Zmena prostredníctvom zblíženia? Nemecké poučenie pre Kóreu

Autor sa zamýšľa nad paralelami v procese zjednocovania Nemecka a Kórei. Zamýšľa sa, ktoré poučenia z vývoja v Nemecku by mohli slúžiť ako varovania pre Kóreu.

SFPA, Partner
SFPA, Partner

 

Pri diskusii o možných paralelách medzi zjednocovaním Nemecka a Kórey treba zohľadniť tri aspekty. Po prvé, nie je jasné, či režim v Pchjongjangu je a bude ochotný podporovať mierové zjednotenie. Konfrontačná jadrová politika posledných dvoch rokov spôsobila turbulencie v stabilite severovýchodnej Ázie a naznačila, že región má opäť blízko k tomu, aby bol zdrojom globálneho konfliktu. Bezpečnostné riziko, ktoré pramení z tejto politiky, spôsobuje, že zjednotenie asi v najbližších rokoch neprichádza do úvahy. Sny slnečnej politiky Kima Dae Džunga treba nadlho pochovať.

Po druhé, nie je jasné ani to, či vláda Kórejskej republiky bude schopná a ochotná podporovať plán na zjednotenie. Eufória rokov 1999 a 2000 sa vyparila. Rovnako severokórejský režim nerealizoval očakávané reformy a mnoho ľudí na juhu nepovažuje Pchjongjang za spoľahlivého partnera na vyjednávanie. Prezident Roh, ktorý sa prekvapivo stal nástupcom prezidenta Kima, vyjadril nádej na druhú vlnu zjednocovacieho úsilia. Jeho obvinenie a postavenie pred súd začiatkom tohto roka však prináša viac otázok ako odpovedí. Po tretie, nie je isté, či môžu byť vyhliadky na kórejské zjednotenie posudzované podľa „nemeckého modelu“, pretože podmienky v Nemecku a okolitom regióne boli v porovnaní so súčasnou Kóreou odlišné. V tejto eseji ide o paralely a rozdiely medzi oboma zjednocovaniami. Tvrdím, že ploché aplikovanie nemeckej cesty na Kóreu by bolo neúspešné. Ale generická normalizácia by mohla byť vhodným konceptuálnym nástrojom aj pre kórejskú situáciu.

Erózia moci vo Východnom Nemecku

Po skončení druhej svetovej vojny Nemcom začalo byť postupne jasné, že ich národné zjednotenie sa môže uskutočniť len ako výsledok procesu európskeho zjednotenia. Počas 50. a 60. rokov, s konsolidáciou bipolárnej európskej štruktúry sa dva nemecké štáty vyvíjali opačným smerom. Už v roku 1963 si Egon Bahr, predstaviteľ SPD, uvedomil, že akýkoľvek pokus „uniesť“ Východné Nemecko Sovietom bol odsúdený na neúspech. Bahrov nový koncept však neznamenal rozlúčku so zjednotením. Predpokladal, že širšia spolupráca, zameraná na politickú, sociálnu a ekonomickú podporu, by znížila náchylnosť Východného Berlína, ale najmä Moskvy, odtrhnúť sa od Západu. Zmena prostredníctvom zblíženia bola založená na jednoduchej ale geniálnej myšlienke, že uznanie existujúcich faktov by mohlo vytvoriť rozumnú bázu na spoluprácu. A práve na základe spolupráce by sa situácia v Severnej Kórei a i vzájomný vzťah oboch štátov mohli zlepšovať. Hlavné úspechy Bahrovej Zmeny prostredníctvom zblíženia a Brandtovej Ostpolitik1 spočívali v „akceptácii nevyhnutného.“2 Tento prístup vytvoril bilaterálny modus vivendi vhodný na vysporiadanie sa s otázkami spoločného záujmu, vrátane tých, ktoré mali vnútroštátny charakter. Či už západná hospodárska a finančná pomoc pomohla východnému režimu vydržať dlhšie, ako by vydržal bez tejto pomoci, je otvorenou, ale i zavádzajúcou otázkou. Rovnako by totiž bolo možné tvrdiť, že bez Gorbačovovej perestrojky a implementácie tzv. Sinatrovej doktríny by nebol posledný krok k zjednoteniu možný, aspoň nie už v roku 1989. Ostpolitik prispela k postupnej zmene východného režimu. I keď východný režim ešte na jeseň 1989 predstieral, že je pevný a konsolidovaný, v skutočnosti už takmer podľahol erózii, a to nielen po hospodárskej, ale aj po politickej stránke. Iróniou je, že od paralyzovaného režimu prebrali moc napokon práve ľudia z Východného Nemecka. Je však faktom, že bez predchádzajúcej erózie režimu a bez politiky zbližovania by sa odovzdanie moci nezaobišlo bez krviprelievania.

Možnosti zjednotenia pre Kóreu

Rovnako ako v prípade Nemecka ani rozdelenie Kórey nemožno opísať ako „národnú otázku“. V hre je totiž aj vojenská hostilita, rozdielne politické a socio-ekonomické systémy a opačné ideológie. Je zrejmé, že skutočná jednota by si vyžadovala aspoň homogénny politický a socio-ekonomický systém a spoločne zdieľané hodnoty na oboch stranách. Či sa nám to páči alebo nie, národné zjednotenie si bude skôr či neskôr nárokovať rozhodnutie o charaktere politického a socio-ekonomického systému. Fúzia Juche systému a pluralitnej demokracie je nemožná. Rovnako sú iluzórne úvahy o „tretej ceste“. Mimochodom – takéto úvahy neuspeli ani v prípade neskorého Východného Nemecka. Postupné vyjednané kroky k zjednoteniu môžu byť zvážené aj bez toho, aby sa začalo so štrukturálnou otázkou. Ale musí byť jasné, že bez principiálnej štrukturálnej harmonizácie bude počet takýchto krokov len veľmi obmedzený.

Oficiálna kórejská koncepcia zjednotenia z roku 1972 zanedbala tento fakt a usilovala sa o čo najskoršie zjednotenie. Práve preto sa „národná otázka“ už od začiatku zamotala so všetkými ďalšími otázkami a v Pchjongjangu bola považovaná skôr za hrozbu ako za šancu. Z perspektívy dneška živil frustráciu o šanciach na zjednotenie najmä rozdiel medzi očakávaniami a realitou. Juh a Sever chceli nielen priveľa, ale aj odlišné veci. Trvalo teda len krátko, kým rokovania ustrnuli na mŕtvom bode.

V podstate existujú pre Kóreu tri možnosti zjednotenia: buď sa Juh stane viac socialistický, Sever viac kapitalistický, alebo vznikne akýsi hybridný systém, rozdielny od súčasného Severu a Juhu. Prvé dve možnosti by boli pre oboch partnerov neprijateľné, tretia možnosť sa môže obom zdať nepravdepodobná. Aby sme boli úprimní, v súčasnosti, ak vôbec niekedy, nemôže byť dohodnutá ani jedna z týchto troch možností. Akákoľvek z prvých dvoch možností by musela byť na druhého partnera „uvalená“ proti jeho vôli, tretia možnosť by sa mohla stať reálnou, iba ak by sa uvažovalo o dlhom transformačnom období po „tvrdom pristátí“ severokórejského socio-ekonomického systému. Dospievame teda k záveru, že ak súčasné status quo považujeme za východiskový bod na vyriešenie „národnej otázky“ a ak ani jedna zo strán nie je ochotná prijať nepriateľské „prevzatie“ druhou stranou, zmierenie na základe „národnej súdržnosti“ sa javí ako nerealistické.

Deklarácia zo summitu v júni 2000 sa pokúšala vytvoriť zo štvorca kruh použitím frázy o zjednotení Kórey „voľnou federáciou“ založenou na dvoch systémoch a dvoch vládach. Od začiatku však bolo jasné, že ani federácia, ani konfederácia by nemohli stáť na rivalite dvoch systémov. Rovnica je jednoduchá: tí, čo sa spoliehajú na myšlienku dvoch oddelených systémov, sa pravdepodobne nikdy nevzdajú idey dvoch individuálnych štátov, tí, čo chcú zjednotenie, budú musieť požadovať aj jeden systém. Na základe uvedeného možno tvrdiť, že treba postupovať skôr po krôčikoch ako pokúšať sa o veľké kroky vpred. Dvoma kľúčovými slovami na takéto racionálne kroky sú generická normalizácia a zhora riadená transformácia.

Generická normalizácia

Z perspektívy medziregionálnej vojenskej stability a zjavne stále fungujúcich mocenských mechanizmov na severe môže konsolidácia „normálnych vzťahov“ oboch Kóreí predstavovať oveľa rozumnejší prístup k procesu zjednotenia. Ak by Kórejská republika tlačila na zmenu právneho status quo, promptná reakcia režimu na severe by určite bola nepriateľská. Ale ak by Južná Kórea uvážene uznala právne status quo ako „dočasne nevyhnutné“, mohla by sa vyrovnať s ďalšími prvkami status quo, ktoré možno definovať ako anomálie vyplývajúce z 50 – ročného rozdelenia: vojenská konfrontácia, rétorická hostilita, chýbajúca ekonomická spolupráca, humanitárne otázky atď.

Generická normalizácia vychádza z predpokladu, že napriek dramatickým hospodárskym a sociálnym problémom v Severnej Kórey prežitie politickej a vojenskej moci režimu doteraz nebolo vážne spochybňované. Tento koncept predpokladá, že počas zatiaľ neurčeného časového obdobia budú na kórejskom polostrove existovať dva štáty vytvárajúce jeden národ, spôsob a časový rozvrh procesu zjednotenia a takisto budúcu podobu kórejskej štátnosti. Režim na severe v súčasnosti svoju domácu politiku odôvodňuje „externou hrozbou“ Juhu svojej existencii; ak by však takáto hrozba bola formálne odstránená, musela by Severná Kórea začať budovať svoju štátnu legitimitu na základe výkonnosti režimu v porovnaní s Juhom.

I keď generickú normalizáciu nemožno považovať za návod na zjednotenie, môže poslúžiť ako základ na vyrovnávanie sa s bilaterálnymi konfliktmi a záujmami formou inštitucionalizovaného dialógu, dohôd a zmlúv. Tento koncept môže byť aj rozumným východiskom pre mierovú súťaž – jeho víťaza určia ľudia na oboch stranách.

Transformácia riadená zhora

Dôvody, pre ktoré Kim Čong-Il opatrne otvoril Sever dialógu a spolupráci, už boli prediskutované. Spoločnosť aj hospodárstvo sú v zlom stave. Staré kanály podpory vyschli, bývalí spojenci sa stratili, Severná Kórea sa v rámci medzinárodnej komunity stala izolovaným miestom. Udržiavanie parazitickej vlády a štátom riadeného, neefektívneho hospodárstva absorbuje ohromné množstvo prostriedkov. Tradičné metódy sýtenia hospodárstva prostredníctvom predaja zbraní a vojenskej technológie sa už dostali pod vysoký morálny a politický tlak medzinárodnej komunity. Kórejská ľudovo – demokratická republika sa do veľkej miery stala závislou od pravidelného prísunu humanitárnej a hospodárskej pomoci. Je zrejmé, že v týchto podmienkach má režim Severu už v rukách len niekoľko karát. Je rovnako jasné, že prísun prostriedkov z Juhu na Sever nepostačí na regeneráciu rozpadajúceho sa socio-ekonomického systému. Niektoré reformy sú nevyhnutné. Je však otázne, či vládnuca klika v Pchjongjangu je dostatočne pragmatická na to, aby si zvolila cestu podobnú čínskej. Kimova voľba je niekde medzi Scyllou a Charybdou. Bez postupnej liberalizácie by boli všetky ašpirácie na väčšiu sebestačnosť hospodárskeho systému postavené na vode. Na druhej strane, za otvorením hospodárstva zahraničným investorom sa skrývajú politické pasce. Kim sa môže pokúsiť prekľučkovať pomedzi obe perspektívy a nájsť kompromis, ale zdá sa, že už si vybral.

Čo môže v tejto situácii urobiť Juh? Na jednej strane sa môže skúsiť ovládať a podporiť vnímanie, že reformné procesy nebudú sprevádzané pokusmi podkopať režim zvonku. Na druhej strane podpora demokratizácie by nemala byť vymenená za konsolidáciu režimu, ktorý už nemá alternatívy. Z úspešnej Ostpolitik možno potvrdiť, že obe taktiky sú úspešné, keď sa aplikujú simultánne. Východonemecký doplnok k zmene riadenej zhora – a to zdola vyvolaná transformácia – len ťažko nájde paralely v Severnej Kórei. Ideologická indoktrinácia, politický útlak a socio-ekonomická mizéria spolu s pretrvávajúcou izoláciou verejnosti od prístupu k informáciám zabraňujú ľuďom prejaviť svoj názor či zorganizovať sa a zobrala všetky nádeje, že existujú alternatívy.

Vyhliadky

Situácia na kórejskom polostrove sa javí ako celkom iná než v Nemecku pred zjednotením.3 Kórejci si budú musieť nájsť vlastnú cestu. Ostpolitik nie je ani modelom, ktorý by mohol byť replikovaný, avšak zároveň nie je irelevantná, čo sa týka ponaučení. Medzi najvýznamnejšie z nich možno patrí nájdenie vhodnej rovnováhy medzi spoznaním nevyhnutného a podporou postupnej zmeny k lepšiemu. Nie je dôvod čakať, pretože podstatný pokrok, ktorý potrebuje pevný základ, si vyžaduje najprv menšie kroky.


1 Pozri: Bender, Peter. Neue Ostpolitik. Vom Mauerbau zum Berliner Vertrag. München: DTV, 1986.

2 Bleek, Wilhelm. „From Cold War to Ostpolitik: Two Germanys in Search of Separate Identities“ Review Articles. In: World Politics, Vol. 19, No. 1, s.119-20.

3 Giessmann, H. J. „European Security and Defense Identity Issues in a Global Perspective“ In: KNDU REview, Seoul, Vol 5 (2000), s. 33 – 66.


Autor pôsobí na Institute for Peace Research and Security, Hamburg University

Ďalšie analýzy nájdete v Listoch SFPA, ktoré vydáva Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA