Hlasovanie o backloadingu: Budúcnosť európskeho priemyslu je na vážkach

Napriek súčasnému prepadu cien uhlíka funguje systém EÚ pre obchodovanie s emisiami tak ako má a nemal by sa ďalej upravovať, tvrdí Gordon Moffat. Inak hrozí, že ceny uhlíka podnietia rast cien energií a priemysel v Európe sa stane v globálnej súťaži menej konkurencieschopný.

Gordon Moffat je generálnym riaditeľom Európskeho združenia ocele (Eurofer).

„V týchto dňoch sa zdá nutné každému pripomínať ako vznikol systém EÚ pre obchodovanie s emisiami a čo má znamenať: Schéma a jej ciele sa vyvíjali a dohodli v rámci plného legislatívneho procesu. Mal by byť náladovo efektívnym a trhovo založeným nástrojom na zníženie emisií z priemyslu o 21 %  do roku 2020.

Cieľom je zredukovať emisie CO2, nie vytvoriť vysokú cenu uhlíka. Úprava tohto rámca by zvýšila vážne obavy o spoľahlivosti legislatívy, podľa ktorej európsky priemysel funguje. Trh s emisnými povolenkami funguje. Cena povoleniek je výsledkom ponuky a dopytu, tak ako na každom fungujúcom trhu. V súčasnosti je nižší ako by sa očakáva, kvôli ekonomickej kríze. Len čo sa európsky priemysel vráti k rastu, pôjde opäť hore. ETS funguje tak ako má. Z dnešnej perspektívy sa v každom prípade splnia emisné ciele Európy pre rok 2020. To bude potom pre oceliarsky priemysel v Európe znamenať redukciu asi o 40 % v porovnaní s úrovňami v roku 1990. Zvyšok sveta robí len málo alebo vôbec nič.

Avšak Komisia chce aj napriek tomu zakročiť. Chce umelo zvýšiť ceny povoleniek. Chce skresliť trh. Akékoľvek zvýšenie nákladov ETS sa pripočíta k prevádzkovým nákladom pre spracovateľskí odvetvia, ktoré priamo emitujú CO2. A akékoľvek zvýšenie nákladov za uhlík zase zvýši ceny energie.

Náklady uvalené na poskytovateľov energie sa nevyhnutne presunú na súkromných a priemyselných spotrebiteľov. Samotná EÚ publikovala kalkulácie hovoriace, že pre veľkých odberateľov energie ako je oceliarsky priemysel povedie zvýšenie cien uhlíka o každé euro k dodatočným nákladom na energie vo výške 190 miliónov eur. Konkurenti mimo Európy takéto náklady nemusia znášať.

Európsky priemysel už takmer štyri roky bojuje s podmienkami recesie. Nezamestnanosť sa v decembri 2012 vyšplhala na 25,9 milióna alebo 10,7 % v EÚ-27, čo je historicky vysoká úroveň. Deindustrializácia je už v Európe skutočnosťou. Je realitou pre tisíce zamestnancov zasiahnutých sériou uzatvárania tovární a masívnymi redukciami pracovníkov v spracovateľských odvetviach v posledných mesiacoch.

Priemysel odchádza z Európy a spoločnosti explicitne uvádzajú ako hlavný dôvod náklady na energie. K investovaniu dochádza napríklad v USA, kde sú náklady na plyn jedna tretina a na elektrinu polovica toho, čo firmy musia platiť v Európe.

Európsky oceliarsky priemysel čelí klesajúcim trendom vo všetkých skupinách jeho hlavných zákazníkov, či už ide o automobilové, mechanické, inžinierske, konštrukčné alebo domáce tovary. Dôsledkom toho je, že v roku 2012 klesla spotreba ocele v Európe o 5 %. Avšak budúce technologické výzvy pre EÚ, či už v mobilite, infraštruktúre alebo energetike, závisia na inovatívnych oceliach. Európsky oceliarsky priemysel je svetovým lídrom v technológii a environmentálnej ochrane. Dodávky ocele z krajín mimo EÚ majú výrazne väčšiu uhlíkovú stopu.

Zdá sa očividné, že by sme sa v súčasnej dramatickej situácii mali vyhnúť všetkým politickým opatreniam pridávajúcim k základni nákladov priemyslu. S nedávnymi návrhmi podnecuje Európska komisia averziu rizika a dusivého rastu.

Európa nie je len o ETS. Je aj o ľuďoch a hospodárstve na ktorom sa buduje prosperita Európy. Backloading len stojí peniaze – bez akéhokoľvek stimulu investovať v Európe.

Akákoľvek štrukturálna úprava ETS by mala byť výsledkom dôkladnej revízie dlhodobých cieľov, vrátane klimatických a energetických, rovnako ako priemyselných aspektov, ako je technická a ekonomická uskutočniteľnosť. Je tiež nutné venovať pozornosť globálnej konkurencieschopnosti európskeho priemyslu.“

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA