Obmedzenie emisií o 20 % do roku 2020: Držte sa plánu!

Podľa Huberta Manderyho, šéfa Európskej rady chemického priemyslu (Cefic), by zvýšenie cieľa pre obmedzenie emisií v EÚ ohrozilo konkurencieschopnosť priemyslu a viedlo by k potenciálnym priamym a nepriamym nákladom vo výške niekoľko miliárd eur.

Tento komentár poskytol EurActivu Hubert Mandery, generálny tajomník Európskej rady chemického priemyslu (Cefic).

„Európa si sama stanovila smelý cieľ pre zníženie celkových emisií uhlíka o 20% do roku 2020. Teraz niektoré hlasy volajú po ešte väčšom obmedzení. Je to uskutočniteľné alebo žiadúce? Verím, že odpoveď znie ´nie´ a poviem vám prečo.

Údaje ukazujú, že svetové emisie CO2 dosiahli v roku 2010 najvyššiu úroveň za celú dobu, zatiaľčo emisie v Európskej únii klesli o pozoruhodných 8 percent.

Je to pôsobivý výkon mnohých veľkých užívateľov energie v Európe. Ukazuje to, že Európa môže nielen hrať dôležitú rolu pri boji s globálnym otepľovaním, ale má v tejto súvislosti aj účinné politiky. Avšak mnohým iným štátom očividne chýba odhodlanie aj politiky, ktoré by mali význam.

A predsa je Európa rozhodnutá biť v čele boja. 17. júna vlády EÚ zvážia cestovnú mapu EÚ, ktorá je zameraná na to, aby nás doviedla do roku 2050 ku konkurenčnému nízkouhlíkovému hospodárstvu. Aj Európsky parlament bude premýšľať nad týmto plánom pri hlasovaní o správe, ktorá zodpovedá oznámeniu z roku 2010 a ktorá vyzýva Európu, aby si za cieľ pre rok 2020 a neskôr stanovila redukcie vyššie ako 20 %.

Stanovovanie väčších cieľov pre zníženie CO2 keď iné štáty prešľapujú, by bolo osamoteným a smelým krokom. Nutne by však nemusel byť aj správny a mohol by viesť k zvráteným účinkom. V skutočnosti existujú poriadne dôvody, prečo by sme sa mali držať toho, na čom sa priemysel a politici predtým dohodli.

Presun uhlíka a uhlík cez zadné dvierka z importu

Snaha o ďalšie redukcie v emisiách alebo odstrkovanie emisných práv (ako navrhujú niektoré klimatické skupiny), čím sa uťahujú trhy s uhlíkom EÚ, môže v skutočnosti viac uškodiť ako prospieť klimatickej zmene. Ak sa náklady na produkciu v Európe stanú príliš vysoké následkom emisných nákladov EÚ, niektoré spoločnosti môžu presunúť výrobu inde, alebo jednoducho budú ich dodávky pochádzať z oblastí mimo Európu.

Ak si odmyslíme ekonomický dopad, vznikol by tým presun uhlíka za hranice. Uhlíková stopa Európy by v skutočnosti narástla, pretože emisie uhlíka by sa k nám dostali cez zadné dvierka ako dovoz z krajín s vysokými emisiami. Bez globálne záväznej dohody o obmedzení emisií, môžete očakávať, že sa tak stane. Vlastne to už začalo.

Konkurencieschopnosť

Niektoré podniky, ktoré vyrábajú málo uhlíka môžu žiť aj s prísnejšími cieľmi. Ale niektoré časti spracovateľského odvetvia určite nemôžu. Pre chemický priemysel vidíme trojdielnu sadu konkurenčných tlakov, ktoré treba zvážiť pred zmenou emisného hracieho plánu.

Po prvé, na rozdiel od sektora infraštruktúrnych služieb, ktorého miestni zákazníci sú geograficky uzamknutý k svojim dodávateľom, väčšina chemického priemyslu čelí celosvetovej súťaži – a rastúci podiel chemických produktov sa už vyrába v rozvíjajúcich sa trhoch.

Po druhé, posun bránkových tyčí by stál chemické odvetvie veľa. Ako sa veci majú, potenciálne najhorší scenár je niekoľko miliárd eur v priamych a nepriamych nákladoch počas obdobia 2013-2020, v závislosti na cene emisií.

Po tretie, chemické firmy EÚ, vrátane tých malých, už čelia neistote dodávok energie a surovín, ktoré sa po fukušimskej jadrovej havárii a vývoji na Blízkom východe stali ešte zložitejšie.

Chemický priemysel už má všetky dôvody obmedziť svoje emisie uhlíka. Je to veľký odberateľ energie, ktorý zodpovedá za 12 % dopytu EÚ po energiách a jednu tretinu spotreby priemyslu (energie a surovín). Energia vlastne často prekračuje 50 % nákladov na výrobu chemickej spoločnosti.

Tento tlak na náklady pomáha vysvetliť, prečo chemické odvetvie zaznamenáva také zlepšenie v energetickej efektívnosti. Počas minulých 20 rokov zostalo jeho využívanie energie stabilné, zatiaľčo výroba, vrátane farmaceutík, stúpla o 69%. Obrovské prínosy efektívnosti často pochádzali z „jednorázoviek“, skokových zmien, ktoré nemožno zopakovať alebo predĺžiť do budúcnosti – ako je prechod z uhlia na plyn.

Klopanie na viac inovácií

Tvorcovia politík hovoria, že vyšší emisný cieľ povedie k ďalším inováciám a vytvorí viac zelených pracovných miest, ale to sa nestane v súčasnom politickom prostredí EÚ. Je pravdou, že priemysel môže dodávať inovatívne produkty, ktoré spotrebiteľom pomôžu ušetriť energiu. Možno sa spoľahnúť na európsky chemický priemysel, že bude hľadať inovatívne riešenia, ktoré pmôžu bojovať s kliamtickou zmenou. Ale inovatívne riešenia založené a chémii je možné dosiahnuť len citlivými dlhodobými investíciami.

Keď miliardy eur odsaje priemysel na to, aby ďalej znížil svoje vlastné emisie, odkiaľ prídu peniaze na inovácie? Bez ohľadu na to, kde sa zasadia ciele, nové veľké prielomy vyžadujú viac peňazí, nie menej. Tie sa môžu a mali by získať zo zdrojov EÚ. Napokon, schéma obchodovania s emisiami je pre podniky ako daň, preto nie je žiaden dôvod, prečo by sa 50 % alebo viac z výnosov nemali venovať na urýchlenie inovácie, ktorá obmedzí globálne otepľovanie.

Záver

Chemický sektor v Európskej únii bude naďalej hrať veľmi dôležitú rolu pri zmiernení svetovej klimatickej zmeny. Klimatická zmena je však globálnou výzvou a musia ju riešiť všetky krajiny, nielen členské štáty EÚ. Jednostranné stanovenie vyšších cieľov pre rok 2020 by odviedlo emisie do ekonomík viac náročných na uhlík, keďže sa očakáva, že spotreba bude v Európskej únii rásť. Okrem toho to odradí inovatívne spracovateľské odvetvia od investovania peňazí do výskumu.

Inovácia pre väčší rast s nižším vstupom zdrojov je nutnosťou, ktorá vyžaduje konkurenčné a rozvíjajúce sa spracovateľské odvetvia EÚ. A vyžaduje podporný politický rámec, ktorý nekladie dôraz na odriekanie ale skôr na rast a inováciu.“

REKLAMA

REKLAMA