COP18 znamenal prechod, nie zlyhanie politickej vôle

Bo Kjellén tvrdí, že hoci výsledok klimatického summitu v Doha mnohých pozorovateľov a tiež aktivistov sklamal, v skutočnosti bol ďalším krokom smerom k vytvoreniu podmienok umožňujúcich civilizačnú zmenu a pohyby, ktoré sa zaoberajú globálnou nespravodlivosťou.

V dozvukoch konferencie OSN pre klimatickú zmenu (COP18) v Doha sa objavila pozoruhodná dichotómia: na jednej strane vyčerpaní, ale pomerne spokojní vyjednávači hovoriaci o uskutočnení pokroku, zatiaľ čo ďalší vyjednávači, mimovládne organizácie (MVO) a think tanky poskytujú veľmi kritické, dokonca zúfalé vyhodnotenia „skrachovaného“ procesu.

Kritici poukazujú na množiaci sa výskum ukazujúci, že svet je na ceste vo veľkom prekonať cieľ 2°C a, ako nedávno varovala Svetová banka, pravdepodobne dosiahne otepľovanie o 4°C, s potenciálom pre významné negatívne dopady. Mnohí tvrdia, že rokovania sú mimo reality a musia sa prepracovať. Ale praktické návrhy na reformu sú zriedkavé alebo nerealistické.

Po strávení mnohých rokov v rokovacích miestnostiach verím, že je dôležité detailnejšie analyzovať dôvody tejto dichotómie. Podľa môjho názoru to reflektuje nedostatok pochopenia podmienok a mechaniky rokovaní o udržateľnom rozvoji a skutočného charakteru takzvaných dohovorov z Ria, predovšetkým tých o klimatickej zmene, biologickej rozmanitosti a boji s dezertifikáciou.

Klimatické rokovania

Tieto dohovory sú zväčša procesnými nástrojmi: obsahujú len obmedzené záväzné povinnosti, ale sú navrhnuté tak, aby pomohli zmluvným stranám dosiahnuť podstatnejšie záväzky. Rámcový dohovor OSN o zmene klímy (UNFCCC) teda hlavne odkazuje na konečný cieľ, princípy, inštitúcie a procedúry, s veľmi slabými záväzkami. Strany, ktoré si toho boli vedomé, vyjednali Kjótsky protokol, prijatý v roku 1997, s kvantifikovanými a rozlíšenými záväzkami pre krajiny v Prílohe I, plus rôznymi podpornými ustanoveniami. Trvalo ďalšie štyri roky vyvinúť nevyhnutné implementačné opatrenia a po prácnom ratifikačnom procese, z ktorého sa stiahli USA, protokol vstúpil do platnosti len v roku 2005.

Prvé obdobie Kjótskych záväzkov pokrylo 22 rokov, od 1990 do 2012. Na COP13 v Bali v roku 2007 sa Strany dohodli na cestovnej mape pre rokovania o druhom období, s dokončením na COP15 v Kodani v roku 2009. Namiesto toho bola výsledkom Kodanská dohoda, ktorú COP neprijal, len ju zaznamenal. COP15 sa považoval za katastrofálne zlyhanie.

Avšak proces tam neskončil. Rokovacia mašinéria sa ďalej hýbala a, za pomoci veľmi šikovnej diplomacie Mexika na COP16 a Južnej Afriky na COP17, Strany vyvinuli rámec pre nepretržitý pokrok v niekoľkých sekundárnych, ale dôležitých, záležitostiach: adaptácii, finančnom riadení, technológii. Takisto vymysleli termíny pre druhé obdobie Kjótskych záväzkov a zlepšili sa v národných prísľuboch rozvinutých i rozvojových krajinách pre obdobie až do roku 2020.

Napokon, Durbanská platforma, prijatá na COP17, poskytla pre rokovania „Protokol, ďalší právny nástroj alebo dohodnutý výsledok s právnou silou, platný pre všetky krajiny“, ktorý sa má vyjednať do roku 2015 a nadobudnúť účinnosť v roku 2020.

Prechodná fáza

Kodaň totiž preukázala, že v rokovaniach neexistovali politické podmienky pre významný prelom. Obamova administratíva nedokázala dostať ďalekosiahlu dohodu cez Kongres. Medzitým ČínaIndia ukázali svoju politickú váhu na COP15 tým, že zmarili všetku snahu EÚ a iných, aby súhlasili so záväznými záväzkami znižovania emisií – špeciálne, ak by Spojené štáty nekonali ako prvé.

Tým sa obdobie po COP15 tvarovalo ako druh prechodnej fázy, čakajúc na vyjasnenie politických pozícií hlavných hráčov. To odzrkadľoval Durbanský kompromis – aj keď tiež položil základ nahradiť striktné rozlíšenie Kjótskeho protokolu medzi krajinami Prílohy I (záväzné záväzky) a krajinami mimo Prílohy I (žiadne záväzné záväzky) viac flexibilným systémom, v ktorom budú aj rozvíjajúce sa ekonomiky ako Čína, India a Brazília povinné znižovať svoje emisie.

Vyhliadky pre Durbanskú platformu sú stále neisté, ale súčasné prechodné obdobie by sa malo využiť na preskúmanie konceptov rovnosti, čestnosti a spravodlivosti vo vzťahu Sever-Juh a vzhľadom na zvyšujúcu sa heterogénnosť Skupiny 77. Počas rôznych udalostí mimo rokovaní v roku 2012 boli Strany schopné diskutovať o týchto vysoko politických konceptoch v tichšej a viac konštruktívnej atmosfére. Avšak pokrok ani zďaleka nie je zaručený a niet pochýb o tom, že postoje krajín Prílohy I o financovaní budú mať rozhodujúci dopad na rokovania.

Hodnotiac výsledok z Doha

V tomto kontexte je jasné, že na COP18 sa urobil skromný, ale skutočný pokrok. Rozhodnutie EÚ akceptovať druhé obdobie záväzkov Kjótskeho protokolu umožňuje pokračovanie ustanovení Kjóta do roku 2020. Nedošlo k žiadnemu nedodržaniu Durbanskej platformy a záver Akčného plánu z Bali odteraz do roku 2015 sústredí pozornosť Strán na jedinú cestu. Potvrdili sa rozhodnutia o mechanizmoch a inštitúciách zaoberajúcich sa technológiou, adaptáciou a financovaním. Vyčistila sa cesta pre vážne rokovania o stratách a škodách, obzvlášť pre malé ostrovné štáty.

Preto ten optimizmus u niektorých vyjednávačov. Samozrejme, veci sa stále môžu pokaziť a vopred nie je jasný záver, že do roku 2015 sa úspešne vyjedná nová dohoda. Ale proces UNFCCC pokračuje na budovaní globálneho rámca pre dlhodobú akciu v klimatickej zmene, vrátane veľkých investícií do nízkouhlíkovej energetiky, dopravy, infraštruktúry a viac udržateľných miest. Dohovor totiž už vytvára nové medzinárodné právo a posilňuje rolu Spojených národov v riadení niektorých z najväčších svetových problémov v antropocéne.

Samozrejme, pesimistickejší vyjednávači, MVO a vedci v náukách o Zemi majú tiež pravdu: Nevieme, koľko máme času kým klíme spôsobíme vážnu, nezvrátiteľnú škodu. Práve preto bude pre rokovania ústredné zverejnenie Piatej hodnotiacej správy Medzivládneho panelu o zmene klímy (IPCC) v rokoch 2013-14.

Koncept umožňujúcich podmienok

Ďalšou záležitosťou, ktorá si zasluhuje väčšiu pozornosť je pojem „politickej vôle“ – nedostatku ktorej sa bežne dávajú za vinu zlyhania COPs. V skutočnosti ale vyjednávači prichádzajú za stôl s inštrukciami založenými na národných politických, hospodárskych a sociálnych úvahách. Politická vôľa je len jedným z faktorov v tejto rovnici. Oveľa dôležitejšia je politická kapacita národných lídrov vybudovať dostatok podpory doma pre odvážnu akciu v medzinárodnej aréne. Je to jasne viditeľné v intenzívnej politickej debate v demokraciách, ale určite existuje aj v tienistom svete nedemokratickej politiky.

Všetci si uvedomujeme, že klimatická zmena a výzvy antropocénu nie sú len environmentálnymi záležitosťami: vyžadujú fundamentálne zmeny v našich spoločnostiach a v jadre aspektov našich industriálnych ekonomík, ako je energetika a doprava. Ako ich dosiahneme?

Kľúčovým faktorom je sila sociálnej štruktúry, ktorá rozhoduje o legitímnosti politického líderstva. Rôzne faktory v mnohých krajinách oslabili toto sociálne usporiadanie – predovšetkým rastúce nerovnosti v príjme a bohatstve, ktoré ešte viac zhoršila súčasná hospodárska a finančná kríza. Ak je viac a viac ľudí ohrozených nezamestnanosťou, nie je jednoduché sústrediť sa na dlhodobé riziká ako klimatická zmena.

To práve myslím „umožňujúcimi podmienkami“: efektívna klimatická akcia – a oveľa širšie globálna udržateľnosť – závisí na množstve socio-ekonomických faktorov. Ak si želáme pokročiť v rokovaniach UNFCCC, potrebujeme sa pýtať odvážnejšie otázky a hľadať hlbšie v hospodárskych a sociálnych realitách tejto doby. Štokholmský environmentálny inštitút bude aktívnou súčasťou tohto úsilia, pátrajúc v otázkach ako spravodlivosť a rovnosť na národných a medzinárodných úrovniach a rozsah v akom záujmy fosílnych palív pokračujú vo formulovaní ekonomického a politického myslenia dokonca uprostred zrýchľujúcej revolúcie obnoviteľnej energie. Je to ambiciózny, multi-disciplinárny počin, a kriticky dôležitý.

Pozadie

Bo Kjellén je vrchným výskumným pracovníkom na Štokholmskom environmentálnom inštitúte (SEI) a bývalý hlavný vyjednávač Švédska v oblasti klímy.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA