Význam Washingtonskej zmluvy pre bezpečnosť a mier po 2. svetovej vojne

Podľa niektorých Washingtonská zmluva nebola vôbec potrebná. Ba dokonca, vraj to kvôli nej bola Európa rozdelená 40 rokov, údajne to ona ohrozila mier po 2. svetovej vojne. Niektorí zase tvrdia, že nepriniesla nič nové. To, čo údajne priniesla Európe, teda viac kooperácie, menej konfliktu a vo vzťahu k nebezpečenstvu expanzie komunizmu na Západ ochranu zo strany Spojených štátov, to vraj Európa mala aj bez Washingtonskej zmluvy.

Mohol by sa objaviť argument, že tu bola Bruselská zmluva, teda zakladajúci akt Západnej únie (ktorá bola dielom britskej iniciatívy) z roku 1948, a ešte predtým aj Trumanova doktrína, ktorá hovorila o zadržiavaní komunizmu a pomoci tým, ktorí sú ním ohrození. A keď sa na tieto dokumenty, doktríny, pozrieme bližšie, zistíme, že naozaj boli predchodcami a povedal by som, že spolu s Marshallovým plánom (1947) prirodzenými predchodcami zmluvy, ktorá následne vytvorila NATO. Samé o sebe by však pravdepodobne neboli príčinou, zárukou bezpečnosti Európy počas studenej vojny. Boli významnými prvkami, ktoré naznačovali stupňujúcu sa spoluprácu krajín, snažiacich sa o prežitie liberálnej demokracie, spoluprácu, ktorá nakoniec vyústila do podpísania Washingtonskej zmluvy, zmluvy o kolektívnej obrane.

Trumanova doktrína (1947) síce hovorila o zadržiavaní komunizmu, avšak bolo to len vyhlásenie, predstava o zahraničnej politike USA v reakcii na povojnový vývoj, akýsi začiatok politickej protiofenzívy voči expanzii komunizmu. Spojené štáty ňou neboli záväzne zapojené do bezpečnosti západnej Európy. Zmluva je oveľa silnejšie spojenie.

Washingtonská zmluva (1949) vypovedá o pevnom odhodlaní, pôvodne 12 štátov severnej Ameriky a Európy, „držať spolu“ proti akejkoľvek agresii zvonka. Čo sa týka zmluvy Bruselskej, ktorá pôvodne v preambule ešte spomínala obavu z opätovnej nemeckej agresie, sama o sebe by Európu pred komunizmom neochránila. Ňou sa 5 západoeurópskych krajín zaviazalo organizovať a koordinovať svoju hospodársku činnosť, rozvíjať vzájomnú obchodnú a kultúrnu výmenu a v článku 4 konštatovali: „Ak by bola ktorákoľvek z vysokých zmluvných strán vystavená ozbrojenému útoku v Európe, ostatné zmluvné strany podľa ustanovenia článku 51 Charty OSN poskytnú takto napadnutej strane všetku vojenskú a ďalšiu pomoc a podporu, akej sú schopné“. Bola prejavom odhodlania brániť sa, avšak odhodlanie samé nepostačuje, ak nie je podložené schopnosťou. Rovnako ako schopnosť nepostačuje bez odhodlania.


Dokončenie, ako aj kompletný text analýzy v slovenskom jazyku nájdete na tejto linke.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA