„Veľká hra“ alebo teroristické útoky na Londýn ako súčasť veľkého plánu

Aké boli bezprostredné príčiny teroristických útokov v Londýne? Aké sú plány ich organizátorov? Ako majú na podobné činy reagovať krajiny „Západu“? Autor komentára sa snaží hľadať odpovede na podobné otázky a sám sa pýta, či nie je cieľom terorizmu meniť aj zasiahnuté krajiny.

eac, fpvmv
eac, fpvmv

 

Po teroristických útokoch na Londýn sa objavili otázky, dalo sa tomu predísť? Prečo sa to stalo? Koho je to vina? Objavili sa rôzne odpovede. Je to kvôli prítomnosti v Iraku, tesnému spojenectvu so Spojenými štátmi, je to trest za angažovanosť na Strednom Východe.

Žijeme v období, kedy sa tieto otázky a často aj rýchlokvasené odpovede stávajú tradičnými po každom teroristickom akte. Samozrejme, ide o prirodzenú reakciu. Hľadanie odpovede na takéto otázky vyplýva z túžby zabrániť opakovaniu podobných udalostí. Ale je týmto útokom možné vždy predísť? Dá sa im vyvarovať? Aký je recept? Môžeme sa im vyhnúť ak …? Čo preto máme urobiť, alebo je niečo, čo by sme (resp. vlády) nemali robiť?

Istotne, systém bezpečnostných opatrení, spravodajskej práce, evakuačných postupov a záchranných smerníc ako domáce nástroje, môžu a nejedenkrát sa tak už stalo – priamo zastaviť, oslabiť, alebo aspoň minimalizovať straty na životoch po teroristickom útoku. Je to predovšetkým vláda krajiny, jej politický establišment a administratíva, ktoré zodpovedajú za bezpečnosť štátu vonkajšiu i vnútornú. Vláda, ktorú si v prípade Veľkej Británie, jednej z najstarších a najstabilnejších liberálnych demokracií na svete volia jej obyvatelia v slobodných a spravodlivých všeobecných voľbách. Čo mimochodom stále nie je samozrejme pre značnú časť planéty.

Mnohí dnes hovoria, že udalosti zo 7. júla v Londýne ukázali moc Al-Kájdy. Že ukázali slabosť a zraniteľnosť západných krajín a neúčinnosť aktivít protiteroristickej koalície. Londýn takúto situáciu očakával a pripravoval sa na ňu. Tajné služby s ňou počítali, varovali pred ňou a hoci sa to verejnosť zväčša nedozvie, niektorým i predišli. No tentokrát sa to nepodarilo. Osveta Londýnčanov a záchranárske práce však svetu ukázali, že Briti zvládli teroristický útok lepšie ako mnohé krajiny pred nimi a obávam sa, že i po nich. Možno preto povedať, že britská vláda či spoločenský systém zlyhali? Nemyslím si. Vláda zákona, osobné slobody nesú so sebou zvýšené riziko a zraniteľnosť voči teroristickému pôsobeniu. Je to cena za výhody, ktoré tieto hodnoty prinášajú. Dnes sa život vrátil do bežných koľají. Briti doma nezlyhali.

Pre mnohých by bolo riešením, uzavrieť krajinu, sprísniť bezpečnostné opatrenia. Volajú po stiahnutí sa zo sveta. Chybu vidia v zahraničnej teda vonkajšej politike. Volajú po menšej zahraničnej aktivite a medzinárodno-politickej zodpovednosti svojej krajiny. Lákavý liek! Môže ale účinkovať trvalo? Alebo naopak postupu choroby ešte pomôže?

Teroristické útoky sú aktom chorého myslenia. Zo svojej podstaty sú ohavné, pretože také majú byť, ak majú vyvolávať strach a bezmocnosť, ak majú paralyzovať normálny život. Ak majú prispieť k dosiahnutiu cieľov jeho pôvodcov. Najčastejšie cieľov politických.

Hoci zámerom plánovačov a vykonávateľov teroristických útokov dnešného typu je spôsobiť čo najväčšie straty na civilnom obyvateľstve a škody na infraštruktúre, hospodárstve, či politickej stabilite, možno to čo vidíme po ich zrealizovaní, je len medzicieľ, prostriedok, ktorý smeruje k sofistikovanejšiemu väčšiemu finálnemu cieľu.

Možno to, čo sa stalo v NewYorku, na Bali, v Jakarte, Madride, Istambule a Londýne je čosi viac, ako len prejav náboženskej zanietenosti, osobnej frustrácie či pomsta za zahraničnú politiku. Ten, kto ťahá za nitky figuriek – teroristov vykonávajúcich útok na tvári miesta – v tomto globálnom projekte zla, je spravidla ďaleko od zabíjania, v bezpečí sleduje svoje dielo cez televízne obrazovky. Možno ma hárok papiera a po každej akcii si odfajkne ďalšie mesto – terč moderného teroru – vo svojom dlhodobom avšak premyslenom diabolskom pláne. Islamskí radikáli možno nesedia noc, čo noc tri, štyri roky pri sviečke v ponurých panelákoch prehustených predmestí európskych veľkomiest a nevyrábajú odpaľovacie výbušné mechanizmy, len aby svet zbavili niekoľkých desiatok, stoviek „neveriacich“, či sa mstili za svoje neblahé životné podmienky. Možno títo sú len pešiakmi vo veľkom pláne.

Pláne, ktorý má za cieľ vyvolať imunitnú reakciu. Avšak reakciu, ktorá poškodí organizmus, ktorý má chrániť. A tak možno Briti prídu o svoj charakteristický rešpekt k súkromiu. Veď čoskoro, v dôsledku udalostí posledných rokov, budú mať občianske preukazy, ktoré takmer polstoročie nepoužívali. A možno aj strážnici v uliciach Spojeného kráľovstva známi tým, že nenosia zbrane, ich nosiť začnú. A možno pribudne viac kamier nielen v dôležitých budovách a na staniciach. A možno si viac Britov kúpi zbraň. A možno bude menej ľudí navštevovať spoločenské podujatia. A možno sa budú ľudia viac podozrievať a možno zosilnie odpor k cudzincom, ľuďom odlišným, objaví sa islamofóbia, rozšíri odvetný extrémizmus a ľudia sa budú viacej utiekať k sebe do vnútra a ignorovať svoju ulicu či štvrť presahujúce problémy alebo zverstvá páchané možno len neďaleko – na severe Afriky, alebo na juhu Európy, na Balkáne. A možno sa nielen finančne a personálne, ale i právomocami posilnia silové rezorty. A možno bude vo Veľkej Británii menej slobody. A možno nielen tam…

A možno sú liberálno-demokratické krajiny na muške, či sú aktívne, alebo sa nechávajú medzinárodnou politikou len unášať. A možno je to preto, že sú slobodné, a preto úspešnejšie, silnejšie, vplyvnejšie a bohatšie. Silnejšie, vplyvnejšie a bohatšie krajiny boli spravidla angažovanejšie a nenávidené. Boli to totiž ony, ktoré prinášali civilizáciu, vzdelanie a rozvoj do zaostalých regiónov a tak zbavovali moci miestnych vládcov, odvádzajúcich moc od rodu, či exkluzívneho vzťahu s bohom. Domáci kontaktom s cudzincami a ich hodnotovými systémami strácali okovy a žiadali svoje práva, chceli najmä žiť v slobode a vládnuť si sami. Množstvo príslušníkov týchto národov získalo vzdelanie a skúsenosti práve v slobodnejších a demokratickejších krajinách a mnohým sa po návrate podarilo svoju vlasť pozdvihnúť.

A možno špičkám Al-Kájdy ide nielen o vypudenie Západu zo širšieho Stredného východu, oblasti tiahnúcej sa od Maroka po západné hranice Číny, od juhu Ruskej federácie až k pobrežiu Indického oceánu a juhu Afriky. A možno nechcú vytvoriť len veľký islamský chalifát a stáť na jeho čele a vládnuť pevnou rukou. Prostredníctvom ropných rezerv či drogových bômb vydierať svet. Možno chcú súčasne rozvrátiť slobodné spoločnosti, ktoré tomu stoja v ceste, či sa angažujú alebo nie, či sú na to pripravené alebo nie.

A možno bol útok na Londýn len súčasťou ich „veľkej hry“.


Ďalšie komentáre a analýzy nájdete na stránkach Euroatlantického centra

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA