Úloha Turecka v mierovom procese na Blízkom Východe

Snaha zúčastniť sa na riešení regionálnych konfliktov je relatívne novým aspektom tureckej zahraničnej politiky posledných dvoch desaťročí. Členstvo v Severoatlantickej aliancii (NATO), vlečúci sa prístupový proces do Európskej únie (EÚ), situácia v regióne po vojne v Iraku, ale najmä úspešná kandidatúra na post nestáleho člena Bezpečnostnej rady OSN (BR OSN) na obdobie rokov 2009 – 2010 do značnej miery vysvetľujú tento odklon od dlhodobej politiky nezasahovania, ktorú Ankara ešte donedávna praktikovala.

Vzťahy Turecka so susednými štátmi – Arménskom, Bulharskom, Gréckom, Gruzínskom, Irakom, Iránom a Sýriou – možno charakterizovať prinajmenšom ako zložité. V priebehu 13. až 20. storočia sa väčšina krajín susediacich s Tureckom stala na čas súčasťou Osmanskej ríše.

Vzťahy s blízkovýchodnými susedmi poznačili prevažne územné konflikty, spory o vodu a otázka kurdského etnika – jedného z najstarších národov na svete, ktorý dodnes nemá svoj vlastný štát. Tak v Turecku, ako aj v Iráne, Iraku a Sýrii tvoria Kurdi viac-menej početnú menšinu (približne 20 % v Turecku, 9 – 10 % v Iráne, 19 – 23 % v Iraku a 6 – 8 % v Sýrii). Dnes sú jablkom sváru medzi Tureckom a Irakom, nakoľko Ankara obviňuje vedenie samosprávy kurdskej provincie na severe Iraku z podpory separatistického hnutia kurdských rebelov – Kurdskej strany pracujúcich (PKK), ktorá z irackej provincie podniká útoky proti Turecku.

Už v minulosti však boli Kurdi často zneužívaní na mocenské boje medzi zmienenými štyrmi štátmi. To bol aj jeden z dôvodov dlhodobých sporov so susednou Sýriou. Spory zásobovanie vodou z rieky Eufrat a o územie Iskanderun ležiace v provincii Hatay na hraniciach oboch krajín, ktoré počas francúzskej správy pripadlo v 1918 Sýrii, v roku 1920 sa osamostatnilo a v roku 1939 bolo na základe referenda pričlenené k Turecku a ktoré Sýria dodnes považuje za svoje územie, vystupňovala sýrska politická a vojenská podpora PKK. Koncom osemdesiatych rokov vodca hnutia kurdských rebelov Abdullah Öcalan, v Turecku obvinený z terorizmu, našiel útočisko v Sýrii. To v jeseni 1998 takmer vyvolalo vojnu medzi Tureckom a Sýriou. Až prítomnosť tureckých vojsk pozdĺž sýrskej hranice a priama hrozba vojenského zásahu na území Sýrie – podobne, ale úspešnejšie ako minulý rok na severe Iraku – prinútili Damask zastaviť podporu kurdským militantom a vyhostiť  Öcalana z krajiny. Odvtedy sa vzťahy medzi oboma štátmi zmenili výrazne k lepšiemu. Vzájomné návštevy na najvyššej úrovni len napomohli rozvoju kultúrnych a ekonomických vzťahov.

V roku 2004 sýrsky prezident Bašár Assad ako prvý prezident od roku 1946 navštívil Turecko. V roku 2008 vyšlo najavo, že následne požiadal tureckého premiéra Recepa Tayipa Erdoğana, aby sa stal mediátorom medzi Sýriou a Izraelom, ktoré sú formálne vo vojnovom stave od roku 1967, keď Izrael v tzv. šesťdňovej vojne porazil Egypt, Sýriu a Jordánsko a obsadil strategické územie Golanských výšin patriace Sýrii.


Kompletnú analýzu si môžete stiahnuť na tejto linke.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA