Výzvy americkým špionážnym službám

Teroristické útoky na Spojené štáty americké 11. septembra 2001 spustili v tejto krajine lavínu urýchlených protiteroristických opatrení od úspešnej invázie v Afganistane až po pomerne bezproblémové schválenie „vlasteneckého“ zákona (Patriot Act) a vytvorenie Ministerstva pre vnútornú bezpečnosť (Department of Homeland Security). Po troch rokoch by mali zmeny nastať aj v spravodajskej komunite, pre ktorú tragické útoky znamenali jasný impulz na „prebudenie“ sa zo studenej vojny.

SFPA, Partner
SFPA, Partner

 

Dva roky intenzívneho vyšetrovania nezávislou Keanovou komisiou vyvrcholili 22. júla 2004 uverejnením obšírnej záverečnej správy, ktorá sa do veľkej miery zaoberá zlyhaním spravodajských agentúr v čase pred útokmi a navrhuje ich rozsiahlu reformu. Aj keď ide len o ďalšiu z kritík na adresu americkej tajnej služby a návrh prichádza v citlivom roku prezidentských volieb, je zrejmé, že obdobie po prvom takomto útoku na americkom území je ideálnym časom na potrebné zmeny aj v Langley.1 Po viacerých epizódach hľadania novej identity, príznačných pre obdobie po skončení studenej vojny, sa americká spravodajská komunita a najmä Ústredná spravodajská služba (Central Intelligence Agency, CIA) musia prispôsobiť realite nových bezpečnostných hrozieb – medzinárodného terorizmu a nebezpečných (rogue) štátov.

Nespočetné svedectvá bývalých predstaviteľov americkej rozviedky, kritické odborné analýzy a vyšetrovania, ale predovšetkým hlasy znútra samotnej spravodajskej komunity, sa po 11. septembri a fiasku s irackými zbraňami hromadného ničenia (ZHN) zhodujú v názore, že jedna z najlepších tajných služieb na svete nie je pripravená čeliť bezpečnostným výzvam 21. storočia. Aj keď šok v podobe rúcajúcich sa dvojičiek mohol byť výsledkom „zlyhania predstavivosti“ v radoch analytikov CIA, nasledovné útoky Al-Káidy v Saudskej Arábii, Maroku a Španielsku, ako aj vyhlásenia Davida Kaya2 o neúspešnom pátraní po ZHN v Iraku nasvedčujú tomu, že americká špionáž má hneď niekoľko nedostatkov. Jedným z najprevratnejších odporúčaní Keanovej komisie je zriadenie funkcie štátneho riaditeľa spravodajských služieb (Director of National Intelligence), čo by malo odstrániť problém slabej koordinácie práce, informácií a informačných zdrojov medzi pätnástimi agentúrami spravodajskej komunity. Samo osebe je toto riešenie témou na diskusiu, avšak tá nie je predmetom tohto článku. Dovolím si však súhlasiť s Richardom Clarkom3 v tvrdení, že čisto organizačné zmeny by mohli odpútať pozornosť od skutočných problémov americkej spravodajskej komunity. Efektívna transformácia by sa mala zamerať skôr na reálne schopnosti a vedomosti agentov, pochopenie moderných nepriateľov v podobe militantných fundamentalistov, prispôsobenie sa podmienkam asymetrického boja a výber priorít v zahraničnej politike. Takáto systémová reforma vyžaduje dôkladné prehodnotenie súčasnej bezpečnostnej situácie, ktorá sa podstatne líši od predstáv relatívneho pokoja a zmierenia z konca studenej vojny.

Špionáž pre 11. septembrom

Aj keď špionáž sa v kuloároch označuje za „druhé najstaršie povolanie“, pravda je taká, že Spojené štáty vstúpili do druhej svetovej vojny bez skutočnej tajnej služby.4 Až v roku 1947 bola vytvorená CIA, a tak formatívne obdobie tejto civilnej špionážnej agentúry bolo významne poznačené narastajúcou hrozbou otvoreného nukleárneho konfliktu so Sovietskym zväzom. Nie je teda prekvapením, že viac ako štyri desaťročia boja s tým istým typom nepriateľa ovplyvnili praktiky amerických, ako aj iných západných spravodajských služieb. Na porovnanie – bezpečnostné prostredie studenej vojny bolo pre tajné služby omnoho usporiadanejšie a jednoduchšie ovládateľné ako súčasné, v ktorom sú teroristické siete rozmiestnené od Indonézie až po Arizonu a aj málo významné mocnosti si dokážu zadovážiť biologické alebo chemické zbrane. Keď západní agenti zbierali informácie o Sovietskom zväze, ich pracoviskom bola kancelária na veľvyslanectve alebo spoločenská udalosť pre diplomatov. Verbovanie špióna prebiehalo najčastejšie počas konverzácií s rozčarovanými občanmi, vojenskými veliteľmi a vládnymi úradníkmi spravidla v jednom z tradičných jazykov – ruštine, francúzštine alebo bez akejkoľvek znalosti cudzieho jazyka. Zo studenej vojny vyšli západné spravodajské služby víťazne a možno aj vďaka tomu pracujú ich ľudské špionážne zložky stále tými istými osvedčenými postupmi.

Americká spravodajská komunita vzišla z veľmocenského konfliktu ako štruktúrovaná byrokracia s nemennými pravidlami, korumpujúcimi kariérnymi postupmi a strnulým riadením, neschopným transformácie. Navyše s koncom studenej vojny prišla spravodajská komunita o hlavný dôvod na svoju existenciu, teda o predmet svojej činnosti. Tento fakt sa prejavil častými škandálmi a viditeľnými zlyhaniami spravodajskej komunity v 90. rokoch. Demoralizujúca zrada amerického agenta Aldricha Amesa5 z najutajovanejšej zložky CIA – Riaditeľstva operácií (Directorate of Operations) a odhalenie spolupráce riaditeľstva s guatemalskými armádnymi dôstojníkmi výrazne prispeli k tomu, že spravodajská komunita a najmä tajná služba začali strácať nielen dôveru americkej verejnosti, ale aj cieľ a zmysel svojej činnosti.

Evidentný úpadok špionážnych služieb vyústil v roku 1998 do neočakávaných odpálení jadrových rakiet Pakistanom a Indiou, do tragických bombových útokov na americké veľvyslanectvá v Keni a Tanzánii a kontroverzného náletu na sudánsku farmaceutickú továreň. V období po páde Berlínskeho múru sa spravodajská komunita v USA snažila zorientovať v novej bezpečnostnej situácii a definovať svoju „identitu“ na základe tejto novej, chaotickej situácie. Rátalo sa s novými hrozbami vrátane nadnárodných sietí pašovateľov narkotík, šírenia jadrových zbraní, terorizmu alebo ekologických katastrof. Medzitým sa uskutočnili prvé bombové teroristické útoky namierené proti Spojeným štátom – v roku 1993 na Svetové obchodné centrum, v roku 1996 na Khobarské veže, v roku 1998 na spomínané ambasády a v roku 2000 na americkú vojenskú loď USS Cole. Aj keď v CIA od roku 1996 existovalo špeciálne oddelenie, ktorého úlohou bolo sledovať kroky Osáma bin Ládina a Al-Káidy, prezident Clinton a neskôr ani Bush neoznačili boj proti medzinárodnému terorizmu za prioritu pre spravodajskú komunitu, a neposkytli jej tak impulz na radikálnu zmenu. Až kolosálne zlyhanie spravodajstva pred 11. septembrom a nesprávne odhady o ZHN v Iraku vyvolali diskusiu o pripravenosti spravodajských služieb čeliť moderným bezpečnostným hrozbám.

Zanedbanie hrozby

Spojene štáty, izolované oceánmi po oboch stranách a sústreďujúce sa najmä na sovietsku hrozbu, sa medzičasom stali terčom religiózne a ekonomicky motivovanej útočnej aktivity vychádzajúcej z regiónov sveta, ktoré spravodajská komunita v porovnaní s komunistickým blokom doteraz spravidla ignorovala. Pojmy ako džihád a špinavá bomba6 pomaly vytlačili latentný konflikt studenej vojny a nukleárne zastrašovanie z uhla pozornosti spravodajských služieb. Udalosti 90. rokov a najmä nedávne teroristické útoky výrazne podkopali zaužívanú prax a dali CIA a ďalším spravodajským službám dôvod na sebareflexiu. Je zrejmé, že namiesto geograficky ohraničeného územia Sovietskeho bloku sa špionážna činnosť bude skôr sústreďovať na všadeprítomných a nepredvídateľných protivníkov, ktorí nehrajú „podľa pravidiel“ a s najväčšou pravdepodobnosťou zaútočia znútra územia suveréna. Satelitné fotografie a odpočúvanie sú ešte stále kľúčovou súčasťou špionážnej činnosti tak ako za studenej vojny, ale nemôžu nahradiť overené informácie od vhodne umiestnených ľudských zdrojov. Napríklad zariadenia na výrobu chemických a biologických zbraní by sa mohli javiť ako neškodné skladiská, a naopak. Rovnako nemá zmysel získavať satelitné zábery výcvikových táborov Al-Káidy, ak po ich vyhodnotení nenasleduje okamžitá akcia. Uzavreté, dôverné kruhy najvyšších teroristických ideológov sú prepojené príbuzenskými väzbami a dlhodobými známosťami. Do skupín založených na dôvere agenti preniknú oveľa ťažšie ako do rozlohou obrovskej, často „deravej“ politickej organizácie, akou bol Sovietsky zväz. Z tohto dôvodu by aj jazykový výcvik a pripravenosť agentov mali byť prispôsobené novým úlohám v novom prostredí. V porovnaní s umením „kremlinológie“ a jazykovou zdatnosťou v tradičných jazykoch sa idiosynkratická mentalita náboženského fundamentalizmu a obrovské množstvo arabských dialektov zatiaľ zdá takmer neprekonateľnou prekážkou reformy v tomto smere. Zvýšená zraniteľnosť krajín voči útokom z vlastného územia je dôvodom na posilnenie radov a schopností kontrarozviedky v oblasti protiteroristickej činnosti. Navyše v bezpečnostnej situácii, ktorej dominuje hrozba medzinárodného terorizmu, sa žiada vyššia miera diplomacie a multilaterálnej spolupráce najmä na úrovni policajných a spravodajských služieb. Spravodajské služby by mali byť prvou líniou obrany v boji proti teroristickým a iným hrozbám, poskytovať včasné informácie a pokiaľ možno zabrániť pokusom zaútočiť na Spojené štáty a ich spojencov. Správa komisie vyšetrujúcej útoky z roku 2001 a kritika na adresu predvojnových odhadov o ZHN v Iraku svedčia skôr o opaku. Spoločné vyšetrovanie útokov v dvoch kongresových výboroch dospelo k záveru, že ani jedna z troch agentúr zbierajúcich informácie prostredníctvom ľudských zdrojov, čiže HUMINT (human-source intelligence), nemala špecifické indície a varovania pred útokmi na Svetové obchodné centrum a Pentagón. Vedúci expert americkej inšpekcie v Iraku David Kay krátko po svojom návrate jednoznačne vyhlásil, v čom spočíval problém zlých odhadov o ZHN: CIA nemala celých päť rokov na území Iraku vlastných špiónov, ktorí by mohli poskytnúť vierohodné informácie o programoch ZHN. Teraz už bývalý riaditeľ CIA George Tenet vo svojej výpovedi pred Keanovou komisiou predpovedal, že vybudovanie kvalitnej tajnej služby, schopnej napĺňať očakávania v boji proti terorizmu, bude trvať najmenej päť rokov. Čím neskôr sa reformné opatrenia začnú implementovať, tým dlhšie budú Spojené štáty a ich spojenci proti terorizmu vystavení nebezpečenstvu ďalších útokov na civilné obyvateľstvo.

Nedostatok kvalifikovaných agentov

Napriek údajným úspechom americkej špionáže v Afganistane a nezanedbateľnému posilneniu protiteroristických zdrojov v rámci spravodajskej komunity, Riaditeľstvo operácií takmer určite nedisponuje dostatočným počtom agentov, ktorí sú kvalifikovaní a pripravení operovať v najnebezpečnejších lokalitách, ako Bagdad v Iraku či Karáči v Pakistane, teda presne tam, kde ich spravodajská komunita potrebuje. Bez takmer dokonalej znalosti miestnych jazykov a značných vedomostí o danom regióne nemôžu totiž západní agenti dúfať, že sa im podarí získať kvalitné zdroje tak, aby sami pritom neboli odhalení. Tu však pre tajné služby vyvstáva nasledovný problém: in-house tréningové, vzdelávacie a jazykové programy sú nákladné a zdĺhavé, zatiaľ čo americké univerzity neprodukujú dostatočné množstvo kandidátov s požadovanými schopnosťami.

Len malé percento amerických študentov hovorí po arabsky a vo väčšine prípadov aj tak potrebujú preškolenie alebo dodatočný tréning. Návrhy riešení tohto závažného nedostatku by sa mali zaoberať motivačnými programami, ktoré by do spravodajskej komunity prilákali čo najväčší počet po arabsky, čínsky, japonsky, kurdsky, perzsky či po rusky hovoriacich študentov priamo z univerzít, alebo amerických občanov prvej generácie z mnohých imigrantských komunít. Popri kampani medzi absolventmi a prisťahovalcami by sa tajné služby mali zamyslieť nad možnosťou zapojiť profesionálov v strednom veku z finančnej, obchodnej a akademickej oblasti. Výskumní pracovníci a obchodníci často cestujú a trávia čas v regiónoch, do ktorých agenti CIA nemajú práve najľahší prístup a ich znalosť lokálnych podmienok a jazyková zdatnosť by mohli byť veľkým prínosom. Už spomínaný zvyk chrániť agentov diplomatickou imunitou nie je najefektívnejšou zbraňou proti teroristom. Ľudia blízki Al-Káide by zriedka kontaktovali západné veľvyslanectvo a americkí „diplomati,“ ktorí sa odvážili vyjsť do bočných uličiek Damasku čí Kandaháru, by okamžite upútali nechcenú pozornosť. Jedným z najodvážnejších reformných odporúčaní je čo najčastejšie využívať neoficiálne krytie (non-official cover, NOC), pod ktorým je agent formálne zbavený asociácie so svojou vládou, a teda nemá diplomatickú imunitu. Výhodou je, že NOC lepšie zapadne do operačného prostredia, je schopný zbierať najcitlivejšie informácie z lokálnych zdrojov alebo prostredníctvom špiónov preniknúť do cieľového prostredia ako napríklad teroristická bunka. V tomto sa názory odborníkov a bývalých agentov rozchádzajú, pričom niektorí úplné odmietajú možnosť preniknúť do útrob teroristickej siete ako nereálnu a zbytočne riskantnú. Naproti tomu bývalí vysokí predstavitelia CIA John Deutch a Jeffrey Smith tvrdia, že CIA sa v niekoľkých prípadoch úspešne podarilo naštrbiť teroristické organizácie a zabrániť tak útokom, čo však z pochopiteľných dôvodov nebolo zverejnené. Napriek protestom proti tejto riskantnej a kontroverznej praxi mnohí odborníci sa zhodujú v tom, že používanie NOC je jediným účinným spôsobom, ako ofenzívne viesť operácie proti islamským radikalistom na nepriateľskej pôde.

Sila diplomacie

Spravodajská komunita a tajná služba môžu proti medzinárodnému terorizmu pracovať úspešne, ak im to dovoľujú pozitívne vzťahy medzi Spojenými štátmi a inými krajinami. Je preto úlohou americkej vlády iniciovať a budovať takéto vzťahy, keďže dobré diplomatické styky a pozitívny obraz USA v zahraničí podstatne uľahčujú prácu amerických a spojeneckých agentov na cudzom území. Americká zahraničná politika, ale aj vnútorné záležitosti USA už niekoľkokrát skomplikovali prácu FBI a CIA pri získavaní podozrivých teroristov dokonca aj z krajín, s ktorými majú USA dobré vzťahy. Nie je potrebné zdôrazňovať, že odhalenia vyšetrovacích praktík vo väzení Abu Ghraib značne podkopali podporu americkej spravodajskej komunite v tomto regióne.

Nálezy spoločného vyšetrovania kongresových výborov z roku 2002 poukázali na fakt, že spolupráca so spravodajskými službami v zahraničí bola kľúčovým prvkom pri získavaní informácií o teroristických sieťach pred 11. septembrom. V mnohých krajinách majú domáce rozviedky komparatívnu výhodu oproti americkým agentom a v mnohých ďalších je príliš nebezpečné alebo príliš ťažké operovať. Tzv. výhoda domáceho prostredia spočíva v špecializácii, znalosti zdrojov alebo geografických a socio-kultúrnych podmienok. Medzi krajiny vysokej hodnoty momentálne patria Pakistan, Egypt, Maroko, Sýria a Jordán. Zlepšovanie diplomatických vzťahov a asertívne (nie agresívne!) presadzovanie spojeneckých záujmov by malo byť na zozname priorít americkej vlády vo vojne proti terorizmu. Napriek tomu spolupráca so zahraničnými sprostredkovateľmi by za žiadnych okolností nemala nahrádzať činnosť americkej tajnej služby.

V očakávaní reformy americkej spravodajskej komunity nemožno nesúhlasiť s názorom, že nedostatočná a nesprávne riadená špionážna činnosť nepochybne prispela k údajným zlyhaniam tajných služieb v boji proti novým bezpečnostným hrozbám. Treba dúfať, že nasledujúce mesiace a roky prinesú v tejto oblasti nielen rýchle inštalatérske opravy, ale aj dlhodobejšie rekonštrukčné plány. Odhliadnuc od štrukturálnych zmien, možno len polemizovať, či väčšina pretrvávajúcich problémov v americkej spravodajskej komunite nemá svoje korene hlbšie – v americkej politike. Dlhodobé zanedbávanie amerického vzdelávacieho systému najmä vo sfére kultúrnej gramotnosti je už príznačné. Podľa známeho nadšenca pre spravodajstvo z otvorených zdrojov (OSINT) Roberta Steela nemožno generovať šikovných špiónov, ak krajina nemá zásobu vzdelaných občanov uvedomujúcich si reálie medzinárodných vzťahov, na ktorých spočíva ich vlastná bezpečnosť. Rovnaký význam majú aj podozrenia hraničiace so xenofóbiou, zakorenené v amerických názoroch na cudzie a vzdialené národy a kultúry. Na rozdiel od súkromného sektora, kde bol zaznamenaný veľký pokrok v oblasti rovnakého zaobchádzania v prístupe k zamestnaniu, v americkej spravodajskej komunite je zastúpených zarážajúco veľa mužov bielej pleti. Neschopnosť tajnej služby využiť neuveriteľnú etnickú a kultúrnu diverzitu Spojených štátov by mohla byť rozhodujúcim faktorom v konfrontácii s fundamentalistickými teroristami a režimami s veľmocenskými ambíciami.


Referencie

  • Berkowitz, Bruce. Spying in the Post-September 11 World Hoover Review, Fall 2003
  • Hitz,Frederick P. The Future of American Espionage International Journal of Intelligence and Counterintelligence, 13:1, 1 – 20
  • HPSCI and SSCI, Joint Inquiry into Intelligence Community Activities before and after the Terrorist Attacks of September 11, 2001, December 2002
  • Deutch, John a Smith, Jeffrey. Smarter Intelligence Foreign Policy, January/February 2002
  • National Commission on Terrorist Attacks upon the United States, Final Report, July 2004

Poznámky

  • 1 Sídlo americkej Ústrednej spravodajskej agentúry (Centra Intelligence Agency-CIA) sa nachádza v Langley, Virginia.
  • 2 Bývalý šéf Irackej prieskumnej skupiny (Iraq Survey Group).
  • 3 Richard Clarke je bývalým predsedom Protiteroristickej a bezpečnostnej skupiny (Counterterrorism and Security Group) a autorom knihy Against All Enemies, v ktorej tvrdo kritizoval postoj Bushovej administratívy k boju s Al-Káidou pred teroristickými útokmi na Spojene štáty americké aj po nich.
  • 4 Od roku 1942 fungoval Úrad strategických služieb (Office of Strategic Services) a ešte skôr armádne agentúry pre signálové spravodajstvo (SIGINT).
  • 5 Aldrich Ames bol americkým agentom, ktorý koncom 80. rokov prezradil Sovietom mená niekoľkých špiónov na území sovietskeho bloku a tým spôsobil ich likvidáciu.
  • 6 Bomba zhotovená z vysoko rádioaktívneho materiálu a bežne dostupných konvenčných výbušnín.


Autorka študuje na Princeton University

Ďalšie analýzy nájdete v Listoch SFPA, ktoré vydáva Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA