Udalosti v divadle Dubrovka v priamom prenose

Režisér filmu Teror v Moskve rozpráva príbeh z jeho nakrúcania. Súčasne sa ale zapája do dnes veľmi aktuálnej debaty o terorizme, jeho koreňoch, efektívnosti a adekvátnosti prostriedkov, ktoré sa v boji proti nemu niektoré štáty rozhodli použiť.

CVO, človek v ohrození
CVO, človek v ohrození

 

Film Teror v Moskve sa v Rusku nikdy verejne nepremietal, takže ho súkromne videli len pôvodní rukojemníci, ktorí ho privítali veľmi vrúcne. Všetky právne kroky, ktorými sa pokúšali niektorí z rukojemníkov dokázať predstaviteľom ruskej moci zodpovednosť za smrť svojich blízkych, boli zatiaľ neúspešné.

V októbri v roku 2002 mi telefonoval George Carey, režisér pracujúci v Londýne, a opýtal sa ma, či by som nemal záujem režírovať film o udalostiach v moskovskom divadle Dubrovka, ktoré sa práve blížili k svojmu hroznému vyvrcholeniu. Skupina 50 čečenských teroristov, muži ozbrojení puškami a ženy s opaskami plnými výbušnín, držala v zajatí 850 návštevníkov populárneho muzikálu v divadle viac ako 57 hodín. Počas môjho pobytu vo Vietname, kde som zhromažďoval materiál na iný film, som v hotelovej izbe pravidelne sledoval živé spravodajstvo o udalostiach v Moskve, a tak ma tá ponuka okamžite zaujala.

S Georgom sme spolupracovali na filme The Valley, 70 minútovom dokumentárnom filme, ktorý som natáčal na jar a v lete v roku 1998, počas vojny v Kosove. Po štyroch mesiacoch oboznamovania sa s prostredím som strávil so svojím štábom niekoľko týždňov v horách a v dedinách Kosova a filmovali sme hrozné udalosti toho leta. Vďaka živo natočeným scénam a dôveryhodnému vystupovaniu protagonistov sa film The Valley stal známym ako pravdivý dokument o konflikte v Kosove.

Skladanie udalostí hodinu po hodine

Natáčanie moskovského príbehu bolo odlišné. Filmom som sa začal zoberať až po tom, ako sa celá udalosť skončila. Najťažšou úlohou bolo zobraziť ľudské osudy tak, aby ich rovnako intenzívne prežívali aj diváci. Vedel som, že film musí hovoriť predovšetkým o zážitkoch rukojemníkov, ktorí očakávali svoju smrť v rukách tzv. čiernych vdov (vdovy po čečenských bojovníkoch), ktoré ticho sedeli medzi rukojemníkmi, odhodlané spáchať kedykoľvek samovraždu. Tí ľudia išli do divadla – manželia, synovia, dcéry. A náhle spoločne prežívali možno posledné hodiny života v divadle, v atmosfére zúfalstva, za neprestajného svetla, v zápachu, kde miesto pre orchester slúžilo ako latrína a prístup k nej bol prísne strážený do čiernej odetými samovražednými vdovami.

Našou prvou úlohou bolo nájsť medzi tými, ktorí prežili, vhodných ľudí a presvedčiť ich, aby hovorili úprimne, rozoberali svoje najvnútornejšie pocity a detailne zachytávali svoje postrehy. Pridal sa k nám aj Guy Pugh, skúsený expert na Rusko, a začal sa s týmito ľuďmi rozprávať. Zhromažďoval archívny materiál a zisťoval presný sled udalostí, hodinu po hodine tak, ako po sebe nasledovali počas týchto vyčerpávajúcich dní.

George ma tiež skontaktoval s Markom Franchettim, moskovským korešpondentom denníka Sunday Times. Tento veľmi nadaný a odvážny reportér bol počas zadržiavania rukojemníkov dvakrát vo vnútri divadla, odtiaľ sa mu podarilo urobiť niekoľko videozáznamov.

Pracovali sme rýchlo a opatrne

Mark mi povedal o existencii tajnej videonahrávky, ktorú nafilmoval čečenský ozbrojenec počas obliehania divadla. Videonahrávka bola teraz v rukách Federálnej bezpečnostnej služby (FSB). FSB poskytla pár krátkych záberov televíznemu kanálu, lojálnemu prezidentovi Putinovi, ale celú nahrávku nevidel nikto. Kým sme sa my pokúšali získať jej kópiu, Guy upravoval nahrávky rozhovorov s rukojemníkmi.

Našťastie všetci – Mark, Guy a aj ja – hovoríme plynulo po rusky. Museli sme pracovať rýchlo (hlavne preto, lebo moja žena čakala v Londýne naše prvé dieťa). Po piatich týždňoch nášho úsilia sme natočili a zostrihali film. Rozhovory s bývalými rukojemníkmi sa robili v televíznom štúdiu a ja som tam trávil deväť hodín denne, sediac zatvorený s kamerami Valentina Černovola a počúvajúc neobyčajné a nesmierne dojemné príbehy tých, ktorí to prežili. Mnoho rukojemníkov sa ešte stále zotavovalo z účinkov paralytického plynu, ktorý pri záchrannej akcii použili ruské špeciálne jednotky.

Pri úsilí evakuovať 850 ľudí z budovy, v ktorej sa stále nachádzalo množstvo vysoko výbušných látok, nastal chaos. Tí, ktorí riadili túto „záchrannú“ operáciu, urobili chybu, pretože po akcii neposkytovali základnú prvú pomoc postihnutým, čo malo za následok smrť viac ako stovky ľudí.

Záhady okolo akcie Dubrovka

Príbeh 57-hodinovej rukojemníckej drámy v sebe ukrýva mnoho tajomstiev, ku ktorým patrí aj totožnosť „čiernych vdov”. „Čierne vdovy” sú na videonahrávke zachytené ako sediac driemu, s prstami na spúštiach rozbušiek výbušnín, ktoré mali opaskami pripevnené na telo. Pokúšali sme sa o nich vypátrať niečo viac, ale počas mnohých týždňov po udalosti bol každý, kto sa o ne zaujímal, považovaný za podozrivého, a preto sme museli pracovať veľmi opatrne. O tých ženách sme zistili len základné informácie, ale to stačilo na to, aby sme sa dozvedeli, že niektoré z nich boli vzdelané a na takýto čin sa podujali až po tom, čo bolo jeden alebo aj viac mužských členov ich rodín zabitých Rusmi, či už v bojoch, alebo pri nočných masakroch vykonávaných maskovanými členmi ruských ozbrojených síl.

Ďalšou nevysvetliteľnou vecou bolo zavraždenie ruských civilistov. Na televíznom zázname sme videli ľudí kráčajúcich, obyčajne neskoro v noci, ku vchodovým dverám divadla. Dvom z nich sa podarilo prekonať bariéru okolo divadla, dostať sa do tesnej blízkosti dverí, pričom vo vnútri boli chladnokrvne zastrelení čečenskými ozbrojencami. Rozmýšľali sme o tom, či to boli policajní agenti. Nakoniec sa ukázalo, že to boli obyčajní civilisti, ktorí, možno pod vplyvom alkoholu, prelomili policajné kordóny, lebo neverili, že skutočne ide o teroristov.


Autor je režisérom filmu Teror v Moskve

Film bude premietaný na festivale Jeden svet, ktorého usporiadateľom je občianske združenie Človek v ohrození. Portál EurActiv je jedným z mediálnych partnerov festivalu.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA