spojených štátov za prezidenta Baracka Obamu dali Turecku možnosť zaplniť vzniknuté regionálne mocenské vákuum. Arabská jer, napriek jej stále nejasným výsledkom, výrazne oslabila úlohu Egypta v regionálnej politike a umožnila tureckému premiérovi Recepovi Tayyipovi Erdoğanovi profilovať Turecko a seba ako lídra moslimského bloku a vzor vzájomného súžitia islamu a demokracie. V neposlednom rade víťazstvo AKP v nedávnych parlamentných voľbách Erdoğana podnietilo k tomu, aby si prisvojil putinovské ambície.


Úryvok zverejňujeme v spolupráci s Project Syndicate. Celý text v českom jazyku nájdete na tomto odkaze.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA